Benešove dekréty a Slovensko
Ú V O D Prezident Československej republiky Eduard Beneš vydával v rokoch 1940–45 dekréty, ktorými upravoval najdôležitejšie ústavné problémy.
Právno–teoretickým základom vydávania dekrétov bol stav ústavnej núdze, vyvolaný obsadením Československa Nemeckom v roku 1939. Obsadenie Československa zničilo ústavné orgány, preto bol prezident oprávnený núdzovo riešiť nevyhnutné problémy formou svojich dekrétov.
Dočasné národné zhromaždenie dekréty dodatočne schválilo zákonom číslo 57/1946 Zb. Tým nadobudli Dekréty povahu zákona. Platnosť Benešových dekrétov na Slovensku bola spočiatku sporná. Po vypuknutí Slovenského národného povstania vydala totiž Slovenská národná rada 1. septembra 1944 vyhlásenie, podľa ktorého preberala najvyššiu zákonodarnú a výkonnú moc ako jediný oprávnený zástupca slovenského národa. Táto deklarácia bola potvrdená vydaním nariadenia číslo 1 SNR podľa ktorého vykonávala všetku moc na Slovensku.
Citované nariadenie má za následok, že dekréty v prvom období nemožno považovať za platné na Slovensku. Na základe Košického vládneho programu niektoré dekréty boli vydávané po dohode so Zborom povereníkov alebo Slovenskou národnou radou. Platnosť týchto dekrétov aj na Slovensku je nepochybná. Najneskôr však Zákon č. 57/46 Zb. o dodatočnom schválení dekrétov (tzv. ratihabícia) odstránil všetky pochybnosti o zaradení Benešových dekrétov do československého právneho poriadku.
Dekréty zostali súčasťou československého právneho poriadku až do zániku ČSFR 31. 12. 1992. Slovenská republika však prevzala podľa čl. 152 Ústavy SR právny poriadok ČSFR a tak sa stali Benešove dekréty aj súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky sa stala aj Listina základných práv a slobôd, prijatá Ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. Podľa § 6 ods. 1 Listiny, dňom 31. 12. 1991 stratili účinnosť ustanovenia zákonov a iných právnych predpisov, ktoré nie sú v súlade s Listinou.
Podľa zásady „Lex posterior derogat priori“ (neskorší zákon ruší predchádzajúci) najneskôr Listina zrušila účinnosť Benešových dekrétov v našom právnom poriadku. Prezident Beneš vydal celkove viac než 100 svojich dekrétov. Z nich iba niekoľko málo sa týkalo postavenia Nemcov, Maďarov a kolaborantov. Žiadny Benešov dekrét neriešil otázky odsunu nemeckého obyvateľstva. Politickým základom odsunu nemeckého obyvateľstva bola Postupimská dohoda víťazných mocností. Benešove dekréty však riešili viaceré otázky trestného postihu Nemcov, Maďarov a kolaborantov ako aj ich majetkové otázky. Na Slovensku v počiatočnom období po vojne riešili rovnaké otázky nariadenia Slovenskej národnej rady, napr. nariadenie SNR čís. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského štátu. I. Historické pozadie Nemci žili na Slovensku od stredoveku a vzťahy medzi nemeckým obyvateľstvom a slovenským boli dobré.
Pred druhou svetovou vojnou nie sú známe žiadne vážnejšie konflikty medzi Slovákmi a Nemcami. V medzivojnovom období si Nemci na Slovensku založili svoju politickú stranu (Deutsche Partei), ktorej predsedom bol Franz Karmasin. Po nástupe Hitlera k moci, táto strana si stále viac a viac osvojovala nacistickú ideológiu. Desať dní po vyhlásení Slovenského štátu Franz Karmasin na verejnom zhromaždení prehlásil: „Pocit, že nás ochraňuje Adolf Hitler a že môžeme pre neho pracovať aj mimo Nemeckej ríše, nám dáva silu vydržať nejaký čas v cudzom štáte, pretože veľa našich nemeckých súkmeňovcov v podobnej situácii ako karpatskí Nemci boli už pričlenení do Nemeckej ríše“ (SNA Bratislava, Fond 116 F. Karmasin, 7-4).
