Narodil sa ako Napoleone Buonaparte v meste Ajaccio na Korzike 15. augusta 1769, v rodine, ktorá patrila k drobnej talianskej šľachte. Jeho otec bol Carlo di Buonaparte, právny zástupca a matka Maria Letizia Ramolino, ktorá a staralo o 13 detí, no len 8 ich prežilo ranné detstvo. Dominantný vplyv na neho mala matka, lebo otca v roku 1778 predvolali na dvor Ľudovíta XVI, kde bol niekoľko rokov.
Začal chodiť do školy, ktorú viedli rehoľné sestry, už keď mal 5 rokov. Často chodievali zo školy na prechádzky, na ktorých mu robila spoločnosť dievčina menom Giacominetta. Spolužiaci si z tohto milujúceho párika robili posmešky a vytvorili si o nich i krátku rýmovačku: „Napoleon s jeho ponožkami napoly dole, vyznáva lásku Giacominette.“
Ďalej študoval na vojenskej škole, kde všetky prestávky chodil do knižnice a čítal tam všetko, čo mu prišlo pod ruku. Vďaka tomu sa z neho stala chodiaca encyklopédia. Mal rád aritmetiku, matematiku a zemepis. Taktiež sa však zaujímal o dejiny a veľkých hrdinov ako sú Alexander Veľký či Július Cézar. Vždy sa dôkladne pripravoval na vyučovanie. Po skončení tohto štúdia bol prijatý do elitnej školy v École militaire v Paríži, kde za jeden rok dokončil dva ročníky. Neskôr už ako generál, sa stal členom vedeckého inštitútu a stal sa akademikom. Vedel výborne jednať v kritických situáciách, a preto ho jeho priatelia prezývali i chodiaca smršť. Vstával o 4 ráno a hneď sa dával do roboty, a to i vtedy keď bol už cisárom. Láska k matematike ho viedla k tomu, že sa stal delostreleckým dôstojníkom vo francúzskej armáde, čo mu pomáhalo vo vypočítavaní uhlov, trajektórií, hmotností gulí a množstve pušného prachu pri paľbe. Slúžil vo Valance a Auxonne až pokiaľ v roku 1789 nevypukla francúzska revolúcia.
Vyznamenal sa pri obliehaní Toulona, kde bol aj vymenovaný za delostreleckého veliteľa. Sformuloval úspešný plán, čo viedlo k jeho povýšeniu na brigádneho generála. Bolo to prvýkrát kedy vzbudil pozornosť.
Ako sa takýto muž dostal k moci?
Prvým krokom bolo to, že si u ľudí získal nevýslovnú popularitu. Keď Konvent odovzdal výkonnú moc 5-členému direktóriu, nič sa nezmenilo, pretože direktórium si nevedelo dať rady, a tým znova vypukli v krajine nepokoje. Na dennom poriadku bola smrť a hlad. Preto sa rozhodli do Paríža povolať slávneho a ľudom milovaného generála Napoleona, ktorý dokázal dať všetko do poriadku. Obnovil moc francúzskej vlády, ktorá bola po chaose z revolúcie značne obmedzená. V roku 1801 sa dohodol s pápežom Piom VII, na konkordáte, ktorý povoľoval Katolíckej cirkvi určitý slobodný priestor, no pravdaže len taký aký nariadil Napoleon, ďalej v ňom uznal katolicizmus za hlavné vierovyznanie. Pomaly ale isto prevzal celú moc direktória, len na seba. V roku 1804 to všetko vyvrcholilo. 2. decembra sa Napoleon nechal korunovať v katedrále Notre Dane z vôle ľudu! Zrušil tým republiku a nastolil vládu pevnej ruky.
Prečo ho ľudia milovali i nenávideli?
Ohlasy na jeho vládu boli rôzne, keďže zavádzal reformy a snažil sa aby krajiny, ktorým vládol prosperovali a mali čo najlepšie hospodárstvo. Odstránil feudálny poriadok, vydal občiansky zákonník – Code civil, ktorý robil všetkých pred zákonom rovných, určoval občiansku slobodu, slobodu náboženského vyznania i neodcudziteľnosť majetku, čím utvoril právny základ kapitalistickej spoločnosti v celej Európe. Ďalej zlepšoval finančnú situáciu štátu, podporoval súkromné podnikanie, z ktorého mu plynuli štátne dane. Dal ľudom prácu, pretože podporoval verejné stavby (stavby ciest, kanálov, prístavov a štátnych budov). Počas jeho vlády mzda vystúpila o 25 %. Pracoval na reformách vzdelávania, podporoval vznik stredných škôl i štátnych univerzít, na ktorých sa malo vyučovať v rodnom jazyku. Jeho motto bolo sloboda – rovnosť – vlastníctvo. Vďaka týmto reformám si však narobil i veľa nepriateľov. Zlé ohlasy boli najmä zo strany šľachty a duchovenstva, lebo mali obavy zo straty privilégií a moci, no i z oslabenia katolíckej cirkvi. Vidiecke obyvateľstvo skôr trápili vysoké dane, povinné príspevky na armádu, a dokonca aj všeobecná vojenská povinnosť, ktorá bola po stratách na bojisku povinná, pre všetkých mužov. No čo však vítali z otvorením náručím bola občianska sloboda, rovnosť pred zákonom, vzdelávanie a vyučovanie v národnom jazyku.
