Totalitné systémy v próze 20. storočia

Vypracovala: Mgr. Viera Hlavinová

„Kultúra nielen stavia či nastoľuje božstvá. Ona ich aj búra. Najmä vtedy, keď sa z božstiev stanú modly, prázdne fetiše. Národ ich prestáva uznávať, pretože mu už nič nedajú, ale naopak ho umlčujú. Ak je teda kultúrny, musí ich pre vlastnú najhlbšiu potrebu zbúrať.“

/Dominik Tatarka; Reportér, 1969/

Dominik Tatarka

je najvýznamnejšou osobnosťou slovenskej disidentskej literatúry. Pôsobil ako stredoškolský profesor / slovenský jazyk – francúzsky jazyk /, neskôr pôsobil ako novinár, scénarista, napokon žil ako profesionálny spisovateľ. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania.

Za jednoznačný odmietavý postoj k vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie ho po roku 1968 vylúčili zo všetkých organizácií a bol pod dozorom štátnej bezpečnosti. Žil v Bratislave, kde aj v roku 1989 zomrel.

Jeho dielo je rozsiahle. Knižne debutoval súborom noviel a poviedok V úzkosti hľadania. Obraz človeka, poznačeného vojnou, vykresľuje román Panna zázračnica / vytvoril aj scenár, próza bola sfilmovaná roku 1966/. Do pozície kritika Slovenského štátu sa stavia v románe Farská republika. Kriticky hodnotí totalitný systém Slovenského štátu – jeho spoločenské, politické a kultúrne pomery. Osobné zážitky počas štúdií v Paríži pred 2. svetovou vojnou zobrazil v novele Prútené kreslá. Dominuje v nej láska k žene.

Najdôslednejšia kritika stalinizmu u nás sa nachádza v sčasti autobiografickej novele / satira – panflet/ Démon súhlasu. Spisovateľ Bartolomej Boleráz má rozpoltenú osobnosť. Na jednej strane sa chce riadiť vlastným rozumom, na druhej strane sa však prispôsobuje pokrytectvu. Súhlasí s názormi tých, ktorí sú pri moci. Politický činiteľ Valizlosť Mataj je pokrytec. Vlastné názory si necháva pre seba a na verejnosti hlása opak. Obidvaja zahynú pri havárii vrtuľníka. Frázy, ktoré odznejú na pohrebe prinútia Boleráza, aby vstal z mŕtvych a povedal pravdu o dobe, keď sa ľudia inak prejavovali verejne, inak v súkromí,, keď vládol všadeprítomný „démon súhlasu“. Rozprávač Bartolomej Boleráz má autobiografické črty.

K celoživotnému dielu patrí aj bibliofília V ne-čase, ktorá vyšla ako samizdat. Roku 1990 bola Tatarkovi udelená Národná cena SR in memorian.

Autor sa v románe Farská republika  kriticky pozrel na totalitný systém slovenského štátu – všíma si prejavy klerikalizmu cez životné osudy stredoškolského učiteľa Tomáša Menkinu.

Dej sa odohráva v čase, keď sú Nemci na Slovensku a presúvajú sa smerom na východ  – 2. svetová vojna sa začala. John Menkina, Tomášov strýko, odišiel do Ameriky za prácou, za zarobené peniaze si na Slovensku postavil vilu. Keď sa vrátil domov, už tam bývali noví nájomnici . Dom obsadil vulgárny gardista. Mengin .V tom čase sa vracia z Poľska sestrin syn Tomáš Menkina. Nastúpil do práce ako stredoškolský profesor na gymnázium. Niektoré udalosti na škole boli absurdné. Tomášovi bolo z nich do smiechu. Riaditeľ sa nehanbil vyšetrovať, kto na záchode použil noviny a hlavne titulnú stranu so slávnostným článkom a s portrétom vodcu štátu. Riaditeľ Kováľ nebol zlý človek, ale horlivosťou musel splatiť to, že sa stal riaditeľom vďaka vodcu štátu na príhovor jeho manželky. Do života školy zasahuje cirkev. Na akciách sa zúčastňujú aj iní kňazi než tí, čo vyučujú náboženstvo. Škola musela zabezpečiť pedagogický dozor v kostoloch počas sviatkov, aby sa tam žiaci dobre správali  a hlavne predčasne neodišli. Menkina protestuje, že musí konať dozor počas spovedí žiakov    a naháňať ich na pravidelnú spoveď.

