Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Začiatkom 5. storočia pred Kr. vstúpili grécke mestské štáty do svojho klasického obdobia (5. storočie pred Kr. - 338 pred Kr.). Bolo to obdobie najväčšieho hospodárskeho, politického a kultúrneho rozkvetu Grécka, ktoré sa dokonca dlho považovalo za vrchol celých európskych dejín.
Počiatok klasického obdobia bol poznamenaný bojmi s Perzskou ríšou, tzv. grécko-perzskými vojnami (492-449 pred Kr.).
Príčinou týchto vojen boli rozpory medzi maloázijskými gréckymi mestskými štátmi (medzi ne patrili Milétos, Efezos, Kolofón a i.) a rozpínavou Perzskou ríšou. V polovici 6. storočia pred Kr. Peržania ovládli celý Predný východ a zanedlho perzský kráľ Kýros začlenil grécke mestá do svojho štátu. Aj keď perzská nadvláda nebola príliš tvrdá, zaťažovala maloázijských Grékov natoľko, že sa proti nej vzbúrili. Povstanie sa stalo zámienkou na vojnu medzi Grékmi a Peržanmi, v ktorej v skutočnosti šlo o to, kto bude pánom nad Európou.
Prvá námorná výprava Peržanov do Grécka vyslaná v roku 492 pred Kr. kráľom Dareiom sa skončila neúspechom, zničila ju búrka. Už v roku 490 však nasledovala ďalšia, v ktorej došlo k pamätnej bitke pri Maratóne, v ktorej Peržania prehrali. Výsledok bitky bežal grécky vojak Feidipides oznámiť z Maratónu až do Atén (vzdialenosť 246 km údajne prebehol za necelé 2 dni), kde v cieli svojej cesty so slovami „Zvíťazili sme.“ od vyčerpania zomrel. Po jeho výnimočnom výkone bola pomenovaná športová disciplína maratón.
Perzský kráľ Xerxes I. viedol ďalšiu výpravu proti Grécku v roku 480 pred Kr. Grékom sa síce podarilo zvíťaziť v bitke pri myse Artemision, na pevnine však došlo k bitke pri Thermopylách, kde Gréci utrpeli porážku. Nebyť hrdinského sebaobetovania spartského kráľa Leonidasa a jeho 300 mužov, ktorí kryli ústup zvyšku vojska, kým do jedného nepadli, prišli by Gréci o množstvo vojakov. Peržania pokračovali vo výprave proti Aténam, ktoré vypálili. Aténsky stratég Themistokles vlákal perzské loďstvo do úzkeho priestoru medzi Attikou a Salaminou, kde nemohlo manévrovať a bolo svojimi protivníkmi zničené. Zvyšok perzského vojska porazili Sparťania o rok neskôr v bitke pri Platajách. Okolo roku 479 boli grécko-perzské vojny fakticky rozhodnuté, hoci sa bojovalo s prestávkami až do uzavretia mierovej zmluvy tzv. Kalliovým mierom v roku 449 pred Kr.
V rokoch 443-429 bol opakovane zvolený za aténskeho prvého stratéga Perikles, jeden z najpozoruhodnejších politikov a diplomatov nielen antických, ale aj svetových dejín. Bol Kleisténovým príbuzným a jeho učiteľom bol veľký filozof Anaxagoras. Medzi jeho priateľov patril výkvet vtedajšej spoločnosti: sochár a maliar Feidias, autor jedného z divov sveta, zlatej sochy boha Dia, dramatik Sofokles, historik Herodotos, architekt Hippodamos. Perikles bol aj statočným vojakom. Na verejnosti vystupoval málo a viedol skromný život. Dal vybudovať obranný múr medzi mestom a prístavom Pireus, čím urobil Atény prakticky nedobytnými a zahájil novú výstavbu aténskej Akropole, na ktorej sa podieľali najvýznamnejší grécki umelci. Známy je predovšetkým vstup na Akropolu s mramorovým schodiskom a bránami, tzv. propylaje. Ďalej dal Perikles postaviť chrám bohyni Niké a Parthenon, zasvätený ochrankyni Atén, Pallas Athéne. Pod Akropolou dal postaviť divadlo odeión a tzv. Théseov chrám.
