Právo
na život a eutanázia
Život, je to najcennejšie, čo sme kedy
mohli vlastniť. Preto sa už oddávna uvažuje, rozhoduje, zamýšľa nad tým, či je
správne a či nie, vziať niekomu život. Pravdaže, ak sa jedná
o násilné vzatie života niekomu, kto si to nezaslúži, a ani to
nechcel, tak tam je odpoveď jasná- človek sa stáva vrahom. Ale, čo ak dotyčná
osoba chce, doslova prosí o to, aby jej
niekto pomohol na druhý svet. Čo potom? Aj toto sa má považovať za vraždu?
A dotyčný vykonávateľ sa potom automaticky stáva vrahom, ale..
Predstavte si situáciu, v ktorej sa
ocitá človek, ktorému povedia, že do roka zomrie. Lenže dovtedy, bude mať tá
osoba strašné bolesti a žiadny
normálni život ho už nečaká. Alebo ľudia, ktorý len živoria celé roky, iný sa o
nich musia starať, a to doslova a do písmena. Ľudia v kóme
s trvalým poškodením mozgu, kde je aj nádej, že niekedy príde deň
a oni sa preberú, lenže budú odkázaný na život s ťažkým postihnutím. Na
svete sú desiatky, stovky, možno aj milióny ľudí, ktorý si želajú smrť. Ale kto
má a môže rozhodnúť, že môže zomrieť, alebo ho môžu zabiť? V pár
krajinách, vec zvanú „asistovaná samovražda“ povolili. Sú to krajiny ako
Belgicko, Švajčiarsko, Holandsko, americký štát Oregon. Všimli ste si, že ich
je nejako málo? Ešte sa asi neprišlo
nato, či to považovať za správne, alebo nie. V Belgicku, mali za minulý
rok okolo 495 asistovaných samovrážd, a ako sa štatistiky zhodujú, povolenie
eutanázie neviedlo k enormnému nárastu počtu dobrovoľných úmrtí, ani k
„turistike“ z krajín, kde nie je povolená. Jednalo sa hlavne o prípady,
kde išlo o ochorenie ktoré spôsobuje neznesiteľné fyzické alebo psychické
utrpenie, bez možnosti utíšenia bolesti. Zamyslite sa. Neviem si predstaviť,
ako by som sa cítila v situácii, kde by sa každý deň opakovalo to isté-
silné bolesti, množstvo liekov a čakanie na smrť, pretože som to nezažila. Na druhej strane viem, že bolesť,
hlavne tá chronická a neutíchajúca, vie znepríjemniť život,
a v niektorých prípadoch aj zničiť a dostať človeka úplne
k zemi. Tak prečo by sa človek nemohol sám, slobodne rozhodnúť, či chce
ostať na tomto svete a znášať svoj osud? Nemá predsa každý človek právo aj
na vlastné rozhodnutie? Nemali by sme sa predsa vždy riadiť svojimi pocitmi
a myšlienkami?
Tak? Povedať „áno“ alebo „nie“
eutanázii, alebo inak „ asistovanej samovražde“? Ten kto nie je na tom
zdravotne tak, aby sa mu vôbec o tom
oplatilo myslieť, sa nad tým asi vôbec
nezamýšľa. Otázka znie, má niekto právo rozhodovať o tom či povoliť
niekomu zabiť sa? A na druhej strane, má človek právo rozhodovať
o tom či bude žiť alebo nie? Kde je správna odpoveď?