Na ceste zo Žiliny do Vrútok cestuje Tomáš so Žilinčanom Lyčkom, ktorý pracuje v odboji. Má ťažké kufre, ktoré sa ocitnú pri vystupovaní pri Menkinovi a odnáša ich nosič – v nich je ilegálna komunistická tlač. Tomáša Menkina zatknú, jeho matka ide do Bánoviec prosiť prezidenta. Riaditeľ školy ho odmietne znovu prijať do školy, hoci mu vinu nedokázali. Stal sa nezamestnaným, neskôr zastupoval vrátnika v hoteli. Kolegovia – učitelia sa robili, že ho nevidia, ale žiaci sa k nemu hlásili. Na záver románu dostal povolávací rozkaz.

Ladislav Mňačko

slovenský spisovateľ, prozaik, publicista a reportér prežil mladosť v Martine. V roku 1939 sa neúspešne pokúsil o útek do ZSSR. Uväznili ho v koncentračnom tábore, odkiaľ v roku 1944 ušiel a zapojil sa do partizánskeho hnutia. Vstúpil do Komunistickej strany Slovenska a v povojnovom období pracoval ako redaktor a spravodajca vo viacerých európskych krajinách. Nadšene privítal február 1948 a stal sa prominentným novinárom propagujúcim nový režim. Postupne sa zbavoval naivných ideálov a dôvery ku komunistickej strane. V roku 1967 emigroval do Izraela a bol zbavený slovenského občianstva. O rok sa vrátil a zapojil sa do obrodného procesu, ktorý bol prerušený príchodom vojsk Varšavskej zmluvy (1968).   Po ich intervencii žil v Rakúsku. Po roku 1989 sa vrátil do vlasti a zomrel v Bratislave.

Jeho dielo bolo vyčiarknuté z učebníc. Vo svojej tvorbe naplno uvoľnil priestor na odburávanie dogmatizmu a kultu osobnosti v spoločenskom živote – Oneskorené reportáže, Ako chutí moc. V exile napísal dielo Agresori, Siedma moc, Súdruh Münchhausen. Úspech získal aj autobiografickým románom Smrť sa volá Engelchen z obdobia SNP   a témou vojny sa zaoberá aj v novele Nočný rozhovor.

Ako chutí moc je román s reportážno-groteskným rozprávaním. Celý dej sa odohráva počas vystavenia pozostatkov šéfa kabinetu a dňa jeho pohrebu. Na pohrebe môže fotografovať iba jeho priateľ Frank : „V tom čase nemohol hocikto hocičo uverejniť. Každý obrázok, ktorý tlačová kancelária vydala, musel prejsť schvaľovacou komisiou.“

Novinári nemali dovnútra prístup. Mŕtvy ležal v truhle so skleným vekom, nacvičovala sa výmena stráži. Vystavili všetky vyznamenania zosnulého. Zomrel na urémiu (zlyhanie obličiek), ale túto diagnózu v správe o úmrtí bolo treba zamlčať, predsa žiaden štátnik ešte neumrel na urémiu.

Frank stojí pri katafalku a spomína. Bol pri tom, keď jeho priateľ za prvej republiky viedol štrajky, poburoval ľudí, bojoval proti buržoáznej reakcii, objavoval nepriateľov v strane.   Keď národ povstal proti fašizmu stal sa veliteľom. Vyžadoval železnú disciplínu, zastrelil chlapca, ktorý zlyhal pri stráži, ale neskôr ich oddiel napadli Nemci len preto, že zlyhal strážny. Počas povstania mal milenku Judku, nezachoval sa k nej práve najlepšie. Mal ženu    a deti. Judka zostala celý život sama. Po vojne sa vypracoval z referentíka na štátnika, prešiel bývať do vily, ktorú mu pridelili. Veril iba sebe. Všetko vybavoval sám, až nakoniec rozhodoval od technológie vodných stavieb až po fungovanie železničnej dopravy – všetko si bral pod dozor a nevyriešil nič. Presvedčil sa, že škrt jeho pera môže priniesť katastrofu. Začal sa báť rozhodovať o čomkoľvek. Ešte viac posilňoval svoju moc – nie aby vládol, ale aby sa udržal : „Ale moc nevyužíval. Len ju zneužíval na zabezpečenie ešte väčšej moci. nestala sa v jeho rukách prostriedkom, stala sa cieľom všetkého jeho snaženia.“

Iba jedným činom sa sám ohrozil. Rozviedol sa s Margitou a vzal si odfarbenú platinovú sekretárku. Chcel ženu, ktorá by ho reprezentovala. Stratil syna Martina, ktorý si zarábal na živobytie ako asfaltér. Syn mu to vyčíta, ale príde sa pokloniť jeho pozostatkom v pracovnom odeve a nikým nepoznaný ( okrem strýka Franka). Mladá manželka plne využívala materiálne zabezpečenie a spoločenský vplyv. Mala milencov a manžel po čase alkohol. Často ho viedla k alkoholu, aby mala od neho pokoj. Potom zastrelil srnu a Galovič s tým vyšiel na verejnosť – dozrela chvíľa, na ktorú čakal. Zmiatol politické vedenie tým, že navrhol len napomenutie súdruha, ale tlačová kancelária hneď dostala pokyn, že meno a fotografia štátnika sa nikde nesmie zjaviť.

