Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Po vypuknutí prvej svetovej vojny vznikla medzi slovenskými národovcami nádej, že by po prípadnej porážke Rakúsko-Uhorska a Nemecka mohla byť slovenská otázka nastolená pred medzinárodnú verejnosť s požiadavkou na jej riešenie. Medzi slovenskými národovcami aj u slovenskej verejnosti získala podporu myšlienka spojenia Čechov a Slovákov v jednom štáte. Koncom roku 1914 emigroval do zahraničia T. G. Masaryk s cieľom zorganizovať zahraničný odboj proti Rakúsko-Uhorsku. Mal pritom podporu aj u krajanských organizácií, a to najmä v USA, kde 22.10.1915 podpísali predstavitelia Slovenskej ligy a Českého národného združenia Clevelandskú dohodu. Tá požadovala vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov na spôsob americkej federácie: Slováci mali mať svoj vlastný snem, správu aj súdy. Krajania v Rusku založili Zväz čs. spolkov v Rusku. Vo februári 1916 vznikla v Paríži Československá národná rada (ČSNR), ktorej úlohou bolo koordinovať činnosť zahraničného odboja. Jej členmi boli českí politici T. G. Masaryk, E. Beneš, poslanec J. Dürich a francúzsky generál slovenského pôvodu M. R. Štefánik. ČSNR sa rozhodla v zahraničí zorganizovať vojsko, ktoré by bojovalo po boku Dohody, a to predovšetkým z krajanov v USA a Rusku, kde bolo aj veľa českých a slovenských vojnových zajatcov. Po vstupe USA do vojny sa situácia zmenila v prospech Dohody. Po páde cárizmu v Rusku došlo pod Štefánikovým vedením k sformovaniu samostatných česko-slovenských vojenských jednotiek v počte až 40 tisíc mužov. Od začiatku roku 1918 zosilnel aj domáci odboj, podporovaný výhláseniami radikálnych českých poslancov (Trojkráľová deklarácia, národná prísaha). Tajná porada SNS v Martine 24.5.1918, ktorej sa zúčastnili zástupcovia všetkých politických smerov slovenskej politiky, už vytýčila jasný cieľ: vznik samostatnej ČSR. Keďže sa očakávalo, že posledné slovo nad osudom Rakúsko-Uhorska budú mať USA, vybral sa tam v máji 1918 Masaryk, aby znovu získal podporu českých a slovenských krajanov. 30.5.1918 podpísali Pittsburghskú dohodu, ktorá požadovala vznik samostatnej ČSR so slovenskou autonómiou. Po tzv. Sixtovej afére sa už aj mocnosti Dohody priklonili k myšlienke vojenskej porážky Rakúsko-Uhorska a diplomatickými aktivitami E. Beneša a M. R. Štefánika sa podarilo docieliť, že ČSNR bola postupne uznaná Francúzskom (29.6.1918), Veľkou Britániou (9.8.1918), USA (3.9.1918) a Talianskom (3.10.1918). To už na Slovensku existovala Slovenská národná rada, na čele s predsedom Matúšom Dulom. Cisár Karol sa pokúsil zachrániť rozpadávajúcu sa monarchiu a 16.10. vydal Manifest o federalizácii Predlitavska. Nik však už o takéto riešenie nemal záujem. 18.10. vydal v USA Masaryk Washingtonskú deklaráciu, ktorou sa vyhlasovala československá samostatnosť. Na stretnutí predstaviteľov domáceho a zahraničného odboja v Ženeve koncom októbra sa utvorila prvá česko-slpvenská vláda. Jej predsedom bol Karel Kramář, ministrom zahraničia E. Beneš a ministrom vojny M. R. Štefánik. Prezidentom sa stal T. G. Masaryk. Keď 28.10.1918 prenikla na verejnosť správa o kapitulácii Rakúsko-Uhorska, ľudia v Prahe vyšli spontánne do ulíc a členovia českého domáceho odboja združení v Národnom výbore česko-slovenskom prevzali moc a prijali zákon č.1, ktorým bola vyhlásená Česko-slovenská republika. 