Karmasin po vzniku Slovenského štátu sformuloval novú úlohu pre slovenských Nemcov: zostať v tomto štáte nie ako obyčajní občania, ale ako súčasť Hitlerovej ríše, ako pionieri jeho novej Európy. Celá národná skupina má dozerať na to, aby sa na Slovensku uskutočňovali Hitlerove idey, aby tu boli nielen jeho agentmi, ale aj garantmi, že sa na Slovensku deje všetko podľa Hitlerovej vôle. V januári 1940 v Trnave F. Karmasin vyhlásil: „Našou úlohou v tejto vojne je byť ako súčasť vnútorného nemeckého frontu hlásateľmi presvedčenia o víťazstve v tomto priestore a byť zárukou toho, že táto krajina ostane sporiadaná“ (Deutsche Stimmen, 27. 1. 1940).
V Bratislave na zhromaždení v marci 1940 F. Karmasin prehlásil: „My, kamaráti sme zobrali za povinnosť a úlohu ostať tu a musíme nášmu Führerovi zachovať vernosť, pretože vieme, že tu musíme žiť a pracovať pre dobro nemeckého národa a pre šťastnejšiu budúcnosť novej Európy“ (Deutsche Stimmen 16. 3. 1940). Po víťazstve nad Francúzskom sa v anonymnej správe pochádzajúcej z vedenia Deutsche Partei uvádza : „Je najvyšší čas, aby Slováci znovu pocítili silnú ruku, pred ktorou sú ako rodený národ sluhov zvyknutí sa krčiť, pretože podobne, ako všetky tieto balkánske národy pri prílišnej slobode sa nekontrolovateľne potácajú sem a tam“ (Kaiser J.: Die Politik des Deutschen Reiches gegenüber der Slowakei 1939. Ein Beitrag zur Erforschung der nazionalsozialistischen Satelitenpolitik in SüdOst Europa. Rukopis filozofickej dizertácie, Bochum 1969, strana 342). V tomto období Karmasin verboval slovenských Nemcov do zbraní SS. Úzka súčinnosť Karmasina a SS sa prejavila aj v jeho vymenovaní za SS – Hauptsturmbannführera v júni 1943. V posledných mesiacoch vojny Nemci pristúpili k evakuácii nemeckej menšiny na Slovensku.
Podľa záznamov a údajov Deutshe Partei a nemeckých miest, pred príchodom frontu opustilo územie Slovenska asi sto až stodvadsaťtisíc Nemcov. Rôzne partizánske jednotky, zväčša pod velením sovietskych dôstojníkov začali masové vraždenie nemeckých obyvateľov na Slovensku už 28. augusta 1944. Najmä v okolí Ružomberka, ďalej v Turci a na iných miestach Slovenska obývaných Nemcami, partizáni zavraždili spolu asi sedemsto zväčša civilných osôb nemeckej národnosti (Bielik P.: Neznáme povstanie, Kultúra č. 13.-14 /1998) . Na druhej strane nemecké jednotky, ktoré prišli na Slovensko potlačiť SNP, masovo vraždili aj civilné obyvateľstvo na strednom Slovensku. Jednotky Wehrmachtu za tým účelom vytvorili nižšie jednotky, ktoré spolupracovali so zložkami SS a s ozbrojenými zložkami nemeckej menšiny na Slovensku, tzv. Heimatschutzom. Tieto sily povraždili od 5. novembra 1944 do 5. marca 1945 v katastri obce Kremnička 747 osôb z toho 211 žien a 58 detí, ktoré boli po oslobodení nájdené v masovom hrobe v protitankovej priekope.