Moc pokrivila priateľské vzťahy. V poslednom čase sa už priatelia nestretávali. Mali sa radi, ale prestali si rozumieť. Frankovi sa zdalo, že priateľ sa ho začal báť. Bol už tak vysoko  – a Frank o ňom toľko vedel ... : „Načo ti bola všetká tá moc, ktorú si získal? Ako ti chutila? Kam ťa doviedla? Kedysi si býval zdravý, mocný, plný elánu. A šťastný. Priniesla ti moc ďalšie šťastie, alebo nahradila bývalé nejakým iným? Tuhším? Aké šťastie? Šťastie z lásky? Miloval si a milovali teba? Alebo si bol šťastný z vykonaného diela? A kde je tvoje dielo, ty mŕtvy? Čo je tvojím dielom? Ty si sa bál rozhodovať, ty si sa bál viesť. Mal si na mysli svoje postavenie: čo keby si urobil chybný krok, ktorý by mohol niekto proti tebe využiť? Tento zástoj ťa priviedol až k nečinnosti, k prázdnemu frázovaniu, ktoré nikto nebral vážne, ani tí, čo ti horlivo prikyvovali pri každom slove. Kto sa bojí rizika nedôjde nikam. Ani ty si nikam nedošiel napriek poctám, napriek postaveniu, napriek trom radom farebných stužiek na hrudi.“

Frank Galoviča vyfotografoval, ako reční nad truhlou mŕtveho, ktorého zničil. 

Idea diela : Akákoľvek totalitná moc má deštruktívnu povahu.

Konflikt : jednotlivec – systém = jednotlivec – moc (jej vplyv na charakter človeka + moc kriví aj priateľské vzťahy).

Tabuizované témy v sovietskej literatúre – pracovné tábory, svedectvo o Stalinovom kulte osobnosti – nachádzame v tvorbe Alexandra Solženicyna.

Alexander Solženicyn, ruský spisovateľ, pôsobil ako učiteľ matematiky a fyziky. Počas 2. svetovej vojny bojoval v Červenej armáde a na základe falošného obvinenia za protisovietsku činnosť ho odsúdili na 8 rokov väzenia v pracovnom tábore na Sibíri. Roku 1956 bol rehabilitovaný. Keď mu v roku 1973 vyšlo vo Francúzsku dielo Súostrovie Gulag, vzbudilo celosvetovú pozornosť. Je otrasným svedectvom o  otrockej práci väzňov na stavbách Sibíri, o histórii prvých rokov sovietskej moci. Dielo je mementom pre všetky národy, aby nedopustili viac diktátorstvo, týranie a pošliapanie ľudských práv. Solženicyna zbavili štátneho občianstva a bol vypovedaný zo Sovietskeho zväzu. Odišiel aj s rodinou do USA, kde napísal romány Rakovina, Červené koleso. Do Ruska sa vrátil v roku 1995. Trpké skúsenosti z pobytu v nápravných táboroch sa premietli do Solženicynovej tvorby.

Svoju novelu o ľuďoch z trestaneckého tábora na Sibíri nazval Jeden deň Ivana Denisoviča. Zvláštnosťou novely je podrobné, takmer dokumentárne presne zachytenie každého kroku Šuchova.

O piatej ráno je budíček. Ivanovi sa nechce vstávať, je zima. Pristihne ho veliteľ a dostal tri dni basy. Pred raňajkami musí umyť podlahu. Chce ísť na maródku, ale lekár tvrdí: „Vraj najlepším liekom na chorobu je  – práca.“

