Z minulosti obce Hvozdnica Hvozdnica leží v Podjavorníckej vrchovine v doline Štiavnika. Rozkladá sa v nadmorskej výške 310-600 metrov, stred obce leží vo výške 325 metrov. Dobu vzniku Hvozdnice presne nepoznáme, podobne ako jej rozlohu. Prvá písomná správa o Hvozdnici sa hlási do roku 1250. Dozvedáme sa z nej, že keď bán Filip mal po tatárskom vpáde v rokoch 1241-1242 tak spustošené všetky svoje majetky, že ,,si nemal kam skloniť hlavu“, udelil mu panovník Belo IV.majetok na zemiach Hvozdnica a Bytča. Bán Filip trvale pravdepodobne v dedine nežil, keďže sa zúčastňoval na strane uhorského kráľa bojov proti Tatárom a Rusom. Hvozdnický majetok prešiel na bánových synov Štefana a Mikuláša. V 13.storočí Hvozdnica, do ktorej patril i chotár neskoršieho Štivnika, hraničila na juhozápade s pôvodným územím Bytče. Obyvatelia dediny sa zaoberali poľnohospodárstvom, podobne ako všetci v širokom okolí boli roľníkmi. Pestovali hlavne obilie a isto aj niektoré druhy zeleniny. Chovali rožný statok, ovce, ošípané a hydinu. Z textilných rastlín sadili najmä konope. Od polovice 14.storočia Hvozdnica trvale patrila k považskobystryckému hradnému panstvu. Príslušnosť Hvozdnice k bystrickému panstvu sa písomne po prvý raz spomína roku 1383. Keď sa stala majetkom bystrického panstva, prešla niekedy v 14.storočí na žilinské právo. Jeho podstatou bolo dedičné richtárstvo a dedičná držba pôdy lokátorom a všetkými obyvateľmi dediny. Na začiatku 16.storočia zachvátila Uhorsko veľká spoločenská a ekonomická kríza, ktorá napokon porerástla do mohutnej vlny cirkevno-náboženskej reformácie. Verboczi v povestnom zákonníku presadil viacero zákonov proti poddanému ľudu, čo sa odrazilo tiež v dedinách na považskobystrickom panstve. Každý poddaný ročne odvádzal cenzus 100 denárov na dve splátky. Z naturálií odovzdával deviatu časť všetkých dopestovaných plodín, sliepku, dve husi a deviati poddaní spolu vykŕmenú ošípanú. Robotovalo sa jeden deň v týždni. Zákon z roku 1551 znížil robotu na panskom na 40 dní so záprahom alebo na 80 dní ručne od celej usadlosti. Začiatko druhej polovice 16.storočia Hvozdnica patrila medzi stredne veľké dediny na Bytčiansku. Sedliacka usadlosť bola základnou hospodárskou a daňovou jednotkou, od ktorej sa vyrubovali poddanské dávky a robotné povinnosti. K usadlosi však nepatrili pasienky a lesy, ktoré zostali nerozdelené. Hvozdnica mala dostatok pasienkov pre zápražný dobytok a rožný statok. Bol tu tiež dostatok vodných zdrojov na napájanie lichvy. Lúk však mali poddaní málo, škodili im povodne na potoku, ktorý pretekal dedinou. Otava sa kosila len v prípade, keď sa lúky nevypásli. Dobytok bol podmienkou existencie sedliackej rodiny a vlastne najdôležitejším zdrojom jej príjmov. Predstavoval základný inventár hospodárstva. Využívala sa hlavne jeho ťažná sila na vlastnom gazdovstve, ale aj pri robotovaní na panskom. Každé poddanské hospodárstvo záviselo od možnosti zásobovania palivovým a stavebným drevom. Hvozdnica disponovala zvyškami obecných lesov, odkiaľ brala palivové drevo. Stavebné drevo však nemali a museli ho kupovať. Sedliaci hospodárili na usadlostiach. Ku každej usadlosti patrila konkrétne určená výmera oráčin, lúk a účasť na užívaní pasienkov a lesov. Výmera pôdy nebývala rovnaká. Skladala sa z intravilánu (dom, dvor a záhrada) a extravilánu (oráčiny a lúky). Výmera oráčin sa určovala mierou zrna, ktoré sa na nich mohlo vysiať. Orná zem sa s ovesnou plochou najednu mericu sa rovnala zhruba štvrť hektáru. Veľkosť lúky sa v tereziánskom urbári určovala podľa toho, koľko koscov ju pokosilo za jeden deň. Pôvodné celé usadlosti vo Hvozdnici sa behom storočí dedením delili na menšie hospodárstva, takže v roku 1772 celej usadlosti v dedine nebolo. Hvozdnica v staršom období žila na zvykovom práve. Určitý stupeň samosprávy si vynútili praktické potreby. Niekto musel zastupovať obyvateľov pred zemepánom a zodpovedať za všetky veci spojené s plnením poddanských povinností. Takouto osobou býval richtár, ktorý stál na čele dediny. Po tom, ako Hvozdnica prešla v 14.storočí na zákupné právo, situácia sa v obecnej správe zmenila. Charakteristickým znakom tohto práva bol dedičný zákupný richtár(škultét) s mnohými právomocami, pričom odvolacím miestom, ktoré riešilo spory obyvateľov bola Žilina. Škultét mal nielen významné hospodárske privilégiá, ale aj súdnu právomoc nad obyvateľmi dediny, okrom súdenia hrdelných a ťažných zločinov, ako bolo zbojníctvo, podpaľačstvo a vraždy. V polovici 16.storočia k nám z Nemecka prenikla reformácia a upevnila sa aj na považskobystrickom panstve. Z najstaršej cirkevnej matriky je zrejmé, že Hvozdničania sa v prvej polovici 17.storočiahlásili k evanjelikom. Kostol: Hvozdnica od roku 1754 patrí do obvodu farnosti v Štiavniku. Občania Hvozdnice dochádzali dlhé roky na bohoslužby do farského kostola v Štiavniku, kde bola nedostatočná kapacita pre veriacich oboch obcí. Po nastolení totalitného režimu bolo takmer nemožné uvažovať o výstavbe nového kostola. Ľady napätia sa prelomili až po novembrovej Nežnej revolúcii v roku 1989. Práve v tomto období sa začalo intenzívnejšie uvažovať o možnosti výstavby. Počiatočné práce začali v apríli 1992. Kostol sv.Svorada a Benedikta bol posvätený 16.7.1994. Je postavený v modernom štýle a je dominantou obce Hvozdnica. Spolu s areálom cintorína a domom smútku vytvára jeden ucelený komplex, ktorý je obklopený prírodou a sčasti zástavbami rodinných domov.