Vypracoval: Mgr. Tomáš Godiš



Ako už bolo naznačené v predošlej kapitole, kolískou európskej etiky je práve etika, ktorá vznikla v období antického Grécka. Antickí filozofi uznávali štyri hlavné cnosti. Boli to:


  1. múdrosť – schopnosť rozum používať,

  2. statočnosť – (konať dobro za každej situácie),

  3. spravodlivosť – (spravodlivosť vedúca k eudaimonií),

  4. rozvaha – (rozvážnosť duše).


Pozrime sa teda na jednotlivých predstaviteľov antickej etiky a ich koncepcie cnosti.


 

Milétsky filozofi a Demokritos


Milétsky filozofi a aj Demokritos boli predstaviteľmi takzvanej demokratickej etiky. Snažili sa teda zdôvodniť cnosť v demokratickej spoločnosti, v spoločnosti, kde vládne väčšina a spravodlivé je to, čo chce väčšina. Títo predstavitelia vychádzajú z toho, že všetko čo vedie k zachovaniu demokratického systému je cnostné a spravodlivé. Demokritos považoval za morálnu autoritu vnútorný božský hlas, ktorý nazýva daimonion.


Sokrates:


Sokrates a jeho etická koncepcia vychádzala predovšetkým z jeho presvedčenia, že človek, ktorý pozná čo je to pravé dobro, už nikdy nebude konať iné, ako dobro. Podľa neho nikto, kto dobro pozná, predsa nebude konať zlo. Konať zlo nie je v prirodzenosti človeka. Aj ten čo koná zlo, je vlastne presvedčený, že koná dobro. Najhlavnejším cieľom ľudského konania je stav blaženosti. Tento stav môžeme dosiahnuť práve naším cnostným životom. Tento stav blaženosti nazýva eudaimoniou.


 

Platón:


Aristokratický (monarchistický) spôsob vládnutia zastával práve Platón. Tým tvoril opozíciu demokratickej etiky. Platón, ako sme sa dozvedeli z predošlej kapitoly, bol zástancom myšlienky, že ľudia nie sú si rovný a tento rozdiel medzi nimi je úplne prirodzený a správny. Ľudia sa už rodia nerovní a to napríklad v miere poznania dobrého a zlého. Tí, čo sú zástancovia najvyššej vrstvy (kasty) spoločnosti majú najväčšiu schopnosť rozpoznať, čo je dobro a čo nie. Vo svete ideí (pozri kapitolu „Klasická Grécka filozofia – Platón“) je najvyššou ideou „idea dobra“, ktorú sa snaží každý dosiahnuť. Vo svojom diele „Ústava“ rozdeľuje Platón spoločnosť na tri kasty podľa postavenia jej členov a to na výrobcov (čo sú ľudia, ktorí pracujú manuálne – roľníci, pracovníci), strážcov (stredná vrstva, muži aj ženy) a kráľa – filozofa (ten, ktorý má najväčšie znalosti o dobre a snaží sa spoločnosť viesť k dosiahnutiu tejto najvyššej idei). Vládnutie spoločnosti pod vedením takéhoto pána je uskutočnenie idei dobra na pozemskom svete. Je dokonca morálne správne a dobré, ak si kráľ – filozof vyberie z radu strážcov vhodných jedincov na splodenie silných jedincov (kráľov). Rovnako morálne ospravedlniteľné je rozhodnutie o usmrtení nežijúcich detí.


Platón – spravodlivosť chápe ako plnenie povinnosti spoločnosti. Je výsostne spravodlivé plnenie príkazov kráľa – filozofa. Rovnako je však spravodlivé, aby poslúchali nižšie vrstvy vyššie (výrobcovia majú poslúchať strážcov).


 

Aristoteles:


Aristoteles rovnako, ako Platón reprezentuje aristokratický smer etiky. Vo svojom diele v Etike Nikomachovej. Je to prvý filozof ktorý podával etiku ako samostatnú disciplínu. Cieľom života je dosiahnutie absolútneho dobra. Podľa Aristotela je to úplne nereálne dosiahnuť ideálne dobro. Toto dobro, by ale malo byť istým ideálom – vzorom, podľa ktorého máme žiť. Pomocou cnosti dosahujeme dobro a teda blažený život.


Dobro Aristoteles chápe ako žitie v súlade so svojou prirodzenosťou. Prirodzenosťou človeka sa chápe jeho myslenie (premýšľanie) aj spoločenská podstata. Najlepší život podľa Aristotela je taký, ktorý sa venuje sa teoretickému premýšľaniu a druhý najlepší život je taký, ktorý je venovaní spravovaniu a riadeniu obce. Spravodlivosť chápe ako vzťah vznikajúci medzi seberovnými v spoločnosti.


