Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Vnútropolitický vývoj povojnovej ČSR bol predznamenaný výsledkami Teheránskej a Jaltskej konferencie, keď predstavitelia USA a Veľkej Británie F. D. Roosevelt a W. Churchill ustúpili Stalinovmu nátlaku a nechali mu voľnú ruku v otázkach vývoja východnej a strednej Európy. Po skončení vojny 8.5.1945 bola ČSR obnovená v takmer pôvodnej podobe, len územie Podkarpatskej Rusi bolo na základe Postupimskej konferencie odstúpené ZSSR. S nemeckou a maďarskou menšinou sa štát vysporiadal masovým odsunom. Na základe dekrétov prezidenta Beneša, pomocou ktorých prezident vládol v prvom povojnovom období, keď ešte neexistoval riadne zvolený parlament, bolo z ČSR deportovaných do Nemecka vyše 3 milióny Nemcov, ktorí boli zbavení čs. občianstva. Podobne aj Maďari žijúci na Slovensku boli zbavení občianskych práv a v počte asi 70 tisíc vymenení za slovenských obyvateľov Maďarska, okolo 40 tisíc ich bolo deportovaných do českého pohraničia, ktoré zostalo po odsune Nemcov vyľudnené a takmer 400 tisíc sa ich prihlásilo do tzv. programu reslovakizácie. Pri týchto procesoch došlo k vlnám násilia proti príslušníkom menšín, nemálo bolo aj obetí na životoch. Politické usporiadanie štátu sa oproti predvojnovému stavu, keď bola republika riadená centralisticky z Prahy, zmenilo. Exilová vláda ako aj prezident Beneš museli rešpektovať existenciu SNR, ktorá počas povstania fakticky vykonávala štátnu aj zákonodárnu moc na povstaleckom území. Na základe moskovských rokovaní v marci 1945, kde sa dohodlo povojnové usporiadanie štátu medzi predstaviteľmi londýnskej exilovej vlády, moskovskej KSČ, zástupcami SNR a prezidentom Benešom sa v Košickom vládnom programe z 5.4.1945 zakotvila územná autonómia Slovenska. Usporiadanie povojnovej ČSR tak bolo asymetrické, pretože na čele celého štátu (teda celej ČSR a súčasne českých zemí) bol prezident, zákony prijímalo ústavodárne národné (neskôr len národné) zhromaždenie a výkonná moc bola v rukách predsedu vlády a ministrov, no na Slovensku pritom časť rozhodovacích kompetencií bola v rukách slovenského parlamentu – SNR a slovenskej vlády – Zboru povereníkov. Zákonite dochádzalo k sporom o kompetencie ústredných pražských a slovenských orgánov, čo vyústilo do tzv. pražských dohôd. Tieto dohody (boli tri: z júna 1945, apríla 1946 a júna 1946) postupne posilňovali moc ústrednej vlády a prezidenta a zmenšovali právomoci SNR. Tretia pražská dohoda urobila zo SNR a Zboru povereníkov len predĺženú ruku centrálnych pražských úradov. To už však začala moc v štáte do svojich rúk sústreďovať KSČ, riadená z Moskvy. Po skončení vojny bola na území ČSR zakázaná činnosť najvplyvnejších predvojnových strán: agrárnej strany a HSĽS. Zanikli aj menšinové strany.
