Memorandum slovenského národa Po páde Bachovho absolutizmu sa pre uhorskú vládu otvoril priestor na opätovné oživenie idey jednotného uhorského národa so všetkými dôsledkami, vrátane maďarizácie nemaďarských národov.
Začiatkom 60. rokov u predstaviteľov slovenského politického života myšlienky národnej emancipácie Slovákov stále žili, preto začínajú stupňovať svoju politickú aktivitu; najmä počas príprav volieb do uhorského snemu. Vedeli, že v uhorskom sneme bude veľmi ťažké presadiť svoje požiadavky. Nechceli však premeškať príležitosť verejne ich nastoliť.
Štefan Marko Daxner, jeden z hlavných iniciátorov a autorov Žiadostí slovenského národa z roku 1848, vydal pred voľbami roku 1861 brožúru Hlas zo Slovenska, ktorú poslal najvýznamnejším predstaviteľom Slovákov. Podstatou spisu bolo odmietnutie maďarskej teórie jednotného uhorského národa a požiadavka uznať Slovákov za samobytný národ. Požadovala sa tu národná zvrchovanosť na území, ktoré Slováci súvisle obývajú. Bolo to obdobie vrcholnej fázy slovenského politického nacionalizmu. Jeho hlavnú tézu v tejto brožúre výstižne vyjadril jej autor: „My tento štát /Uhorsko/ iba natoľko uznávame, nakoľko my v ňom uznanie nachádzame.“ Akceptovanie uhorského štátu bolo teda podmienené ochotou štátu prijať slovenské požiadavky. Logickým dôsledkom nerešpektovania slovenských národných požiadaviek bolo odcudzenie sa Slovákov tomuto štátu. V polovici marca 1861 začali vychádzať v Budapešti Pešťbudínske vedomosti, slovenské politické noviny, ktoré vychádzali 2x v týždni. Ich vydavateľom a hlavným redaktorom bol Ján Francisci. Noviny sa pôvodne chceli zapojiť do predvolebného boja v prospech slovenských kandidátov a slovenského programu. Keďže maďarské úrady zadržali ich vydanie, do volebného zápasu nestihli zasiahnuť.
Voľby sa aj „vďaka“ predvolebným a volebným machináciám skončili totálnym neúspechom slovenských kandidátov, z ktorých sa ani jeden nedostal do uhorského snemu. Nádej na prednesenie slovenských požiadaviek na uhorskom sneme sa tak rozplynula. Slovenskí predstavitelia sa však nevzdávali. Rozhodli sa uskutočniť veľké slovenské manifestačné zhromaždenie, ktoré by prerokovalo a schválilo národný program. Termín konania národného zhromaždenia ohlásili Pešťbudínske vedomosti na 6. júna 1861. Na ich stránkach boli publikované aj hlavné body národného programu, ktoré tak boli predložené na celonárodnú diskusiu. Národné zhromaždenie sa uskutočnilo v Turčianskom sv. Martine v dňoch 6. – 7. júna 1861.Zišli sa tu všetci poprední predstavitelia Slovákov, aby prediskutovali, schválili a vyhlásili slovenský politický program. Tento program sa zverejnil pred päťtisícovým zhromaždením, ktoré ho s nadšením prijalo. Program dostal pomenovanie Memorandum slovenského národa. Jeho hlavným autorom bol Štefan Marko Daxner. V Memorande boli sformulované požiadavky, ktoré sa už predtým objavovali v diskusiách. Požadovalo sa uznanie Slovákov za samobytný politický národ. Ďalej tu bola požiadavka vytvorenia Hornouhorského slovenského okolia ako autonómnej jednotky, kde by sa v úradoch, na súdoch a v školách ako úradný jazyk používala slovenčina. Toto samostatné územie mali spravovať Slováci prostredníctvom volených zástupcov. Veľký dôraz sa kládol na založenie Matice slovenskej. Memorandum nežiadalo samostatný slovenský snem, ale len zastúpenie Slovákov v zreorganizovanom uhorskom sneme. Slovenská delegácia predložila Memorandum uhorskému snemu. Tu však nemali úspech. Maďarská vláda začala na Slovensku organizovať protimemorandové akcie. Bol to jasný signál, že v maďarskej politike sa nič nezmenilo a že z tejto strany nemožno očakávať prijatie slovenských požiadaviek. V polovici augusta 1861 sa vyostrili vzťahy medzi Viedňou a Maďarmi a František Jozef I. uhorský snem rozpustil. Slováci sa preto rozhodli, že svoje požiadavky prednesú priamo cisárovi. V decembri 1861 sa obrátili na cisára s novým Memorandom, v ktorom žiadali väčšiu mieru samosprávy a osobitný slovenský snem so sídlom v Banskej Bystrici. Vedúcim predstaviteľom slovenskej delegácie bol biskup Štefan Moyzes. Panovník dal Slovákom prísľub riešenia ich požiadaviek. Z nich sa splnilo len málo. Zo slovenských žiadostí viedenská vláda splnila len malú časť kultúrneho charakteru. Povolila založiť už dlho pripravovanú Maticu slovenskú a dve slovenské gymnáziá, osemtriedne vo Veľkej Revúcej /1862/ a štvortriedne v Turčianskom sv. Martine /1867/. K nim neskôr pribudlo štvortriedne gymnázium v Kláštore pod Znievom /1869/. Moyzesovou zásluhou sa podarilo na krátky čas poslovenčiť gymnázium v Banskej Bystrici. Toto boli najväčšie úspechy memorandového hnutia. Memorandum resp. jeho požiadavky zostali základným slovenským politickým programom až do prvej svetovej vojny.
Známka : 1
Hodnotenie:
Práca sa zameriava na významný dokument v histórii národného hnutia Slovákov – Memorandum slovenského národa. Je napísaná prehľadne a jasne, opisuje poolitické podmienky Slovákov v Uhorsku v 19. storočí. Opisuje obsah Memoranda, jeho autora, dátum a miesto prijatia. Vyzdvihuje význam Memoranda pre Slovákov, hoci nebol prijatý ani uhorským snemom, ani cisárom. V práci sa vyskytli malé nepresnosti:
1. Hlavné mesto Uhorska sa v tomto období nenazývalo Budapešť, ale len Pešť.
2. Gramatická chyba je v mene Štefana Moyzesa – správne je Štefan Moyses.
3. Názov nového Memoranda, predloženého Moysesom bol Viedenské memorandum – 12. 12. 1861.