Vypracoval: Mgr. Tomáš Godiš



Etiku stredoveku ovplyvnilo predovšetkým rozpínajúce sa kresťanstvo. Kresťanstvo vzišlo z judaizmu a jeho morálne posolstvo možno vnímať v stanovenom desatore. Desatoro však nebolo žiadnou novinkou. Už predtým existovali rovnaké zásady morálneho konania. To nové, čo kresťanstvo v desatore prinieslo bola viera v jedného Boha. V tomto období sa prezentuje názor, že človek, jeho minulosť a budúcnosť, má svoj nevyhnutný zmysel. Kresťanstvo teda nastolilo vieru v zmysel a poslanie ľudských dejín. Konečným cieľom týchto dejín má byť príchod spasiteľa a nastolenie jeho spravodlivej vlády. Táto nová vízia budúcnosti dáva človeku nádej na zmenu v novom (budúcom) svete. Takéto poňatie dejín je viditeľné aj v osvietenskej filozofií a jej vízií pokroku. Kresťanstvo, ako nejednotný prúd malo (a aj má) v podobe cirkvi veľmi veľkú silu a ovplyvnilo tak filozofiu, ako aj etiku. Etika stredoveku bola dokonca častou morálnej teológie. Nebola to teda samostatná vedná disciplína. Tou sa stala až v časoch novoveku. Predstaviteľmi stredovekej etiky sú Aurélius Augustinus a Tomáš Akvinský.


Aurélius Augustínus (354 - 430) – je to latinský teológ a filozof, ovplyvnený Platónovým učením. Je teda predstaviteľom novoplatonizmu. Je považovaný za posledného filozofa antiky a prvého filozofa stredoveku. Platónovu teóriu prepracoval v podporu kresťanstva. Jeho zásadou bolo „Ver aby si rozumel“. Augustínus tvrdil, že prirodzené poznanie človeka sa nevyhnutne dostáva k viere človeka v Boha. Božia vôľa je podľa neho veľmi dôležitá. Augustínus totiž veril v Božie predurčenie. To znamená, že len Boh jediný rozhoduje o tom, kto bude spasený a kto nie. Nezáleží na tom, či človek vykonával dobré alebo zlé činy, na začiatku Boh rozhodol či tento konkrétny bude alebo nebude spasený. Augustínus radil cirkev nad všetkých vládcov či panovníkov. Podľa neho, len v cirkvi existuje spása a mimo nej nie. Augustínovi kritici vyčítali tomuto velikánovi práve jeho uznanie Božej vôle. Keď existuje na svete Božia vôľa, ktorá všetko a všetkých riadi, prečo potom existujú aj pohromy(choroby) a tragédie (hurikány a pod.). On ale oponuje, že zlo je len neprítomnosťou dobra. Augustínove teórie môžeme sledovať v jeho dielach „O Božej trojici“, „O Božom štáte“, „Vyznanie“.


Sv. Tomáš Akvinský (1225 - 1274) – bol taliansky teológ a filozof, ovplyvnený Aristotelovým učením. Zbavil Aristotelovu teóriu arabských vplyvov a jeho prepracoval ju do filozofickej obhajoby kresťanstva (predovšetkým v problematike viery a rozumu, ktorá je sporná dodnes). Podľa jeho učenia viera a rozum, teda pravda zjavená (viera) a pravda z prirodzeného ľudského rozumu (pravda vedy a filozofie) nie je rozdielna. Obe pravdy sa totiž dopĺňanú. Pravda zjavená vysvetľuje rozumom nevysvetliteľné t.j. vznik sveta, prvotný hriech, vzkriesenie, večnú blaženosť. Pravda rozumu zase nevyhnutne racionálne potvrdzuje existenciu Boha zo stvoreného (päť dôkazov Božej existencie).


Tomáš Akvinský k základným cnostiam, ktoré akceptoval už aj Aristoteles, t.j. umiernenosť, rozumnosť, statočnosť a spravodlivosť pridáva ďalšie, kresťanské cnosti ako vieru, lásku a nádej. Podľa neho každý človek je slobodný vo svojej voľbe a môže si zvoliť svoju cestu. Buď cestu hriechu – zhrešenia a previnenie sa Božiemu zákonníku, alebo cestu dobrých skutkov – konanie dobra v súlade z Božími zákonmi. Tomáš Akvinský bol presvedčený, že nad ľuďmi musí byť Bohom ustanovená svetská vláda, lebo ľudia sú egoistický a len Boh vie ako viesť správne spoločnosť. Práve preto by mala byť svetská vláda vždy ustanovená Bohom. Jeho hlavnými dielami sú „Suma Teologická “, „Spis o bytí a bytnosti“, „Suma proti pohanom“


 

Etika v období renesancie


Nekresťanský obraz etiky odhaľuje v období stredoveku epocha renesancie. Predstaviteľom tejto časovej periódy v etike a filozofií je Niccolo Machiavelli.


Niccolo Machiavelli (1469 - 1527) – Niccolo Machivelli odhalil v rozpore zo stredovekými názormi, že pápež, rovnako ako aj politici nie sú tí, ktorí prezentujú a konajú vo svojich úlohách dobro. Hovorí, že základným motívom politického správania sa, sú predovšetkým túžba po moci a majetku. Odhalil túto skutočnosť na základe rozsiahlych historických štúdií. Politici sa teda podľa neho neriadia nejakou myšlienkou dobra, či spravodlivého, ale jedine logikou úspechu. Politik na dosiahnutie tohto cieľa môže použiť akýkoľvek prostriedok. Takéto prostriedky považuje (v prípade, že vedú k úspechu) za oprávnené. Taktiež tvrdí, že človek, ktorý je vždy a za každých okolností dobrý, nemôže existovať medzi ostatnými ľuďmi. Najvyššou cnosťou človeka je schopnosť a sila prekonať svoj osud. Táto cnosť je oslobodená od morálneho hodnotenia.


Machiavelli bol zástancom republiky a venoval sa aj teórií štátu. Tvrdí, že v štáte sa odohráva odveký boj medzi ľudom a šľachtou. Šľachta žije z daní, ktoré uvalila na ľud. Ľud sa zase bráni útlaku zo strany šľachty. Tento rozpor a prebiehajúci boj je základným podkladom na striedanie rôznych foriem vlád v štátoch sveta. Túto teóriu vypracoval vo svojom diele „Vladár“.


 

Kontrolné otázky:


  1. Ktorý prúd ovplyvnil názory stredoveku?

  2. Ktorý predstaviteľ bol zástancom novoplatonizmu a novoaristotelizmu?

  3. Čo znamená, že je Bohom všetko predurčené a v ktorej teórii sa môžeme z týmto predurčením stretnúť?

  4. Kto tvrdil, že politici a pápež sú motivovaní mocou a úspechom?

  5. Krátko porovnajte etickú teóriu Noccolla Machiavelliho a Tomáša Akvinského.



Použitá literatúra:


  1. Kolektív autorov, Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis, Brno, 2002

  2. A. Martinská Vavrová, Príprava na maturitu – náuka o spoločnosti, Príroda, Bratislava, 2009

  3. I. Paulička, Všeobecný encyklopedický slovník, Ottovo nakladatelství, Praha 2005