30.10.1918 na porade slovenských politických predstaviteľov v Martine sa oficiálne ustanovila SNR a prijala Deklaráciu Slovenského národa, ktorou sa Slovensko pripojilo k samostatnej ČSR. Prevzatie moci novými úradmi trvalo do konca roku 1918, akcie riadila dočasná slovenská vláda na čele s V. Šrobárom, ktorá sídlila najprv v Skalici, neskôr sa presunula do Žiliny. Vo februári 1919 sa Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska presunulo do Prešporka, ktorý, premenovaný na Bratislavu, sa stal natrvalo hlavným mestom Slovenska. Od konca marca do júna 1919 na území Slovenska operovala maďarská komunistická armáda, ktorá chcela naše územie pripojiť ku Maďarskej republike rád. 16.6. bola v Prešove dokonca vyhlásená Slovenská republiká rád, ktorá však nemala dlhé trvanie. Mierové rokovania v Paríži čoskoro vytýčili hranice Slovenska. Najdôležitejšiu, južnú hranicu s Maďarskom určila 4.6.1920 Trianonská zmluva, ktorá s výnimkou rokov 1938-45 platí dodnes. 29. 2.1920 bola schválená ústava ČSR. Moc bola rozdelená na zákonodárnu, výkonnú a súdnu. Dvojkomorový parlament, skladajúci sa z poslaneckej snemovne a senátu, volili občania vo všeobecných, priamych, tajných a rovných voľbách. Na čele štátu stál prezident volený parlamentom – až do roku 1935 ním bol T. G. Masaryk, potom ho nahradil E. Beneš.
Republika bola riadená centralisticky z Prahy. Tradičná, župná politická štruktúra Slovenska zanikla. Od roku 1928 bola ČSR rozdelená na 5 celkov (Čechy, Morava, Sliezsko, Podkarpatská Rus, Slovensko), ktoré spravoval prezident a mali krajinské zastupiteľstvo. Skutočná moc však bola v rukách centrálnych úradov v Prahe. Centralizmus spolu s ideológiou čechoslovakizmu, boli kameňom úrazu medzivojnovej ČSR. Ospravedlnením čechoslovakizmu však bol fakt, že v prvej ČSR bolo síce početne najsilnejšie české obyvateľstvo, hneď za ním však nasledovalo nemecké. Vytvorením umelého československého národa sa Slovania v štáte dostali počtom na prvé miesto. Ďalším problémom prvej ČSR bol vývoj hospodárstva. Medzivojnová ČSR prešla za svojej existencie troma hospodárskymi krízami: v rokoch 1921-23; 1930-34 a v roku 1937. Všetky však boli spojené so krízami svetovej ekonomiky a nedalo sa im vyhnúť. Problémom sa stali hospodárske rozdiely medzi východnou a západnou časťou štátu. Česká časť štátu mala priemysel, poľnohospodárstvo, bankovníctvo i infraštruktúru na nepomerne vyššej úrovni ako Slovensko. Napriek tomu v dôsledku zmeny trhu a odbytísk ako aj záujmov českých kapitálových skupín došlo v prvom desaťročí republiky k zániku množstva veľkých tovární, čo malo za následok vysokú nezamestnanosť. Keď na túto situáciu nadviazala veľká hospodárska kríza v rokoch 1930-34, následkom bolo 300 tisíc nezamestnaných. Bez negatívnej odozvy nezostala ani pozemková reforma z roku 1919, ktorá svojím rozsahom nesplnila očakávania malých poľnohospodárov. Z pôvodného rozsahu pôdy, ktorá sa po konfiškácii mala rozdeliť medzi roľníkov, k nim v skutočnosti neprišla ani pätina.