Odchádzajú na pracovisko ešte za tmy. Stále ich preratávajú, či niekto nechýba. Po príchode na stavbu dozorcovia zalezú : „ A toto je naša chvíľa! Kým sa vrchnosti zorientujú – učup sa, kde je teplo, sadni si a seď, ešte sa dosť nalopotíš.“ Chlapi posedávajú, rozprávajú sa. Pripomínajú Šuchovovi, že je už jednou nohou doma a jemu to dobre padne. V mysli mu prebehne, za čo je vo väzení : „Podľa obžaloby Šuchova odsúdili za vlastizradu. Aj vo výpovedi uviedol, že áno, vzdal sa do zajatia s úmyslom zradiť vlasť a vrátil sa zo zajatia preto, aby splnil úlohu, ktorou ho poverila nemecká výzvedná služba. Ale aká to bola úloha – to nevedel vymyslieť ani sám Šuchov, ani vyšetrujúci sudca. A tak aj ostalo – jednoducho úloha. Šuchov kalkuloval veľmi jednoducho: ak nepodpíšeš – pôjdeš loj kopať, ak podpíšeš – ešte si aspoň trochu požiješ. A podpísal.“ Odsúdili ho na desať rokov. Bol ženatý, mal dve dcéra, syn mu zomrel. Rodine píše dvakrát do roka, podľa predpisu.

Začínajú murovať. Oteplilo sa, bolo už len mínus osemnásť. Je obed, majú omastené krúpy. Jedla je málo, v tábore sa kradne. Po obede murujú, musia sa ponáhľať, malta mrzne, neustále na nich nakúkajú kontroly. Dozorcovia ženú, im nejde o kvalitu, robia na cudzom. Šuchov bol rád, keď mali veľa roboty, deň rýchlejšie ubehol. Zmena skončila, im však ostala malta. Vedúci im ju odporúča vyliať, ale Šuchov nesúhlasí s mrhaním. Dokončia robotu, hoci riskujú, že prídu neskoro na nástup, za čo je trest. Pred vchodom do tábora sa musia vyzuť v mraze a dozorcovia hľadajú nože. Šuchov sa bojí, lebo v palčiaku má kúsok pílky. Nič mu však nenájdu.

Idú na večeru. Po večeri majú osobné voľno. Šuchov ho vypĺňa zmysluplnou činnosťou  – šitím, rôznymi opravami, drobnými službičkami. Vie sa s každým porozprávať, na každom sa snaží vidieť to dobré. Nie pre všetkých sa končí deň v pokoji. Feťukov mal problémy s odovzdávaním misiek v jedálni – dostal bitku, prišiel s krvavými ústami. Kapitán sa dovolával sovietskych zákonov a zarobil si desať dní karceru. Súcitia s ním, sami väzenie stavali. Vedia, že po 10 dňoch môže prísť o zdravie a 15 dní znamená smrť.

Trestanec nikdy presne nevie, koľko je hodín. Zas je nástup – na prvú previerku. Musia stáť na mraze, lebo do chodby sa nezmestia, v jednom baraku je až štyristo chlapov. Nemajú pokoja, opäť prehliadka. Niekedy ju zopakujú aj trikrát a do postele sa dostanú až okolo desiatej : „Šuchov zaspáva s celkom dobrými pocitmi. Cez deň sa mu v mnohom pošťastilo: do karceru ho nezavreli, brigádu nevyhnali na Socialistické sídlisko, pri obede šlohol kašu, vedúci dobre pochodil pri percentovke, murovalo sa veselo, Šuchovi nenašli pílku pri prehliadke, večer si zarobil u Cézara i tabačiku si kúpil. A neochorel, premohol sa. Prešiel ničím neskalený, takmer šťastný deň.“

Konflikt : sovietsky režim (bezcitnosť) –    jednotlivec (ľudskosť)

Idea : Nestratiť svoju ľudskú hodnotu v negatívnom prostredí, ale zostať človekom   s úctou k iné mu človeku, Bohu a práci.

Autor v novele ostro kritizoval sovietsky režim. Podarilo sa mu verne zobraziť osud nespravodlivo väzneného človeka, ktorý prežije tak, že nestráca svoju ľudskú hodnotu, nestane sa zverom, ale zostane jednoduchým človekom s úctou k inému človeku a práci. Veľmi presvedčivo podáva posun hierarchie hodnôt v živote väzňa, dôležité je na seba neupozorniť, obisť príkaz alebo zákaz tak, aby nemusel mať sprísnený trest. Ponižovanie jednotlivca v tábore je zákonom. Preto si vrýval do pamäti všetky predpisy a zákazy, aby sa mu trest nepredĺžil.

Kontrolné úlohy :

1.  Uveďte autorov a ich diela, v ktorých sa zameriavajú na tému totalitných systémov.

2.  Vysvetlite komplikované skutočnosti totalitného režimu v socialistických štátoch.

3.  Vymenujte absurdné udalosti, ktoré sa odohrávali v Slovenskom štáte.

4.  Analyzujte konflikt fotografa Franka a nemenovaného štátnika. Čo bolo dôvodom ich odcudzenia sa ?

5.  Vysvetlite, v čom spočíva ľudskosť Ivana Denisoviča v konflikte s bezcitným sovietskym režimom.