V januári 1945 nemeckí vojaci povraždili vo vápenke v Nemeckej asi 900 osôb. 18. marca 1945 došlo ku vypáleniu obce Kalište a zavraždeniu asi 25 osôb. 21. januára 1945 boli vypálené obce Ostrý Grúň a Kľak. Počet zavraždených osôb na celom Slovensku mimo bojových operácií dosiahol čísla 5304 osôb, ktoré našli smrť v 211 masových hroboch. Celková bilancia vyznieva približne osem zavraždených Slovákov na jedného zavraždeného Nemca. Po vojne Košický vládny program odoprel československé štátne občianstvo občanom nemeckej národnosti s výnimkou antifašistov. To potvrdil dekrét prezidenta Beneša č. 33 z roku 1945. Na Slovensku boli zriadené internačné tábory pre karpatských Nemcov. Vládli v nich tvrdé podmienky pre internovaných. Nie sú však známe žiadne prípady vraždenia Nemcov po skončení vojny na území Slovenska. Najznámejší prípad vraždenia Nemcov vo vzťahu ku Slovensku sa stal v júni 1945 pri Přerove.
Vojenská jednotka československej armády pod velením Slováka Karola Pazúra zavraždila 265 ľudí vrátane 120 žien a 74 detí, ktorí sa vracali vlakom zo Sudet do svojich domovov na strednom Slovensku. Karol Pazúr bol začiatkom roku 1949 vojenským súdom za tento skutok odsúdený na dvadsať rokov väzenia, ktoré mu v roku 1951 prezident Gottwald znížil na desať rokov. Odsun Nemcov z Československa prebiehal na základe dohôd z Postupimskej konferencie. Na Slovensku malo kontrolu nad odsunom povereníctvo vnútra.
Do 31. októbra 1946 bolo zo Slovenska odsunutých 32 450 osôb. V ďalšom období už išlo viac-menej iba o jednotlivé osoby, takže počet odsunutých nebol oveľa vyšší. Väčšina nemeckého obyvateľstva sa totiž po evakuácii z prelomu rokov 1944 – 45 na Slovensko nevrátila. Pre slovensko-maďarské vzťahy bola medzníkom Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938, nadväzujúca na Mníchovskú dohodu. Na základe Viedenskej arbitráže Maďarsko obsadilo súvislý pás južného Slovenska. Hneď v nasledujúcich týždňoch vypovedali z obsadeného územia asi osemsto slovenských učiteľov, ďalej poštárov, železničiarov, zamestnancov štátnej správy. Diskriminácii boli vystavení aj Židia proti ktorým sa začal aplikovať maďarský I. protižidovský zákon z mája 1938. Za celé obdobie okupácie do konca vojny muselo opustiť svoje domovy asi 100 tisíc Slovákov a Čechov (Martin Vietor: Dejiny okupácie južného Slovenska 1938-45, Bratislava 1968, str. 39).
Proti prejavom slovenského povedomia obyvateľstva zasahovali maďarské policajné orgány veľmi tvrdo. Maďarská polícia strieľala do ľudí v Šuranoch, Komjaticiach, v obci Čechy a v Černíku. V marci 1939 Maďarsko vojensky napadlo Slovensko („Malá vojna“) a odtrhlo od Slovenska ďalších 51 obcí, z ktorých ani jedna nebola maďarská. Počas Malej vojny slovenské straty činili asi 50 vojakov a civilistov (Ľudovít Mišľan: Slovensko-maďarský vojenský konflikt v marci 1939, dizertačná práca, Univerzita P. J. Šafárika 1998, str. 113). Po skončení vojny okrem dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva, československé úrady nútene presídlili asi 45 tisíc maďarských občanov z južného Slovenska do českého pohraničia. Väčšina z nich sa v neskorších rokoch vrátila naspäť na južné Slovensko. II. Medzinárodný kontext Prezident Eduard Beneš začal vydávať dekréty počas svojho exilu v Londýne.