Politický život v prvej ČSR bol veľmi intenzívny. Politické strany s množstvom pridružených klubov, spolkov, mládežníckych, ženských, kultúrnych a iných organizácií mali široké členské základne. Najväčšou stranou na Slovensku bola Slovenská ľudová strana, v roku 1925 premenovaná na Hlinkovu SĽS. Jej predsedom bol populárny Andrej Hlinka, od roku 1930 dr. Jozef Tiso. Bola to strana so širokou podporou na vidieku, konzervatívna, antikomunistická, no sociálne orientovaná. Jej ozbrojená organizácia Rodobrana bola blízka fašizmu. Hlavným politickým programom strany bola slovenská autonómia. Agrárna strana bola menšia, no ako súčasť celorepublikovej strany mala väčší vplyv na chod štátu. Jej členom bol aj V. Šrobár, na jej čele stál M. Hodža, ktorý sa v roku 1935 stal prvým slovanským premiérom v ČSR. Pre svoju prílišnú väzbu na pražskú centrálu však strana nemohla konkurovať HSĽS. Slovenská národná strana, orientovaná na evanjelikov zostala malou stranou. Na jej čele stál populárny básnik Martin Rázus. V ČSR pôsobili aj strany národnostných menšín: Maďarská zjednotená strana vznikla spojením dvoch menších strán. Nemecká menšina mala množstvo strán, najvýznamnejšia bola Karpatonemecká strana, ktorá sa stala súčasťou Henleinovej Sudetonemeckej strany. Na Slovensku pôsobili aj dve veľké ľavicové strany: sociálna demokracia vedená dr. Ivanom Dérerom a KSČ, ktorá sa v roku 1921 oddelila od sociálnej demokracie. KSČ stála pôvodne na pozícii čechoslovakizmu, no koncom 30tych rokov prešla k radikálnemu nacionalizmu a hlásala pripojenie k ZSSR. V zahraničnej politike sa ČSR opierala o spojenectvo s Francúzskom (1934) a od roku 1935 aj so ZSSR. Nádeje vkladala aj do Spoločnosti národov a do tzv. Malej dohody (1921), spojeneckej zmluvy s Juhosláviou a Rumunskom. Od nástupu A. Hitlera k moci v roku 1933 sa však zahraničnopolitické postavenie ČSR dostalo do patovej situácie. Hitler prostredníctvom Sudetonemeckej strany, ktorá vo voľbách v roku 1935 získala celoštátne 15% hlasov, vyvíjal na ČSR nátlak na odstúpenie území obývaných nemeckou menšinou – Sudet. V roku 1938 sa k spolupráci so Sudetonemeckou a Zjednotenou maďarskou stranou pridala aj HSĽS, so svojou požiadavkou slovenskej autonómie. HSĽS poukazovala na 20. výročie podpísania Pittsburghskej dohody a požadovala jej začlenenie do ústavy republiky. To už však udalosti dostali pod tlakom z Nemecka iný spád. Mníchovská dohoda, vyhlásenie slovenskej autonómie a viedenská arbitráž boli míľnikmi na ceste k rozpadu ČSR. Jej koniec prišiel 14.3.1939, keď bola vyhlásená samostatná Slovenská republika.
Otázky:
Ktorí významní politici stáli na čele čs. zahraničného odboja?
Porovnaj Clevelandskú a Pittsburghskú dohodu.
Aká organizácia zjednocovala činnosť čs. odboja?
Čo je to manifest o federalizácii Predlitavska?
O čom hovorí Martinská deklarácia?
Ako vznikla Slovenská republika rád?
Popíš politický systém v prvej ČSR.
Popíš hospodársku situáciu v prvej ČSR.
Ktoré najvýznamnejšie strany pôsobili na Slovensku v období prvej ČSR?
Aká bola zahraničnopolitická situácia ČSR v tridsiatych rokoch?
Použitá literatúra:
Kol. aut. Dejiny Slovenska, Academic electronic press, Bratislava, 2000