Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
V treťom storočí po Kr. vyvrcholila kríza Rímskej ríše. Rím ovládli občianske vojny, nepokoje, palácové prevraty. K moci sa namiesto tradičnej senátorskej a aristokratickej vrstvy dostávali vojenskí velitelia, ktorí podľa ľubovôle dosadzovali a zosadzovali cisárov, nezriedka pochádzajúcich z ich vlastného stredu.
Príčin tejto krízy bolo niekoľko. Patril medzi ne silnejúci tlak barbarov na hranice Ríma: Gótov na severe, germánskych, sarmatských a skýtskych kmeňov v Podunajsku, Peržanov na východe. Krízu hospodárstva spôsobil nedostatok otrokov, ktorých Rimania tradične získavali z výbojných vojen. Keďže však teraz museli svoje územie brániť, prílev otrokov, na práci ktorých stálo rímske hospodárstvo, zoslabol. Ich nedostatok sa prejavil hlavne v Itálii, kde bola remeselná aj poľnohospodárska výroba najviac závislá na otrockej práci. Naopak provincie, kde vedľa otrockej práce bola stále existovala aj remeselná a roľnícka malovýroba, túto krízu nepociťovali a začali požadovať väčšiu účasť na politickom dianí. Keďže nemal kto vyrábať, došlo k utlmeniu remeselnej výroby a obchodu, peniaze strácali na hodnote a ľudia odchádzali z miest na vidiek, aby si zabezpečili živobytie. Remeselná výroba sa presunula na vidiecke veľkostatky, z ktorých sa stávajú sebestačné celky - domény. Veľkostatkári sa nedostatok otrokov snažili riešiť prenajímaním časti pôdy bezzemkom, drobným roľníkom a prepusteným otrokom, tzv. kolónom, ktorí pôdu obrábali a časť úrody odovzdávali vlastníkovi pozemku. Majitelia pôdy však ich zaťaženie zvyšovali natoľko, že kolóni sa zadlžovali, utekali z pôdy a museli byť násilím vracaní naspäť, čim sa vytvoril základ neskoršej pripútanosti k pôde – nevoľníctva.
S hospodárskou a politickou krízou prišla aj kríza náboženská a morálna. Pôvodné rímske náboženstvo bolo späté s jednoduchým životom pastierov a roľníkov a dávno už nepostačovalo potrebám vládnuceho národa obrovskej ríše. S dobytím Grécka preto Rimania prevzali nielen grécku kultúru, umenie, filozofiu, ale aj ich náboženské predstavy a svojich bohov prispôsobili gréckym vzorom. S pripájaním ďalších provincií do Ríma prišli východné kulty Mithru, Sarapisa, Isis a slnečných božstiev, ktoré sľubovali svojim stúpencom mystické zážitky. Svoje miesto mal v Ríme aj judaizmus, náboženstvo Židov. S rýchlymi politickými a kultúrnymi premenami bol však zviazaný morálny úpadok: rozpadala sa tradičná rodina, verejný život prerastala korupcia a prospechárstvo, z bežného života mizla slušnosť. Východisko z neradostnej situácie videli mnohí ľudia v kresťanskej viere, ktorá sa Ríme šírila od vlády Augustovho nástupcu cisára Tibéria, keď bol ukrižovaný Ježiš Kristus (asi 4 pred Kr.- 29 po Kr.). Kresťanstvo v nadväznosti na judaizmus, z ktorého vychádzalo, prinášalo posolstvo o vykúpení človeka z moci hriechu a smrti zástpenou obeťou Božieho syna Ježiša Krista. Ježišove jednoduché učenie o odpustení hriechov, láske k blížnemu a rovnosti všetkých ľudí pred Bohom bolo príťažlivé pre široké vrstvy predovšetkým nižšie postaveného obyvateľstva. Po celej ríši čoskoro vznikli kresťanské obce vedené biskupmi, ktoré získavali ďalších stúpencov novej viery. Rímska štátna moc sa proti kresťanstvu postavila odmietavo, vidiac v ňom ohrozenie svojej moci a existujúcej spoločenskej štruktúry. Kresťania boli kruto prenasledovaní, väznení, mučení a nútení bojovať v arénach s gladiátormi a divými zvieratami. Posledné veľké prenasledovanie kresťanov nastalo za vlády cisára Diokleciána (284-305). Dioklecián