Takýmto spôsobom vydávali právne normy v exile aj predstavitelia iných štátov. Na prvom mieste je treba uviesť prípad Poľska, podľa ktorého vzoru bol vytvorený aj československý systém. Analogický prístup k riešeniu ústavnoprávnej núdze však prijali aj Holandsko, Belgicko, Nórsko, Juhoslávia alebo francúzsky Výbor národného oslobodenia. Po skončení II. svetovej vojny boli vydané právne normy s obdobným obsahom aj v iných štátoch. Predovšetkým v Poľsku vyšiel zákon zo 6. mája 1945 o majetkoch opustených a pohodených (Dziennik ustaw č. 4/1945), ďalej dekrét z 8. marca 1946 o majetkoch opustených a po-nemeckých (Dziennik ustaw č. 13/1946). Tieto právne normy riešili prevzatie majetku po Nemcoch odsunutých do Nemecka. Začiatkom roku 2001 vtedajší poľský minister zahraničných vecí W. Bartoszewski odpovedal v Sejme na otázku poslanca k tejto problematike takto: „Ku konfiškácii nemeckého majetku došlo v dôsledku radu dekrétov z rokov 1944 až 1946. Vtedajšie akty poľského práva sa viazali na koniec vojny a v roku 1945 počas postupimskej konferencie prijaté rozhodnutia víťazných mocností ako aj vykonávacie smernice k postupimskej dohode Spojeneckej kontrolnej rady, ktoré dovoľovali vysídlenie nemeckého obyvateľstva z „bývalých nemeckých teritórií“ a konfiškáciu zahraničného nemeckého majetku (nielen v Poľsku ale aj v iných krajinách). Prebratie nemeckého vlastníctva Poľskom nebolo nikdy predmetom pochybností víťazných mocností. Nejestvuje tiež v medzinárodnom práve právna základňa, dovoľujúca spochybňovať legálnosť v Postupime prijatých rozhodnutí mocností, ako aj z postupimskej dohody vplývajúcich rozhodnutí Poľska.“ Holandský minister spravodlivosti Kolfschoten vydal výnos datovaný 6. 8. 1945, v ktorom bolo nariadené vysídliť celú skupinu ríšskych Nemcov. Vysťahovanie Nemcov organizované holandskými úradmi začalo v septembri 1946 pod krycím názvom „Čierny tulipán“ v najväčších mestách. Nemci určení na deportáciu si mohli so sebou zobrať 50 kg batožín a sumu vo výške 100 guldenov. Zariadenie domácností vysťahovaných Nemcov sa dostalo do správy štátu. Podľa vládneho dekrétu (Besluit Vijandelik Vermogen, E. 133) o nepriateľskom vlastníctve, všetko bolo skonfiškované bez nároku na odškodnenie. V bývalej Juhoslávii boli v roku 1945 prijaté tzv. dekréty AVNOJ, na základe ktorých boli vysťahovaní z územia bývalej Juhoslávie Nemci a bol im skonfiškovaný majetok. Treba uviesť, že počas vojny nemecké okupačné úrady vysťahovali asi 100 tisíc Slovincov zo Slovinska buď do Nemecka alebo do iných častí vtedy okupovanej Juhoslávie (Dějiny Jihoslovanských zemí, Praha 1998, str. 449). Nie je známe formálne rušenie žiadnych týchto právnych noriem. III. Následné zmluvy s Maďarskom a Rakúskom Československo a Maďarsko uzavreli dohodu o výmene obyvateľstva 27. februára 1946. Na základe tejto dohody z každého štátu približne 75 tisíc osôb presídlilo do druhého štátu. Osoby, sťahujúce sa do iného štátu, sa sťahovali v zásade aj so svojim majetkom. Zostatkové otázky súvisiace najmä s nehnuteľným majetkom týchto osôb sa riešili v nasledujúcich rokoch viacerými dohodami medzi Československom a Maďarskom. 10. februára 1947 uzavreli Československo a Maďarsko mierovú dohodu. 