Staroveké písomníctvo – Indická literatúra

-         rozvíjala sa na území dnešného Pakistanu a Indie, centrom boli povodia riek Indus a Ganga

-         bola ovplynená náboženstvom, vychádza z náboženstva védskych Indov, z brahmanizmu, hinduizmu, džinizmu a budhizmu

-         diela majú umeleckú formu a náboženský obsah

-         Staroindické jazyky majú podobnú formu ako mnohé moderné európske jazyky, preto spoločne tvoria skupinu Indoeurópskych jazykov

Tvorba:

-         najstaršími písomnými pamiatkami z tohto územia sú védy – posvätné knihy o poznaní – Indovia v nich velebili svojich bohov, boli napísané védskym jazykom, potom sanskritom, v zvláštnych veršoch vyjadrovali predstavy najstarších Indov o Zemi a o vesmíre, sú približne šesť krát rozsiahlejšie ako Biblia

-         Máhabárata (Veľké rozprávanie o Bharatovcoch) – pravdepodobne najrozsiahlejší epos svetovej literatúry, napísaný medzi 4. storočím p.n.l. a 4. storočím n.l., je to zároveň encyklopédia Indickej kultúry, tradícií, opisuje bratovražedné boje medzi vládnucimi rodmi, obsahuje vyše 220 000 väčšinou 16-slabičných veršov v 18 častiach; preložený je rozprávkovými legendami, bájkami, náboženskými a filozofickými výkladmi

-         Rámajana (Putovanie Rámovo) – hrdinský epos o dobrodružstvách princa Rámu a jeho ženy Sity, základná verzia podľa pustovníka Válmikiho bola rozšírená ústne od 3. storočia p.n.l. spevákmi, postupne bola doplňovaná a obmieňaná, dielo opisuje morálny svet, kde hlavnými postavami deja sú cnosť, pokora, oddnaosť, ženina vernosť, sebaobetovanie

-         Kámasútra (Umenie milovať) – autor : Mallanág Vátsjájan

-         svetské dielo, napísané začiatkom nášho