Vypracovala: Ing. Anna Mattová
Fiškálna (rozpočtová) politika štátu
Dôležitým nástrojom regulácie ekonomiky je štátny rozpočet. Štátny rozpočet je centralizovaný peňažný fond, ktorý má formu bilancie (príjmy a výdavky). Príjmy štátneho rozpočtu sa tvoria hlavne z výberu daní. Dane sú štátom určené povinné platby, ktoré daňové subjekty musia zaplatiť štátu v stanovenej výške. Popri daniach sú príjmami štátneho rozpočtu aj clá, administratívne a iné poplatky, prijaté úroky z úverov či vkladov a iné nedaňové príjmy. Osobitný charakter majú prijaté granty a transfery /napr. z rozpočtu Európskej únie/.
Prostredníctvom výdavkov štátneho rozpočtu štát zabezpečuje plnenie svojich základných funkcií na úseku štátnej správy, obrany a bezpečnosti štátu, zabezpečuje potreby obyvateľstva poskytovaním služieb v školstve, zdravotníctve, kultúre, zabezpečuje občanov na dôchodku, v prípade nezamestnanosti atď. Výdavky štátneho rozpočtu sa najčastejšie členia na výdavky podľa jednotlivých rezortov, pričom sa podrobne členia na rezorty nevýrobnej sféry: školstvo, zdravotníctvo, kultúra, obrana, bezpečnosť, sociálne veci a pod. Uplatňuje sa tiež územný princíp členenia výdavkov, ktorý znamená smerovanie výdavkov do príslušných regiónov prostredníctvom dotácií.
Zostaviť štátny rozpočet je veľmi náročné a treba pritom dodržiavať určité zásady. Jednou z tradičných zásad zostavovania štátneho rozpočtu je zásada, ktorá požaduje vyrovnaný štátny rozpočet. Táto zásada sa označuje ako zlaté pravidlo zostavovania štátneho rozpočtu a predpokladá, že výdavky sú kryté príjmami.
Z účtovného hľadiska sa rozlišuje štátny rozpočet:
1. prebytkový – ide o rozpočtový prebytok, ak príjmy prevyšujú výdavky,
2. vyrovnaný – ide o vyrovnaný rozpočet, ak príjmy sa rovnajú výdavkom,
3. deficitný – ide o rozpočtový deficit (schodkový rozpočet), ak príjmy sú nižšie ako výdavky.
Rozpočtové provizórium vzniká vtedy, keď na príslušný rozpočtový rok nebol ešte schválený zákon o štátnom rozpočte, je to obdobie od prvého dňa rozpočtového roka do dňa nadobudnutia účinnosti zákona o štátnom rozpočte. V takomto prípade rozpočtové pravidlá ustanovujú, ako sa má zabezpečovať rozpočtové hospodárenie počas rozpočtového provizória.
Štátny dlh – vo vyspelých trhových ekonomikách sa stal bežným javom deficit štátneho rozpočtu. Z tohto predpokladu vychádza koncepcia štátneho dlhu, ktorý má tendenciu rásť práve v súvislosti s opakovaným deficitom. Väčšina ekonómov zastáva názor, že štátny dlh neprispieva k stabilite ekonomiky, naopak, je jedným zo zdrojov inflačného vývoja. Nahromadené sumy vypožičaných peňazí nazývame štátnym dlhom.
Podľa charakteru sa štátny dlh člení na:
1. vnútorný dlh – štát dlhuje svojim vlastným občanom a podnikateľským subjektom. Vnútorný dlh si vyžaduje platenie úrokov majiteľom štátnych dlhopisov a na tento účel sa musia vyberať dane a tým sa vytláča z národného bohatstva kapitál.
2. Vonkajší dlh – dlh danej krajiny voči cudzine znamená zmenšenie objemu statkov a služieb, ktorými disponujú ľudia v dlžníckej krajine, obmedzujú sa spotrebné možnosti danej krajiny. Dlžná krajina musí vyvážať viac ako dovážať, aby dosiahla prebytok obchodnej bilancie, ktorý je potrebný na splácanie zahraničných dlhov a úrokov z pôžičiek.