Štyri základné strany v českých krajoch boli: KSČ, sociálnodemokratická strana, československá strana ľudová a národnosocialistická strana, na Slovensku medzi sebou súťažili KSS a Demokratická strana. Tieto strany boli združené v tzv. Národnom fronte (akási obdoba koaličnej rady) a ovládali štátnu správu na všetkých úrovniach od vlády až po okresné a miestne národné výbory. Prvé povojnové voľby sa konali v júni 1946. Už pred nimi bola politická situácia natoľko vyhrotená, že predstavitelia slovenskej DS v úsilí zabrániť výhre KSS vo voľbách uzavreli tzv. aprílovú dohodu medzi predstaviteľmi DS a katolíckymi politikmi, ktorí po zániku HSĽS nemali zastúpenie v žiadnej politickej strane. Takto posilnená DS potom bola schopná čeliť KSS a vo voľbách získala 62% hlasov. V českých krajoch zvíťazila KSČ so 40%, za ňou nasledovali národní socialisti, lidovci a sociálni demokrati. Na čele čs. vlády, ktorá vzišla z volieb stál Klement Gottwald, na čele Zboru Povereníkov (ZP) G. Husák, SNR viedol J. Lettrich. Celkovo bol pomer komunistov a členov DS v SNR a ZP 5:9. Na Slovensku sa tak vytvorila situácia, ktorá nedávala komunistom nádej na mocenskú zmenu demokratickou cestou, preto sa snažili vyhrotiť politickú situáciu natoľko, aby došlo k zmene v pomere síl zásahom zvonka, z Prahy ovládanej KSČ a politickými „poradcami“ z Moskvy. V boji o moc bol zneužitý aj proces s bývalým prezidentom Slovenského štátu dr. Jozefom Tisom, ktorého Národný súd v apríli 1947 odsúdil na smrť. Tisova poprava veľmi poškodila DS u jej katolíckych voličov. Situácia eskalovala v lete 1947. Bezpečnostné zložky štátu, ovládané komunistami vyrobili aféru protištátneho sprisahania, z ktorého obvinili a následne zatkli vyše 600 ľudí, na čele s tajomníkmi DS J. Kempným a M. Bugárom. Mučením a manipuláciou ich donútili vypovedať proti členom slovenskej vlády, vlády v Prahe i cirkevným hodnostárom. Zároveň komunisti využili fakt, že Slovensko postihla v lete 1947 katastrofálna neúroda a vyšli s požiadavkou nerealizovateľnej milionárskej dávky, z ktorej sa mali podporovať roľníci. S ďalšími akciami prichádzali až do októbra, keď spojený tlak vlády, odborov, partizánov a.i. donútil ZP podať demisiu. V novom ZP už mala DS len 6 miest z pôvodných 9. Slovenské udalosti sa zopakovali o tri mesiace neskôr v Prahe. Pod tlakom komunistov v kombinácii zastrašovania, teroru, demonštrácií podali 20.2.1945 nekomunistickí členovia vlády ČSR demisiu, 24.2. sa konal celoštátny generálny štrajk a 25.2.1945 prijal prezident Beneš demisiu starej vlády a vymenoval vládu novú, ovládanú KSČ, ktorá obsadila najdôležitejšie ministerstvá. Na Slovensku predseda ZP G. Husák zbavil predsedu SNR J. Lettricha funkcie, na jeho miesto nastúpil komunista K. Šmidke. Podobné prevraty sa diali na všetkých stupňoch štátnej správy, v úradoch, školách, politických organizáciách. Po prevrate komunisti presadili znárodnenie veľkoobchodu, podnikov nad 50 zamestnancov a pôdy o rozlohe nad 50 ha. 9.5.1948, schválilo NZ novú nedemokratickú ústavu a v tom istom mesiaci sa konali voľby; voliť sa však dala len jednotná kandidátka KSČ, kto nesúhlasil, mohol vhodiť do urny biely lístok. Prezident Beneš odmietol podpísať ústavu a odstúpil z funkcie (zakrátko nato zomrel), prezidentom sa stal K. Gottwald, predsedom vlády A. Zápotocký. Po februári 1948 pokračovalo znárodňovanie, takže nakoniec boli zlikvidované aj tie najmenšie živnosti a každý občan sa stal zamestnancom štátu.
Zákonom o Jednotných roľníckych družstvách bola odštartovaná kolektivizácia dediny. Opozície sa komunisti zbavovali zastrašovaním, terorom, likvidáciou záujmových organizácií a spolkov a tzv. politickými procesmi. Na dlhoročné väzenie boli odsúdení členovia DS na čele s bývalým podpredsedom vlády J. Ursínym. Za protištátnu činnosť bola odsúdená poslankyňa M. Horáková, hrdina SNP V. Žingor, ale aj niektorí vysokopostavení komunisti, ktorí stáli v ceste Stalinovým plánom, ako R. Slánsky a V. Clementis.
Prenasledovanie zasiahlo aj náboženský život:stát prerušil diplomatické styky s Vatikánom, zlikvidoval väčšinu mužských aj ženských kláštorov, zakázal Gréckokatolícku cirkev. Kňazom, ktorí otvorene nesúhlasili s režimom bolo zakázané vykonávať povolanie, mnohí cirkevní hodnostári (napr. biskupi J. Vojtaššák a P.Gojdič) boli väznení.
Otázky:
Ako sa zmenilo postavenie Slovenska v ČSR po druhej svetovej vojne?
Čo to boli Benešove dekréty?
Čo to bola aprílová dohoda?
Aké strany pôsobili v ČSR po vojne?
Popíš voľby v roku 1946.
Popíš jesennú politickú krízu na Slovensku v roku 1947.
Aké pomery nastali v ČSR po 25.2.1948?
Čo to boli politické procesy?
Použitá literatúra:
Kol. aut.: Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava 2000
Rychlík Jan, Češi a Slováci v 20. století 1945-1990, Academic Electronic Press, Bratislava 1997