Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Hannibalova výprava na Apeninský polostrov zanechala neblahé následky na rímskom vidieku. Drobné hospodárstva boli často spustošené, ich majitelia bojovali vo vojnách a nemali po návrate domov prostriedky na obnovu zanedbaného majetku. K Rímu bolo v relatívne krátkej dobe pripojené ohromné územie, z ktorého na jednej strane do krajiny prúdil lacný tovar, na druhej strane však zisky z daní v provinciách zostávali v rukách najbohatšej vrstvy. Vojny priniesli obrovské množstvo otrokov, ktorí pracovali v baniach, na stavbách a vykonávali najťažšie práce v poľnohospodárstve. Drobní roľníci nevládali konkurovať veľkostatkárom, ktorí vlastnili množstvá otrokov, strácali majetky a odchádzali do miest, kde tvorili rastúcu vrstvu bezzemkov – proletárov. Proletári zostávali rímskymi občanmi, no nemohli bojovať v armáde, lebo nemali prostriedky na zadováženie vlastnej výzbroje. Rím čoskoro začal pociťovať nedostatok vojakov.
Krízovú situáciu sa pokúsili vyriešiť bratia Tiberius a Gaius Gracchus. Obaja v rokoch 133 a 123 pred Kr. navrhli, aby sa obmedzil rozsah pôdy veľkostatkov a nadmerná pôda sa mala rozdeliť medzi bezzemkov. Narazili však na tvrdý odpor senátu a obaja zomreli násilnou smrťou. Keďže nakopené problémy sa neriešili, rímska spoločnosť sa polarizovala a vznikli dve politické skupiny: optimáti: prívrženci najbohatších vlastníkov pôdy a starých rímskych rodov a populári: ich snahou bolo rovnomernejšie rozdelenie moci v štáte a s tým súvisiaca pozemková a vojenská reforma.
Situáciu v armáde napokon vyriešil úspešný vojvodca a mnohonásobný konzul, predstaviteľ strany populárov Gaius Marius, ktorý prijal do armády bezzemkov a zo štátnej pokladnice im vyplácal žold – vytvoril tak žoldnierske vojsko – stálu platenú armádu.
Na čele optimátov stál Lucius Cornelius Sulla, ktorý bol tiež úspešným vojvodcom. Vojenským stretom medzi Sullovými a Mariovými prívržencami sa začalo obdobie dlhotrvajúcich občianskych vojen. Sulla vyšiel z konfliktu víťazne a ľudové zhromaždenie mu udelilo hodnosť diktátora na neobmedzenú dobu. Sulla síce na čas usporiadal veci verejné, no so svojimi odporcami zaobchádzal kruto. Vytvoril zoznamy (proskripcie) politicky nevhodných ľudí, ktorí boli postavení mimo zákon, zbavení majetku a často aj života. Keď sa Sulla v roku 79 pred Kr. odobral na odpočinok, v Ríme opäť prepukli nepokoje. Vtedy (v roku 60 pre Kr.) uzavreli traja najmocnejší muži Ríma, vojvodca Gnaeus Pompeius, najväčší vlastník pôdy Marcus Licinius Crassus (víťaz nad Spartakovým povstaním - najväčším povstaním otrokov v dejinách Ríma) a obľúbený politický vodca Gaius Iulius Caesar politickú dohodu troch mužov (triumvirát), ktorou si rozdelili moc v Ríme. Po Crassovej smrti sa rozpútal politický boj medzi Caesarom a Pompeiom, ktorý v roku 49 pred Kr. prerástol v občiansku vojnu. Vojna trvala tri roky a skončila sa Caesarovým víťazstvom. Caesar sa navonok snažil zachovávať republikánske formy, no v skutočnosti vo svojich rukách sústreďoval čoraz viac moci. Jeho odporcovia ho preto 15. marca 44 pred Kr. v budove senátu 23 ranami nožom ubodali na smrť. Caesarovi vrahovia nemali žiadny plán, podľahli panike a utiekli z Ríma. Octavianus, Caesarov synovec, a Caesarovi stúpenci Marcus Antonius a Marcus Lepidus vytvorili v roku 43 tzv. druhý triumvirát. Po vysporiadaní sa s opozíciou začali triumviri bojovať medzi sebou. Lepidus sa utiahol do ústrania a vojna medzi Marcom Antoniom a Octavianom sa skončila Octavianovým víťazstvom v bitke pri Actiu r. 31 pred Kr. Octavianus pijal meno Augustus (vznešený) a rozdelil si moc so senátom tak, že určité provincie ponechal