Vypracoval: Mgr. Tomáš Godiš
Pomenovanie „stredovek“ pochádza z latinského slova „media ateas“. Ohraničenie trvania stredovekej filozofie (a tiež celého obdobia stredoveku) sa nedá jednoznačne určiť. Trvanie stredoveku ohraničujú udalosti, ktoré sa v ňom odohrali. Za rok vzniku sa môže považovať rok 313, kedy sa začal Milánsky edikt, ktorý zrovnoprávnil kresťanstvo s inými náboženstvami. Za rok konca zase rok 1492, kedy Krištof Kolumbus objavil Ameriku, ale aj rok 1517 kedy nastalo obdobie reformácie Martina Luthera. Za prechodné obdobie medzi stredovekom a novovekom sa považuje obdobie renesancie (14. – 16. storočie)
Stredovek sa zvykne nazývať aj obdobím temným. A prečo?: Je to totiž obdobie rozvoja cirkvi a cirkevných vojen. Cirkev dosahovala obrovskú moc, a často krát sa miešala aj do svetských záležitostí. Vytvorila si inštitúciu „inkvizície“. Inkvizícia bola vytvorená kvôli ohrozeniu cirkvi kacírmi, ktorí ju spochybňovali, alebo dokonca zosmiešňovali (predovšetkým v Španielsku). Inkvizítori používali pri vypočúvaní neraz mučenie, ktoré prinútilo vypočúvaného priznať i nepravdu. Trestom pre kacírov bolo upálenie na hranici, alebo obesenie. Odtiaľ poznáme povestné naháňanie a upaľovanie bosoriek. Neboli akceptované a prijímané žiadne slobodné a pokrokové myšlienky, ktoré spochybňovali cirkev. (Dnešná cirkev toto obdobie neraz opisuje ako svoju chybu).
Veľkými pozitívami stredoveku bol predovšetkým rozvoj miest (stavali sa nové mestá a tiež hrady a zámky), rozvoj vzdelania a kultúry (vzdelanie však nebolo určené pre chudobných, ale pre vyššie vrstvy. Monopol na vzdelanie v tomto období mali kláštorné školy), rozkvet ľudovej slovesnosti. Filozofiu v období stredoveku možno rozdeliť na dve epochy, a to na patristiku (100 - 700) a scholastiku (800 - 1500).
Patristika (100 - 700)
Pojem „Patristika“ je odvodený od pojmu „páter“ (duchovný otec). Patristika je teda obdobím učenia cirkevnou inteligeciou. Táto zdôrazňuje všemohúcnosť Boha a pokoru pred Bohom. Aby sme lepšie pochopili, o aké učenie vlastne išlo predstavíme si učenie najvýznamnejšieho predstaviteľa patristiky Aurélia Augustína.
Aurélius Augustínus (354 - 430)
Aurélius Augustínus bol najvýznamnejšou osobnosťou stredovekej patristiky. Okrem toho, že bol kňazom a biskupom, je považovaný aj za najhlbšieho mysliteľa – filozofa svojej doby. Bol totiž prvým filozofom, ktorému sa podarilo preklenúť večný spor medzi filozofiou a náboženstvom (vierou a rozumom). Zaujímavé je, že Augustínus má za sebou minulosť zlodeja, bohéma vyznávajúceho svetské radovánky, a človeka veriaceho v Boha a oddaného cirkvi. Obrátil sa na vieru, keď mal 33 rokov. Najvýznamnejším dielom Augustína je dielo „Vyznania“. V ňom poskytol človekovi obraz najväčších zmien svojho života, emócií a slabostí, ako aj obraz hľadania pravdy.
Augustínus bol zástancom kresťanstva, čo demonštroval aj vo svojom učení. Tvoril filozofiu pre teológiu. Snažil sa prostredníctvom filozofie poznávať najvyššie bytie - Boha. Cieľom jeho skúmania bol teda Boh, ako najvyššie bytie, a tiež človek ako Božie stvorenie. Pravdu a poznanie vyššej bytosti môžeme poznať len cez ľudské vnútro (takéto chápanie poznania je novým vo filozofii tohto obdobia). Známy je jeho citát: „Nevychádzaj von, vráť sa späť do svojho vnútra, tam prebýva pravda“ Základom poznania je pri tom pochybnosť toho čo je, pričom táto pochybnosť prehlbuje uvedomenie si niečoho pravdivého.
Ako vznikol svet? Augustín hovorí o ideách Boha. Ide o pravzory bytia, ktoré sú najprv v mysli Boha a potom je podľa nich vytvorený svet (svet je uskutočnením a odrazom Božích ideí (pravzorov bytia). Človek na zemi je pri tom Božie stvorenie, ktoré je najvyššou duchovnou bytosťou. Augustín verí, že človek je svojou dušou podobný Bohu. Človek to je jeho telo a duša. Telo je niečo pozemské, duša je telu nadradená. Táto duša má tri vlastnosti (mohutnosti), a to pamäť, vôľu a rozum. Tieto tri mohutnosti Augustín prirovnáva k Božej trojici (Boh, Syn, Duch Svätý). Považuje to za dôkaz existencie Boha. Ďalším dôkazom je podľa neho aj zložitosť človeka. Nič také zložité ako človek nemohlo vzniknúť náhodne, ba naopak, niečo také zložité muselo mať svojho tvorcu, ktorým je práve Boh. Augustín na otázku, kto je Boh, odpovedá „Viem, keď mám povedať neviem“
Augustínova etika bola vskutku veľmi zaujímavá. Základným cieľom etiky má byť láska k Bohu. Augustín tvrdí „Miluj a konaj čo chceš“.
Práve u Augustína sa objavuje koncepcia dejín, ktorá je vôbec prvou takouto koncepciou v celej filozofii. Vychádza z toho, že dejiny sú bojom dobra a zla. Začiatkom dejín je podľa neho pád anjelov (ktorí si mohli zvoliť dobro alebo zlo), stred dejín je príchod Ježiša Krista – vykupiteľa ľudstva a koniec dejín je definitívne víťazstvo dobra nad zlom - Božej ríše nad ríšou diabla. Božou ríšou chápe Augustín prekonanie egoizmu, lásku k blížnym a lásku k Bohu. Ríša diabla je dokonalý opak čisté sebectvo, sebaláska, pýcha, nenávisť.
Použitá literatúra:
1. Kolektív autorov, Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis, Brno, 2002
2. Martinská Vavrová, Príprava na maturitu – náuka o spoločnosti, Príroda, Bratislava, 2009
3. Paulička, Všeobecný encyklopedický slovník, Ottovo nakladatelství, Praha 2005