Slovenské národné povstanie

  Na Slovensku postupne narastala nespokojnosť s režimom a s kolaboráciou Nemeckom. 
Aj keď životná úroveň na Slovensku bola na vojnové pomery veľmi dobrá, vyššia ako v susedných krajinách, obyvateľstvo nebolo s vládou spokojné. Nespokojnosť postupne prerastala 
do organizovaného odboja. Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) začala dôsledne uplatňovať zásadu "jeden národ - jedna strana", čím zbavovala opozíciu v Slovenskej republike akejkoľvek základne.
 Organizovaný odboj začali skupiny zložené z bývalých politikov, ktorých strany boli pod nátlakom zlúčené s HSĽS. Tomuto zoskupeniu sa hovorilo občiansky blok. Patrili tam aj sociálni demokrati. Občianske skupiny sa orientovali na spoluprácu s emigračnou Česko– slovenskou vládou v Londýne.
Komunisti začali takmer od začiatku existencie Slovenska aktívne organizovať odboj. Komunistická strana bola zakázaná a organizovala sa ilegálne. V štátoprávnej oblasti bola medzi ňou a občianskym blokom neprekonateľná bariéra, lebo neuznávala predvojnové Československo, ani jeho demokratický systém a presadzovala projekt "sovietskeho " Slovenska, čo znamenalo pripojenie Slovenska k Sovietskemu zväzu. Komunisti vydávali početné letáky, ilegálne noviny, zorganizovali niekoľko štrajkov, a tiež rozsiahlu spravodajskú službu pre zahraničie.
V prvých rokoch neboli v slovenskej spoločnosti priaznivejšie podmienky na rozvinutie širšieho odboja. V tom čase sa odbojová činnosť prejavovala najmä v zahraničí. Mnoho Slovákov vstúpilo do aktívneho boja na strane protihitlerovskej koalície. V Poľsku Slováci vytvorili slovenskú jednotku, ktorá tvorila značnú časť 1. česko-slovenského armádneho zboru, ktorý pod vedením Ľudovíta Slobodu bojoval po boku Červenej armády. Generál Rudolf Viest velil Prvej česko-slovenskej divízii vo Francúzsku. Slováci bojovali aj v partizánskych jednotkách na Ukrajine, Bielorusku a v Taliansku. Celkovo ich počet bol vyšší ako počet slovenských vojakov, ktorí bojovali na strane Nemecka. Utvorenie protihitlerovskej koalície roku 1941 umožnili zblíženie dvoch odborových táborov na Slovensku. Komunisti opustili aspoň formálne heslo „ Sovietske Slovensko”, okrem iného na pokyn z Moskvy. Zblíženie komunistov a občianskeho odboja uľahčila skutočnosť, že medzi nimi nikdy nedošlo ku krvavým zrážkam. Pozície celého Česko-slovenského odboja posilnilo podpísanie Česko – slovensko – sovietskej spojeneckej zmluvy 13. decembra 1943. Koncom roka 1943 predstavitelia občianskeho bloku a komunisti uzavreli tak zvanú Vianočnú dohodu a vytvorili ústredný odbojový orgán – Slovenskú národnú radu (SNR). Občiansky blok v SNR zastupovali Jozef Lettrich, Ján Ursíny a Matej Josko, komunistov Karol Šmidke, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský. Najdôležitejším bodom Vianočnej dohody bola príprava ozbrojeného povstania a zvrhnutie diktatúry HSĽS. Prípravy povstania malo v rukách vojenské ústredie na čele s podplukovníkom Jánom Golianom, veliteľom štábu pozemného vojska v Banskej Bystrici. Vojenské ústredie malo poverenie od prezidenta Eduarda Beneša a spolupracovalo so SNR. Povstanie sa pripravovalo v nadväznosti na postup Červenej armády. V čase priblíženia sa Červenej armády k hrebeňom Karpát, jej mali dve východoslovenské divízie uvolniť vstup na Slovensko a súčasne posádky na západe a juhu mali brániť postupu nemeckých vojsk na Slovensko. Podmienkou úspechu týchto plánov bola koordinácia akcie so sovietskym velením. Partizánske skupiny vyvíjali aktívnu záškodnícku činnosť, vyhadzovali do vzduchu mosty, zatarasovali komunikácie, prepadávali vlaky vezúce muníciu na front a tým komplikovali prípravy povstania a provokovali otvorený nemecký zásah. Zámienku na priamy vojenský zásah dalo Nemecku postrieľanie nemeckých vojakov, v Martinských kasárňach. Nemecká armáda začala obsadzovať Slovensko 29.8.1944. Na okupáciu Slovenska Nemcami odpovedalo vojenské ústredie v Banskej Bystrici večer dňa 29.8.1944 vydaním vopred dohodnutého hesla posádkam na Slovensku k zaujatiu obranného povstania : "Začnite s vysťahovaním ! “ Jadrom vojenskej armády bola Prvá Československá armáda so 60 000 mužov a jej veliteľom bol najprv podplukovník Ján Golian a od 7.10.1944 generál Rudolf Viest. V partizánskych oddieloch bojovalo asi 18 000 mužov. Veľa ťažkej výzbroje i munície hneď v prvých dňoch padlo do rúk Nemcov na západnom Slovensku, kde zlyhala organizácia povstania. Odpor vojakov a partizánov nemohol zadržať postup nemeckej armády. Mohutná ofenzíva proti povstalcom sa začala 17.10. z Maďarska. 27.10 padlo centrum povstania Banská Bystrica. Časť povstaleckých vojsk sa dostala do zajatia, medzi nimi aj Ján Golian a generál Rudolf Viest, ktorí boli popravení v Nemecku. Časť armády sa pridala k partizánom, ktorí vytvorili 17 brigád a 22 oddielov, spolu asi 13 500 bojovníkov. Koniec vojny sa nezadržateľne blížil. Červená armáda a 1. československý armádny zbor prekročili 6.10.1944 Dukliansky priesmyk a vstúpili na územie Slovenska. Prvý ukrajinský front a 1. československý armádny zbor postupovali od severovýchodu, 4. ukrajinský front od východu a 2. ukrajinský front spolu s rumunskou armádou od juhovýchodu. Postup spojencov sťažoval hornatý terén, napokon však vytlačením nemeckých vojsk z Bratislavy 4. 4. 1945 bola väčšina slovenského územia oslobodená. Vojna sa na slovenskom území definitívne skončila začiatkom mája roku 1945.