16. apríla 1949 Československo a Maďarsko uzavreli Dohodu o priateľstve spolupráci a vzájomnej pomoci. 25. júla 1949 Československo a Maďarsko uzavreli na Štrbskom Plese Protokol o konečnej úprave niektorých nerozriešených finančných a hospodárskych otázok. Za Československo protokol podpísal Vladimír Clementis. 3. februára 1964 bol podpísaný Protokol medzi vládou ČSSR a vládou MĽR O úprave niektorých majetkovo-právnych otázok, týkajúcich sa nehnuteľného majetku. Podľa čl. 3 tohoto protokolu, Československo zaplatilo Maďarsku 20 miliónov Kčs na usporiadanie všetkých nárokov maďarských občanov bývajúcich na území Maďarskej ľudovej republiky proti Československému štátu a československým právnickým a fyzickým osobám, pokiaľ tieto nároky sa týkali majetku podľa protokolu. Protokol je uverejnený v Zbierke inštrukcií a oznámení ministerstva spravodlivosti v čiastke 4/1965. 19. decembra 1974 Československo uzavrelo s Rakúskom Zmluvu o vyporiadaní určitých finančných a majetkoprávnych otázok. Podľa čl. 1 tejto zmluvy, Československá socialistická republika vyporiada globálne a konečne nároky Rakúskej republiky ako aj nároky rakúskych fyzických a právnických osôb proti Československej socialistickej republike, ako aj proti československým fyzickým a právnickým osobám, ktoré nároky vznikli až do dňa podpisu zmluvy v dôsledku podrobenia rakúskych majiteľov práv a záujmov československými konfiškačnými, znárodňovacími alebo inými zákonnými opatreniami. Podľa zmluvy sa Československo zaviazalo zaplatiť Rakúsku na vyrovnanie všetkých týchto nárokov 1 miliardu ATS a vzdalo sa svojich nárokov voči Rakúsku z predchádzajúceho obdobia. Táto suma bola vyplatená. Podľa čl. 5 zmluvy, Československo ako aj československé fyzické a právnické osoby nebudú mať žiadne záväzky voči Rakúskej republike a rakúskym fyzickým a právnickým osobám, ktoré záväzky vznikli opatreniami uvedenými v čl. 1 zmluvy. Podľa čl. 6 zmluvy Rakúska republika nebude zastupovať proti Československu ani podporovať žiadne nároky rakúskych osôb, ktoré vznikli proti Československu alebo československým fyzickým a právnickým osobám v súvislosti alebo v dôsledku československých opatrení uvedených v čl. 1 zmluvy. Zmluva medzi Československom a Rakúskom bola uverejnená pod číslom 451/1975 Bundes gesetzblatt für die Republik Ősterreich. Na základe tejto zmluvy nemôže Rakúsko vznášať žiadne majetkové nároky voči Slovensku vzniknuté v súvislosti s uskutočňovaním Benešových dekrétov. IV. Judikatúra Európskeho súdu Slovenskú republiku zaväzuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd s účinnosťou od 18. marca 1992. Podľa tohoto dohovoru môžu jednotlivci alebo aj iné členské štáty podávať proti Slovensku sťažnosť na Európskom súde pre ľudské práva (pred rokom 1999 na Európskej komisii pre ľudské práva) v Štrassburgu. Rozhodnutia Európskeho súdu sú dôležitým vodítkom pre výklad medzinárodných zmlúv, ale aj vnútroštátneho zákonodárstva zmluvných strán z hľadiska prípadného rozporu s platnými ustanoveniami Dohovoru. V roku 1996 Európska komisia rozhodla o zamietnutí sťažnosti Aurela a Ladislava Brežných proti Slovenskej republike. Sťažovatelia sa sťažovali, že nemôžu reštituovať svoj majetok, pretože Zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciach vyžaduje ako podmienku reštitúcie majetku trvalý pobyt na území Slovenska. Sťažovatelia majú trvalý pobyt na území Kanady. Sťažovatelia požadovali vrátenie majetku, ktorý im bol konfiškovaný v roku 1956 a 1973 v súvislosti s opustením republiky. Komisia zaujala stanovisko, že nespadá do jej právomoci posudzovať platnosť konfiškácie majetku sťažovateľov v roku 1956 – 1973 ( argument ratione temporis). Komisia ďalej konštatovala, že taktiež nespadá do jej právomoci namietať požiadavku trvalého pobytu na území štátu, obsiahnutú vo vnútroštátnom zákone pôvodnej ČSFR, teraz Slovenska. Ďalšie rozhodnutie Európskeho súdu má priamu náväznosť na Benešove dekréty. Vo veci Hans Adam II. Lichtensteinský vs. Nemecko, sťažovateľ uplatňoval proti Nemecku, aby mu vydalo obraz vystavený na výstave v Kolíne nad Rýnom. Obraz do Kolína zapožičalo múzeum z Brna a do múzea v Brne sa obraz dostal tak, že na základe Benešovho dekrétu č. 12 bol po vojne obraz konfiškovaný otcovi sťažovateľa. Po viacročnom súdnom konaní Európsky súd vyniesol rozsudok, ktorým sťažnosť zamietol. Svoje rozhodnutie Európsky súd oprel o Dohodu o mierovom usporiadaní vecí následkom druhej svetovej vojny z 23. októbra 1954 uzatvorenej medzi USA, Veľkou Britániou, Francúzskom a Nemeckou spolkovou republikou (tzv. Parížske dohody). Táto dohoda určovala, že nároky, alebo žaloby proti osobám, ktoré získali alebo previedli vlastníctvo na základe opatrení vykonaných na nemeckom exteritoriálnom majetku alebo inom vlastníctve zhabanom za účelom reparácie alebo reštitúcie, alebo ako výsledok vojnového stavu, alebo na základe osobitných dohôd sú neprijateľné. Ku konkrétnemu obrazu súd v rozsudku konštatoval, že vyvlastnenie obrazu bolo vykonané orgánmi bývalého Československa v roku 1946, potvrdené Správnym súdom v Bratislave v roku 1951 a teda pred 3. septembrom 1953, kedy nadobudol platnosť Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle toho súd nie je oprávnený preskúmať okolnosti vyvlastnenia alebo ich následných pokračujúcich účinkov až do súčasnosti, pretože ku vyvlastneniu došlo pred účinnosťou Dohovoru. Obdobné rozhodnutie prijala Komisia v roku 1996 vo veci Mayer a ostatní vs. Nemecko. Sťažovatelia namietali porušenie svojich práv, pretože po zjednotení Nemecka v roku 1990 im nebolo umožnené požadovať navrátenie vyvlastnení vykonaných počas Sovietskej okupačnej moci v rokoch 1945 až 1949. Komisia sťažnosť neprijala s odôvodnením, že ku pôvodnému pozbaveniu vlastníctva (vyvlastneniu) došlo v čase sovietskej okupácie pred viac ako štyridsiatimi rokmi a na tieto rozhodnutia sa prinajmenšom z časových dôvodov nevzťahuje právomoc Európskeho súdu (komisie). Konečne treba uviesť rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva v Štrasburgu vo veci sťažnosti dcéry Jánosa Esterházyho proti Slovensku. V sťažnosti bola namietaná zákonnosť odsúdenia Jánosa Esterházyho Národným súdom v Bratislave 16. septembra 1947. Národný súd v Bratislave bol vytvorený nariadením Slovenskej národnej rady obdobným Benešovmu dekrétu č. 16/1945. Európska komisia neprijala sťažnosť s odôvodnením, že jej právomoc voči Slovensku začína iba 18. marcom 1992. Z uvedeného je zrejmé, že kritici Benešových dekrétov