Vojny, ktoré viedol sa nazývajú Napoleonske vojny. Trvali od roku 1805 do roku 1813 a boli zväčša dobyvačné. Snažil sa „prekresliť“ hranice svojej krajiny a roztiahnuť ich až na celú Európu čo sa mu na istý čas takmer podarilo. Výnimkou bola len Británia.
V roku 1805 zhromaždil svoje vojsko pri Lamanšskom prielive s armádou, ktorá pozostávala zo 140 000 vojakov, a prechod cez prieliv sa mal uskutočniť loďkami, prípadne prekopaním tunela pod morom. Invázia francúzska však stroskotala, keď britský kapitán Nelson porazil francúzske vojsko v bitke pri Trafalgare.
V decembri toho istého roku porazil v bitke pri Slávkove, ktorá si inak nazýva aj „Bitka troch cisárov“, Františka I. (rakúsky cisár) a Alexandra I. (pruský cisár). Bojovalo tam 200 000 vojakov z čoho 1/10 v boji padla. Mier bol podpísaný v Bratislave.
V roku 1808 si pod svoje územia pripísal i Španielsko s Portugalsko. Napoleon sem dosadil za trón svojho brata Jozefa.
V roku 1809 bolo Rakúsko znova porazené pri Wagrone. Na znak mieru podpísali mierovú zmluvu vo Viedni a Napoleon si za manželku zobral dcéru rakúskeho cisára Mariu Lujsu.
Keďže Anglicko naďalej odolávalo aj keď mal už takmer celú Európu ovládnutú snažil sa ho potopiť hospodársky. Nanútil všetkým krajinám, ktoré boli pod jeho nadvládou aby prerušili všetky obchodné styky z Anglickom a tým vznikla hospodárska blokáda.
Cár Alexander I. však nemienil trpieť Napoleonovu politiku a tak otvoril všetky svoje prístavy. Bolo to pravdaže hrubé porušenie stanovených pravidiel, ktoré sa nemohlo zaobísť bez tvrdého trestu a tak v júny roku 1812 v padlo do Ruska 500 000 mužov. Počas leta vojsko dobre postupovalo, no Rusi mali svoju vlastnú techniku. Zaviesť Francúzov čo najviac do vnútrozemia, kde bola čoraz väčšia zima lebo leto sa už končilo, po 3 mesiacoch zdĺhavých pochodov prišli až k Moskve. No tá už bola vyplienená obyvateľstvo odvlečené na vidiek a často tu dochádzalo i k požiarom. Tu si Napoleon pravdepodobne uvedomil, že urobil chybu. No i tak bolo už neskoro. Generál Kutuzov mal vymyslený geniálny plán, ktorým zruinoval polovičku francúzskeho vojska a tú druhú značne oslabil. Nanútil im cestu späť no po vlastných stopách, ktoré už predtým vyplienili a nikde nebolo nič. Poslednou bitkou, ktorá sa na ruskom území odohrala bola pri Berezine, kde už veľmi vyčerpané vojsko nevydržalo odolávať nátlaku Rusov a bolo porazené! Bol to začiatok pádu Napoleona.
Ako sa dostal z vrcholu na úplne dno?
Keď sa dostal na vrchol svojej kariéry veľmi spyšnel a zlenivel. Jeho stará energia sa pomáli z neho vytrácala, no až po porážke v Rusku sa mu na chvíľku vrátila, keď musel brániť samotné Francúzsko. Dosiahol vtedy svoje najlepšie víťazstvá proti oveľa silnejším armádam, ale to mu už nepomohlo, lebo od neho len nedávno oslobodená Európa sa rozhodla radšej umrieť ako prehrať. V roku 1813 utrpel neznesiteľnú a strašnú porážku v bitke pri Lipsku. Nepriatelia sa dostali až k Parížu, ktorý musel kapitulovať, Napoleon sa musel vzdať trónu a aby svoje plány nemohol uskutočňovať naďalej musel odisť na Elbu, kde ho čakalo vyhnanstvo. Nikdy však asi neprestal túžiť o tom, ako sa znova vráti a ovládne celú Európu. Jeho myšlienky sa aj zrealizovali. Naozaj sa vrátil, ušiel s Elby, prebil sa do samotného Paríža, a na sto dní obnovil cisárstvo, nazbieral armádu a v júni 1815 bol definitívne porazený v bitke pri Waterloo. A odvezený na ostrov sv. Heleny v Tichom oceáne. Zomrel v roku 1821 aj to pravdepodobne na otravu.
Svoju politiku definoval asi takto: „Mojou politikou je vládnuť tak, ako by veľká väčšina chcela byť ovládnutá, pretože som sa zdal katolík, ukončil som vo Vendee. Pretože som sa zdal Moslimom ovládol som Egypt. Pretože som sa zdal ultramontánom (orientovaný na Rím) získal som Rím a srdcia Talianov. Keby som vládol židovskému národu, znova by som postavil Šalamúnov chrám.“
A nepriateľov zasa takto: „Človek nemá nepriateľov. Iba jeho úspech ich má.“ Myslím, že i keď skončil tak zle je dobré že svetu ukázal aspoň kúsok toho čo človek dokáže len za pomoci svojho vlastného rozumu.