v moci senátu a zostávajúce riadil sám. Tak vzniklo rímske cisárstvo, hoci Augustus formálne ponechal všetky úrady republiky a sám vládol iba ako prvý občan a senátor v štáte, tzv. princeps. Preto sa forma vlády, ktorú zaviedol, nazýva principátom. Vo svojich rukách však Augustus počas svojej dlhej vlády sústreďoval najdôležitejšie funkcie, čo mu umožňovalo riadiť všetky sféry politiky. Hlavným heslom Augustovej zahraničnej politiky bol trvalý mier (pax Romana), za jeho vlády však vznikli nové provincie Germánia a Panónia, čím sa Rimania dostali do tesného susedstva s našim územím. Augustova vláda začala takmer dve storočia trvajúce obdobie rozkvetu Rímskej ríše. Po celom Stredomorí rástli nové, prosperujúce mestá, stavali sa cesty, latinčina sa stala spolu s gréčtinou hlavným dorozumievacím jazykom a spojivom medzi rôznorodými obyvateľmi ríše. Augustovi nástupcovia pokračovali v politickej línii zadanej svojim predchodcom. Panovaním Neróna, ktorý spôsobil v roku 64 po Kr. veľký požiar Ríma, a aby sa vyhol obvineniam, hodil vinu na stúpencov novovzniknutého kresťanstva, ktorých kruto prenasledoval, sa skončilo obdobie vlády claudiovsko-júliovskej dynastie. Po občianskych nepokojoch zasadli na trón Flaviovci, známi krutým potlačením povstania Židov v Judei v rokoch 66-73. Svedectvo o tom prináša víťazný oblúk cisára Tita v Ríme, na ktorom sú zobrazení Rimania nesúci poklady z jeruzalemského chrámu. Najväčší územný rozsah dosiahla Rímska ríša za vlády cisára Trajána (98-117). Traján bol výborným organizátorom a vedel si vybrať schopných poradcov. Vniesol poriadok do štátnych financií, dal stavať cesty, mosty, podporoval drobných a stredných roľníkov. Viedol výbojnú zahraničnú politiku, no zároveň myslel na bezpečnosť Ríma a dal vybudovať na jeho severnej hranici reťaz obranných valov, pevností a táborov limes Romanus. Jeho nástupca Hadrián sa vzdal ďalších výbojov, a nákladných vzdialených provincií na východe, namiesto toho posilnil pohraničné európske pevnosti a zreorganizoval štátnu správu. Cisár Marcus Aurelius (161-180) ako posledný udržal rímske hranice pred náporom barbarov. Najviac starostí mal s germánskymi kmeňmi, ktoré sídlili na strednom Dunaji. Pri bojoch s nimi (tzv markomanské vojny) sa dostal až hlboko na územie dnešného Slovenska. Jeho posádka zanechala v roku 179 známy nápis na trenčianskej skale. Po smrti Marca Aurelia a jeho nepodareného syna Commoda sa začalo dlhé obdobie úpadku Ríma. Na tróne sa striedali neschopní cisári, často dosadzovaní armádou, ktorej moc v obrovskej ríši, neustále ohrozovanej tlakmi barbarských kmeňov zvonka a možnosťami vzbury vo vnútri, bola veľmi veľká. Po skončení výbojov Rím prišiel o cenné zdroje: vojenskú korisť a prílev otrokov, na ktorých práci stálo rímske hospodárstvo. Rím už nedokázal živiť armádu a prebujnelý štátny aparát, výroba a obchod upadali.
Otázky:
- Aké boli príčiny krízy rímskej republiky?
- Čo bolo podstatou reforiem bratov Gracchovcov?
- Ako sa volali dve súperiace strany v Ríme?
- Čo urobil Gaius Marius, aby posilnil rímsku armádu?
- Ako sa volali Sullove zoznamy politicky nespoľahlivých ľudí?
- Kto tvoril prvý triumvirát?
- Kto tvoril druhý triumvirát?
- Ako sa volal systém vlády, ktorý zaviedol Augustus a v čom spočíval?
- Za koho vlády dosiahla Rímska ríša najväčší územný rozsah?
- Ktorý rímsky cisár bojoval na našom území?
Zoznam použitej literatúry:
Kol. aut., Encyklopedie antiky, Academia, Praha 1973
Kol. aut., Dějiny evropské civilizace I, Paseka, Praha 1999
Kol. aut., Od praveku k novoveku, dejepis pre SOU a SOŠ,
A. Ganeri, H.M.Martell, B. Williams, Encyclopedia of world history, Parrogan Books Ltd, 2006