nemôžu presadiť ako právny nástroj na zrušenie Benešových dekrétov rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva. V. Súčasný právny stav Teória práva rozoznáva a robí rozdiel medzi platnosťou právnej normy a účinnosťou právnej normy. Platnosť právnej normy znamená, že táto právna norma sa stala súčasťou právneho poriadku (Viktor Knapp: Teórie práva, C. H. Beck 1995, str. 163). Účinnosť právnej normy znamená, že z nej adresátom normy vznikajú práva a povinnosti (Viktor Knapp, tamže, str. 164). Zánik platnosti a účinnosti právnej normy sa rozoznáva formálny a faktický. Ku formálnemu zrušeniu platnosti aj účinnosti právnej normy môže dôjsť tým, že neskorší právny predpis výslovne zruší právny predpis skorší, alebo ústavný súd rozhodne o protiústavnosti právneho predpisu. Ku faktickému zrušeniu právnej normy môže dôjsť na základe vydania neskoršieho predpisu, upravujúceho rovnakú problematiku, ale iným spôsobom (lex posterior derogat priori). V nových podmienkach právny predpis, aj keď formálne nebol zrušený, nemá žiadne uplatnenie, stáva sa obsoletným; podľa medzinárodných pravidiel, ak sa medzinárodná zmluva trvale nevykonáva, dôjde k výjdeniu z užívania, ako osobitného dôvodu jej zániku. Toto pravidlo možno použiť aj na vnútroštátny predpis. V právnej teórii však prevažuje názor, že ak nedôjde ku zrušeniu právneho predpisu predpísaným spôsobom, je súčasťou platného právneho systému. (Jozef Prusák: Teória práva, Bratislava 1997, str. 232) Právna teória ďalej rozoznáva zrušenie ex tunc a zrušenie ex nunc, čiže zrušenie od počiatku (česky od tehdá) a zrušenie od súčasnosti, čiže od vydania zrušovacieho predpisu (česky: od nyní). Na základe uvedeného možno konštatovať, že účinnosť Benešových dekrétov zanikla najneskôr ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. , ktorým sa ustanovila Listina základných práv a slobôd. Naproti tomu platnosť Benešových dekrétov naďalej pretrváva. Právne normy, postihujúce po vojne občanov maďarskej národnosti, boli neskôr čiastočne priamo zrušené. Zákon č. 245/1948 Sb. o štátnom občianstve osôb maďarskej národnosti týmto osobám vrátil čsl. štátne občianstvo. Nariadenie čís. 26/1948 Sb. n. SNR, ktorým sa upravuje vyňatie pôdohospodárskeho majetku osôb maďarskej národnosti z konfiškácie vrátil týmto osobám pôdohospodársky majetok vo výmere do 50 ha. Ku tejto norme treba uviesť, že sa v nej už prejavili následné kolektivizačné koncepcie. Platné rehabilitačné zákony sa vzťahujú na rozhodnutia súdov alebo iných štátnych orgánov, vynesené po 25. februári 1948. Tento dátum bol zvolený ako začiatok komunistickej diktatúry v bývalom Československu. Uvedená časová hranica je obsiahnutá v zákone č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, v zákone č. 87/1991 Zb. o mimosúdnej rehabilitácii, ako aj v zákone č. 229/1991 Zb. o poľnohospodárskej pôde. Uvedenú časovú hranicu prekračuje smerom dozadu zákon č. 282/1993 Z.z. o zmiernení majetkových krívd cirkvám pre reštitúciu cirkevného majetku a majetku židovských náboženských obcí. Z Á V E R Benešove dekréty stratili účinnosť, preto ich nemožno namietať na základe tvrdenia, že sú v rozpore so súčasnou európskou legislatívou. Nemožno použiť ani argument, že dekréty vnútroštátne