Perikles povýšil ľudové zhromaždenie (snem) na jediný zákonodárny orgán, ktorý rozhodoval o všetkých dôležitých otázkach (vojna a mier, financie, zásobovanie). Zúčastňovali sa ho všetci slobodní občania – muži – nad 20 rokov. Každý, kto sa účastnil snemu mal právo vyjadriť svoj názor na politické záležitosti. Každý rečník mal k dispozícii istý čas, odmeriavaný vodnými hodinami, aby sa zabránilo dlhému rečneniu. Ženy sa politického života nezúčastňovali, rovnako ako otroci. V obdobiach medzi zasadaniami snemu riadila aténsky štát rada volená losom z občanov vo veku od 30 rokov. Aby v nej mohli zasadať aj zvolení nemajetní občania, zaviedol Perikles tzv. diéty – náhradu za stratenú mzdu. Takto sa skutočne všetci slobodní občania mohli podieľať na politickom živote.
Atény využili svoje víťazstvo nad Peržanmi a rozšírili svoj vplyv ďaleko za svoje hranice. Založili Aténsky námorný spolok. Jeho členmi boli aj maloázijské grécke mestá, ktoré sa tak dostali spod perzskej nadvlády pod nadvládu aténsku. Rastúca moc Atén prekážala Sparte. Ani spoločníci Atén neboli spokojní so svojím postavením a obvinili Atény zo zneužitia spoločnej pokladnice. Napätie vyvrcholilo peloponézskou vojnou (431-404 pred Kr.) medzi Spartou a Aténami. Perikles vypracoval vynikajúcu stratégiu, nerátal však s morovou epidémiou, ktorej podľahlo mnoho Aténčanov uzavretých v hradbách mesta. Bol odsúdený na zaplatenie pokuty a prišiel o úrad stratéga. Hoci zanedlho sa mu dostalo zadosťučinenia, sám moru podľahol. Vojna trvala s prestávkami takmer 30 rokov. Nebola však konfliktom v zmysle trvalého vojnového stavu, skôr išlo o krátkodobé vojenské akcie. Konečné víťazstvo nakoniec pripadlo Sparte, ktorá rozdrvila v roku 405 pre Kr. aténske loďstvo v bitke pri Aigospotamoi (Kozích riečkach). Aténsky námorný spolok bol rozpustený a Sparťania nastolili v Aténach vládu 30 oligarchov. Z vojny vyšiel skutočný nadvládca Grécka – Sparta. Sparťania však nedokázali využiť svoje víťazstvo na zjednotenie Grécka. Vojnové konflikty, mocenské spory, nedemokratické opatrenia – to všetko prispelo ku prehĺbeniu krízy v Grécku. Situáciu využil macedónsky kráľ Filip II, ktorý v bitke pri Chaironei v roku 338 pred Kr. porazil spojené vojsko gréckych mestských štátov a stal sa vládcom celého Grécka.
Otázky:
- Čo bolo príčinou grécko-perzských vojen?
- Aká udalosť dala meno športovej disciplíne maratón?
- Akí vojaci preukázali hrdinstvo v bitke pri Thermopylách?
- Ktoré významné stavby v Aténach boli postavené za Perikla?
- Opíš fungovanie aténskeho mestského štátu za Perikla.
- Aké sú príčiny peloponézskej vojny?
- Kto ju vyhral?
Zoznam použitej literatúry:
Kol. aut., Encyklopédie antiky, Academia, Praha 1973
Kol. aut., Dějiny evropské civilizace I, Paseka, Praha 1999
Kol. aut., Od praveku k novoveku, dejepis pre SOU a SOŠ,
A. Ganeri, H.M.Martell, B. Williams, Encyclopedia of world history, Parrogan Books Ltd, 2006