Aristoteles tvrdí, že to či človek koná dobro alebo zlo závisí veľmi od výchovy človeka. Nestotožnil sa teda s názorom svojho učiteľa Platóna. Ten hovorí, že ľudia sa rodia od prirodzenosti dobrí. Aristoteles ale nesúhlasí a tvrdí, že človek má tak dobré ako zlé konanie v sebe. Teda závisí od výchovy, ktorá stránka sa v človeku prejaví. Výchova sa má snažiť, aby vychovávaní radosťou prežívali to, čo je dobré.


Základnými pravidlami správania sa sú isté pravidlá v spoločnosti. V týchto pravidlách sa ukazuje aj morálka. Aristoteles tvrdí, že najdôležitejším momentom pre morálku je možnosť voľby. Len tam, kde je možnosť voľby medzi zlým a dobrým, možno hovoriť o morálnej zodpovednosti. Človek má teda možnosť zvoliť si dobré. Aj v prípade tyranie, alebo politickej neslobody sa človek môže rozhodnúť buď počúvnuť príkaz tyrana, alebo ho odmietnuť.


Rovnosť chápe Aristoteles ako veľmi obmedzenú vzhľadom na typ človeka. Ak sa jedná o otroka, ten je najnižšie, lebo ani nevie myslieť. Potom nasleduje žena, ktorá myslí veľmi obmedzeným spôsobom. A nakoniec je urodzený, ktorý je racionálny v plnej miere. Tu možno vidieť v plnej miere jeho príslušnosť k aristokratickému smeru v etike.


V období starovekého Grécka, sa všetko sústreďovalo na obec (polis) a postavenie občanov v obci problémy v usporiadaní polis a podobne. V neskorších časoch nadvlády Macedónskej ríše nad Gréckom sa obec (polis) dostáva do úzadia a nastupuje nové myslenie, v ktorom je dôležitý jednotlivec ako taký a nie polis. V tomto období sa etika a jej názory prezentované predovšetkým epikurejcami a stoikmi veľmi menia.


Epikureizmus – Ich hlavným predstaviteľom bol Epikurej. Epikurej hľadá cestu k individuálnej duševnej slasti a nachádza ju v oddanosti filozofickému mysleniu. Toto myslenie dokáže človeka úplne zbaviť strachu z bolesti či smrti. Dobrom je podľa neho žiť v úzadí vo filozofickom myslení a rozhovorom s priateľom. Tento smer teda stavia na asketický spôsob života, preniknutý filozofickými myšlienkami.


Stoicizmus - Tento smer je skoro opakom epikureizmu. Hovorí totiž o zapojení človeka do spoločnosti. Človek má žiť v spoločnosti a plniť si úlohy, ktoré mu z postavenia v spoločnosti plynú. Nemá však žiť v úzadí, lebo pred spoločnosťou, ktorá je súčasťou svetového poriadku – loga aj tak niet úniku. Najvyšší etický ideál bol dosiahnutie duševného neotrasiteľného pokoja. Na získanie tohto pokoja musí človek získať vnútornú slobodu, ktorá je ale zbavená vášní. Ak človek nemôže žiť v súlade s úlohou, ktorú má v spoločnosti určenú je lepšie pre tohto človeka umrieť a to aj cestou samovraždy. A to je podľa stoikov i idea dobra – teda život v súlade s logom. (Logo ako svetový poriadok možno chápať i ako osud). Cnosť pre stoikov spočívala v rozumnom živote v súlade s prírodou. Predstaviteľom tohto prúdu je aj Markus Aurélius.



Otázky na zopakovanie:

  1. Ktorí filozofi boli predstavitelia demokratického smeru v Etike?

  2. Čo je daimonion a eudaimonia?

  3. Ako chápe dobro Aristoteles a Platón?

  4. Vysvetlite aké je stoické učenie etiky a kto bol ich hlavným predstaviteľom?

  5. Čo to znamená polis a v ktorých obdobiach nastáva jeho úpadok?

  6. Čo je to logos?


Použitá literatúra:


  1. Kolektív autorov, Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis, Brno, 2002

  2. A. Martinská Vavrová, Príprava na maturitu – náuka o spoločnosti, Príroda, Bratislava, 2009

  3. I. Paulička, Všeobecný encyklopedický slovník, Ottovo nakladatelství, Praha 2005