porušujú ľudské práva. Články v nemeckej, rakúskej a maďarskej tlači spájajú kritiku Benešových dekrétov výslovne alebo nepriamo s požiadavkou majetkovej reštitúcie pôvodných majiteľov alebo ich dedičov. Pritom otázka majetkovej reštitúcie rakúskych a maďarských občanov bola vyriešená medzištátnymi zmluvami bývalého Československa s Rakúskom a s Maďarskom. Opätovné otvorenie tejto otázky by bolo možné iba prostredníctvom masívneho politického tlaku. Zrušenie dekrétov v dôsledku politického tlaku by znamenalo, že na Slovensko, prípadne Českú republiku sa uplatňujú odlišné kritériá než na iné členské a kandidátske štáty Európskej únie. Žiadny takýto tlak nebol uplatnený na Holandsko a nepozorovať ho ani voči Poľsku. Ustúpenie tlaku na zrušenie Benešových dekrétov by bolo prejavom politickej slabosti, ktorá by posmelila záujemcov vznášať opätovné nároky na majetkovú reštitúciu. Rôzne skupiny súčasných slovenských občanov alebo ich právnych predchodcov boli v minulých desaťročiach majetkovo postihnuté z rôznych dôvodov (napr. emigranti v období normalizácie 70-tych a 80-tych rokov) a majetok im nebol plne nahradený. Právne a politické súvislosti Benešových dekrétov by nám nemali zakrývať skutočnosť, že dekréty vznikli v dobe plnej ľudsky zavrhnutiahodných javov. Bola to doba masových vrážd, masového presúvania majetku, ďalších najzávažnejších zločinov a vrcholenia nenávisti medzi národmi, spoločenskými skupinami a politickými oponentmi. Ľútosť nad vtedajšími metódami vyjadrila SNR vo svojom Vyhlásení k odsunu slovenských Nemcov z 12. februára 1991 (uznesenie čís. 78/1991). Stabilizované pomery v Európe po druhej svetovej vojne sa budovali na základe odvrátenia sa od minulosti a zamerania všetkého spoločenského úsilia na budúcnosť. Naše odmietanie vracať sa k minulosti v podobe Benešových dekrétov je motivované práve snahou nepripustiť návrat minulosti a zamerať sa na budúcnosť.
Známka : 2
Hodnotenie:
Obsahom práce je charakteristika a obsah Benešových dekrétov na pozadí doby, v ktorej vznikali, ale aj súčasný právny výklad. Text sa vyznačuje veľkým množstvom faktografie, citátov a aj opisom politických pomerov. V texte je vyznačená aj použitá litertúra, ktorá však mohla byť uvedená v závere práce. Práci možno vytknúť nasledovné:
1. Istým nedostatkom je, že text je písaný ako jednoliaty celok, bez grafického zvýraznenia názvov podčastí, čo spôsobuje neprehľadnosť.
2. Nie je presne charakterizované, že dekréty prezident Edvard Beneš vydával v exile a v prvných povojnových mesiacoch v ČSR (od 21. júla1940 do 27. októbra1945) a bolo vydaných 143 dekrétov. Dekréty možno rozdeliť do troch kategórií: retribučné, konfiškačné a upravujúce štátne občianstvo. Riešili najmä otázku postavenia Nemcov a Maďarov na území ČSR, ako aj potrestania kolaborantov a zradcov a s tým súvisiace majetkové záležitosti.
3. V texte je priveľa právnickej terminológie, čo môže sťažovať jeho pochopenie.
4. Veľká časť sa venuje histórii vzťahom Slovákov a nemeckej menšiny, veľmi málo vzťahom slovensko – maďarským.
5.Viacej pozornosti sa malo dostať diskutabilným dekrétom z roku 1945 (5, 12, 16, 27, 28, 33, 71, 88, 108/1945 Zb.), ktoré sa spomínajú v súvislosti so súdnymi spormi konkrétnych osôb.