bol nadaný vojenskými schopnosťami a organizáčným talentom. Zbavil moci senát a vládol ako neobmedzený vládca, nechajúc sa titulovať dominus et deus (pán a boh – odtiaľ názov dominát). Zaviedol novú menu, priame dane, určil maximálne ceny a urobil ďalšie hospodárske, vojenské a politické reformy. Rímsku ríšu rozdelil na dve časti, ktorým vládli dvaja augustovia (on sám bol augustom východu) s dvomi spoluvládcami a následníkmi cézarmi. Mesto Rím prestalo byť centrom ríše. Celý čas Diokleciánovej vlády vyplnili boje s barbarskými kmeňmi (Frankami, Alemanmi, Burgundami a.i.) a povstalcami v rôznych častiach ríše. Na konci svojej vlády Dioklecián rozpútal mohutné prenasledovanie kresťanov, keď ich štyrmi ediktami postupne zbavil osobnej slobody, nariadil zbúrať ich kostoly, ničiť ich posvätné spisy a nakoniec ich nútil prisahať na štátnych bohov alebo zomrieť. Jeho snaha však neviedla k trvalým úspechom, lebo už jeho nástupca Konštatnín Veľký (306-337) v roku 313 Milánskym ediktom zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými náboženstvami v ríši a sám sa pred smrťou nechal pokrstiť. (Kresťanstvo sa v roku 380 za vlády cisára Teodózia stalo štátnym náboženstvom Rímskej ríše). Konštantín Veľký bol posledným silným rímskym cisárom. Založil nové hlavné mesto Konštántínopol (dnešný Istanbul), na mieste gréckej osady Byzantion. Zaviedol daňovú reformu, pri ktorej prvýkrát zdanil aj obyvateľov Ríma. Za jeho vlády zanikli posledné republikánske úrady, zostal jedine konzulát. Senát sa stal len poradným zborom bez skutočnej moci.
Medzitým sa však zmenila medzinárodná situácia. Na ďalekom východe sa zo svojich sídiel pohol drsný nomádsky kmeň Hunov, ktorý sa tlačil na západ a vyháňal zo svojich území postupne všetkých, čo mu stáli v ceste. Tak sa začalo sťahovanie národov. Oslabená Rímska ríša sa v roku 395 rozdelila na Východorímsku a Západorímsku ríšu. Východorímska ríša sa udržala až do pádu Konštantínopolu v roku 1453, ale západná časť, prežívajúca stálu hospodársku a politickú krízu sa stala terčom stále častejších útokov germánskych kmeňov, ktoré ustupovali kočovným Hunom. Pokusy zastaviť tieto útoky a usadiť germánske kmene na rímskom území boli napokon úspešné, no zároveň viedli k ovládnutiu rímskej administratívy cudzincami. Napriek tomu bol Rím dvakrát kruto dobitý a vyplienený (v roku 410 Vizigótmi a v roku 455 Vandalmi). Rimanom sa síce podarilo dosiahnuť aj nejaké víťazstvá, z ktorých najvýznamnejšia bola porážka hunského vodcu Attilu v bitke na Katalaunských poliach v roku 451, zániku Západorímskej ríše to však už nezabránilo. Posledného rímskeho cisára Romula Augustula zosadil v roku 476 germánky veliteľ Odoakar, ktorého jeho prívrženci vyhlásili za kráľa Germánov. Zosadenie Romula Augustula sa tradične považuje nielen za koniec Západorímskej ríše, ale aj celého staroveku.
Otázky:
- Aké boli príčiny krízy Rímskej ríše v 3. storočí?
- Kto boli kolóni?
- Prečo bolo kresťanstvo príťažlivé pre obyvteľov Rímskej ríše?
- Čo je to dominát?
- Ako menil Dioklecián správu Rímskej ríše?
- Čo je to Milánsky edikt, kto a kedy ho vydal?
- Čo spôsobilo sťahovanie národov?
- Kedy bola Rímska ríša rozdelené na 2 časti?
- Ako sa volal posledný rímsky cisár?
Zoznam použitej literatúry:
Kol. aut., Encyklopédie antiky, Academia, Praha 1973
Kol. aut., Dějiny evropské civilizace I, Paseka, Praha 1999
Kol. aut., Od praveku k novoveku, Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava, 1997
A. Ganeri, H.M.Martell, B. Williams, Encyclopedia of world history, Parrogan Books Ltd, 2006