Typy fiškálnej politiky:
1. Expanzívna fiškálna politika – je vhodná v období recesie. Ak štát rozpočtovou politikou podporuje agregátny dopyt, podnikateľskú aktivitu výrobcov a stimuluje ekonomický rast uskutočňuje expanzívnu fiškálnu politiku. Expanzívna fiškálna politika sa spája so znižovaním daní.
2. Reštriktívna fiškálna politika – štát by ju mal využívať v období expanzie ekonomiky. Ak štát obmedzuje agregátny dopyt, ekonomický rast, výrobu a investície, uskutočňuje reštriktívnu fiškálnu politiku. Reštriktívna fiškálna politika sa spája so zvyšovaním daní.
Štát na dosiahnutie stability v ekonomike môže využívať progresivitu zdanenia. Ak má záujem spomaliť podnikateľské aktivity výrobcov, zdaňuje zisk progresívnejšie, v dôsledku čoho výrobcom zostáva menej peňazí na investičnú činnosť. Ak má štát záujem zvyšovať podnikateľské aktivity, celkovú výrobu, a zamestnanosť potom zdanenie znižuje. Podobne môže štát regulovať zdanenie obyvateľstva, čím vlastne reguluje kúpyschopný dopyt po spotrebných tovaroch.
Nástroje fiškálnej politiky:
1. Automatické stabilizátory – vstavané (zabudované) – v ekonomike pôsobia automaticky a po ich zavedení nevyžadujú už žiadne špeciálne hospodársko-politické opatrenia.
K zabudovaným stabilizátorom patria:
· Mechanizmus zmien v progresivite zdanenia,
· Poistenie v nezamestnanosti a poskytovanie podpôr v nezamestnanosti,
· Iné formy sociálneho poistenia a sociálnej pomoci,
· Štátny výkup prebytkov poľnohospodárskej produkcie,
· Subvencie k cenám poľnohospodárskych produktov.
Mechanizmus zabudovaných stabilizátorov má za cieľ regulovať agregátny dopyt a tak zmierniť výkyvy hospodárstva.
2. Zámerné, diskrétne opatrenia fiškálnej politiky vyžadujú jednorázové rozhodnutie štátneho orgánu (vlády, parlamentu), ktorého cieľom je zvýšiť účinnosť fiškálnej politiky.
Patria tu:
· Zmeny daňových zákonov (daňových sadzieb),
· Zmeny v štruktúre a vo výške výdavkov verejných rozpočtov (zmeny zákonov o sociálnom zabezpečení a zákonov o poskytovaní podpôr v nezamestnanosti/,
· Projekty verejnej zamestnanosti,
· Verejné práce.
Dôchodková politika
Dôchodková politika ako súčasť stabilizačnej hospodárskej politiky veľmi úzko súvisí s fiškálnou politikou, pretože vo veľkej miere využíva nástroje súvisiace s mechanizmom štátneho rozpočtu. Dôchodková politika má svoj základ v sústavnom riešení problému vzájomného vzťahu cien, ziskov a miezd. Vyplýva to zo skutočnosti, že mzdy vystupujú ako najdôležitejšia zložka dopytu. Ceny zase ovplyvňujú celkový rozsah zdrojov a v závislosti od zdrojov najmä ponuku. Preto riešením vzájomného vzťahu cena – mzda sa súčasne rieši základný problém trhovej ekonomiky, vzťah ponuka – dopyt.
Príjmová a dôchodková politika sa zameriava na:
- ovplyvňovanie celkového dopytu – celkový dopyt možno regulovať prostredníctvom regulovania cenovej hladiny, miezd, podpôr v nezamestnanosti a sociálnych dávok, zisku, daní, odvodov a podobne,
- stabilizáciu cenovej hladiny – zabezpečuje ovplyvňovaním nominálnych miezd vládou tak, aby udržanie vysokej zamestnanosti neviedlo prostredníctvom nákladovej inflácie k urýchľovaniu inflačných procesov. Ceny môže vláda ovplyvňovať zmenami sadzieb nepriamych daní (daň z pridanej hodnoty, spotrebné dane),
- znižovanie rozdielov v sociálnom postavení jednotlivca – štát sa usiluje reguláciou dôchodkov (príjmov) znižovať rozdiely medzi bohatstvom a chudobou.
Nástroje dôchodkovej politiky – dôchodková politika využíva niekoľko nástrojov:
1. dohodu sociálnych partnerov o ročnom prírastku miezd a platov (rokovanie tripartity),
2. priamu vládnu reguláciu miezd a cien,
3. daňové sadzby,
4. priznanie alebo nepriznanie daňových úľav.
Dôchodková a príjmová politika ako súčasť hospodárskej politiky štátu má svoj pôvod v ovplyvňovaní vzájomného vzťahu cien a miezd. Dôchodková politika zahŕňa cenovú a mzdovú politiku.
Cenovú politiku štátu tvoria:
1. cenová regulácia – ide o stanovenie alebo usmerňovanie cien cenovými orgánmi. Štát môže stanoviť úradné určenie cien – určenie ceny vymedzeného druhu tovaru cenovými orgánmi ako maximálnej, pevnej alebo minimálnej ceny.
2. cenová kontrola – cenové orgány zisťujú systémom kontroly, či ekonomické subjekty neporušujú cenové predpisy a zákon o cenách.
3. cenová stratégia – je súhrn opatrení, pokynov, postupov, pravidiel a zásahov štátu v oblasti cien zameraných na dosiahnutie stanoveného cieľa
Cena sa môže stať nástrojom makroregulácie len za určitých podmienok:
- centrálne stanovené ceny môžu byť v podmienkach trhovej ekonomiky len podporné,
- štát má určitý rozsah právomoci, ktorý umožní pôsobiť na vývoj cien v súlade s potrebami efektívneho rozvoja ekonomiky,
- štát musí vytvárať také ekonomické prostredie, aby cena bola výsledkom dopytu a ponuky,
- štát sa musí snažiť, aby ceny stabilizoval, ale súčasne uvoľnil ich pružnosť – vytvoril podmienky na zmeny trhových situácií.
Mzdová politika – patrí medzi nástroje sociálnej politiky. Jej hlavným nástrojom je minimálna mzda. Je záväzná pre všetky podnikateľské subjekty, je stanovená formou mesačnej mzdy zákonom o minimálnej mzde. Je výsledkom dohody tripartitných rokovaní.
Zahraničnoobchodná politika
Prostredníctvom medzinárodného obchodu, deľby práce, výmeny informácií, menových vzťahov a mnohých ďalších procesov sa jednotlivé národné ekonomiky vzájomne ovplyvňujú a to pozitívne aj negatívne. Preto aj vláda pôsobí v oblasti zahraničných vzťahov a snaží sa o efektívny a stabilný vývoj vlastnej národnej ekonomiky. Využíva na to zahraničnoobchodné opatrenia a reguláciu menových kurzov. Prostredníctvom zahraničnoobchodných opatrení vláda priamo podporuje alebo obmedzuje pohyb tovarov a rozvoj určitej oblasti ekonomiky. Tu možno zaradiť dovozné kvóty, vývozné kvóty, colné tarify, vývozné subvencie, neviditeľné prekážky dovozu (hygienické normy, technické normy a podobne).
Kontrolné otázky:
1. Vysvetlite podstatu fiškálnej politiky štátu.
2. Charakterizujte pojmy štátny rozpočet a štátny dlh.
3. Akú úlohy plní dôchodková politika v hospodárskej politike štátu?
4. Vymenujte nástroje dôchodkovej politiky štátu.
Použitá literatúra:
1. J. Novák, R. Šlosár: Základy ekonómie a ekonomiky pre stredné školy, SPN Bratislava, prvé vydanie, ISBN 978-80-10-01346-3
2. J. Lisý, Z. Zámečníková: Úvod do makroekonómie pre obchodné akadémie, SPN Bratislava, druhé vydanie 2007, ISBN 978-80-10-01198-8
3. R. Šlosár a kol.: Národné hospodárstvo pre 4.ročník OA, SPN Bratislava, štvrté vydanie 1997, ISBN – 80-08-02611-1
4. kol. autorov: Všeobecná ekonomická teória – prednášky, I. časť, Elita Bratislava 1990