Vypracoval: Mgr. Tomáš Godiš
Scholastika je druhým obdobím stredovekej filozofie. Trvanie sa stanovuje od roku 800 až do roku 1500. Pojem „scholastika“ pochádza z latinského slova „scholastikos“ = školský. Tento pojem nie je ale náhodný. Práve v období scholastiky sa vyučovanie presúva do kláštorných škôl a neskôr univerzít a hlavným predmetom, ktorý sa vyučuje je filozofia. Samozrejme sa jedná o filozofiu v kresťanskom ponímaní. Filozofia je považovaná za slúžku teológie. Jazykom, ktorým sa vyučuje je latinčina. Latinčina pre vtedajší svet bola taká dôležitá, ako je dnes dôležitá angličtina či nemčina. Vďaka latinčine sa veda stáva medzinárodnou. Scholastiku rozdeľujeme na rannú scholastiku, vrcholnú a neskorú.
V rannej scholastike existujú dva hlavné problémy a to:
1. spor dialektikov a antidialektikov – ide o problém nájdenia hraníc filozofie a teológie. Teológia a filozofia sa zdajú byť vedami protikladnými. Tento spor sa snažia dialektici a antidialektici vyriešiť.
2. spor realistov a nominalistov – ide o problém tkz. univerzálií (univezálnych pojmov.). Existujú univerzáliá ako reálne veci, alebo sú to len isté pojmy vymyslené človekom? Realisti tvrdili, že najprv existovali v mysli človeka pojmy a tieto pojmy sa postupne zmenili na konkrétne veci. Zástancom takejto teórie je napr. Sv. Anzelm, ktorý postupuje pri svojom bádaní od viery k rozumu. Nominalisti zase naopak tvrdili, že najprv existovali veci a až potom vznikli všeobecné pojmy, ktorými ich človek pomenúva. Čiže inak ako realisti postupujú od rozumu k viere. Zástancom takejto teórie je Piere Abelárd.
Od 13. storočia sa datuje obdobie tzv. vrcholnej scholastiky. Spory rannej scholastiky sa ocitajú v úzadí. Inak ako v rannom období sa vzdelanie presúva na univerzity a to hlavne v Padove, Paríži, Oxforde či Bologni. Tieto univerzity boli aj najvýznamnejšími centrami filozofie. (najviac však dominovala na parížskej univerzite). Filozofia sa študovala na podklade siedmych slobodných učení a to : logiky, gramatiky, aritmetiky, rétoriky, geometrie, astronómie, hudby. V období vrcholnej scholastiky vznikajú i prvé veľké encyklopedické diela.
Neskorá scholastika so sebou prináša opäť spor nominalistov a realistov. Významní predstavitelia sú Roger Bacon a Wiliam Occam.
Wiliam Occam (1300 - 1349) – bol anglický františkánsky filozof . Bol to filozof, ktorý mal spory s pápežom pre svoje „pokrokové“ názory. Významný bol práve preto, lebo zavŕšil spor medzi teológiou a filozofiou (vierou a rozumom). Spor s pápežom vyvolal jeho výrok : „svetská a duchovná moc majú byť striktne odlúčené“. Rovnako sa vyslovil za zachovanie slobody myšlienok a kritického vyjadrovania sa. Čo sa týka sporu univerzálií tvrdí, že skutočné je len to, čo je jednotlivé (konkrétne). Univerzáliá ako také neexistujú ako predmety, sú to len isté zovšeobecnenia, ktoré vznikajú na základe dohody. Známe je aj slovné spojenie „occamova britva“. Toto spojenie označuje zákon ekonómie, ktorý hovorí, že človek sa má vyjadrovať čo najvýstižnejšie, najstručnejšie, inak sa sprostredkovaný poznatok deformuje a znehodnotí sa jeho sprostredkovávaný význam.
Sv. Tomáš Akvinský
Sv. Tomáš Akvinský bol najvýznamnejším filozofom stredoveku. Bol však aj teológom, mystikom a nakoniec i svätcom. Pochádzal zo zámožnej a bohatej rodiny. Bohatstvo ho však nezaujímalo, preto ako dospelý vstúpil do chudobného dominikánskeho kláštora. Jeho učiteľom bol sám Albert Veľký. Tomáš svojím učením vytvoril nový filozofický smer pomenovaný ako „tomizmus“. Tomáš bol ovplyvnený Aristotelom a Aristotelove myšlienky sa mu podarilo pokresťančiť.
Predmetom jeho filozofie je Boh, svet a skúmanie vzťahu rozumu a viery. Tomáš Akvinský položil základy nového chápania kresťanskej filozofie i teológie. Podľa neho pravdy rozumu a pravdy viery (zjavené, dané) pochádzajú od Boha a preto si nemôžu protirečiť. Pravda viery je ale silnejšia a dokonalejšia ako pravda rozumu. Tam, kde rozum nepostačuje nastupuje viera.
Svet: Veci sa skladajú z látky (táto nesie v sebe možnosť stať sa niečím konkrétnym) a z formy. Nadobudnutím formy, (teda tvarov a vlastností) sa „možnosť stať sa niečím“ mení na niečo konkrétne. Podstata vecí to je ich všeobecné určenie a základné črty vecí. Existencia zase zachytáva individuálne jednotlivé jedinečné. Podstata sa teda v konkrétnej veci spája s existenciou. Prechod od podstaty k existencií je teda prechod od všeobecného k jednotlivému. Za týmto prechodom stojí Boh. Boh mal najprv myšlienky a predstavy o svete (teda isté všeobecné predstavy). Podľa týchto predstáv potom stvoril svet (čiže niečo konkrétne). Prechod od všeobecného k jednotlivému je teda logický.
Ľudský rozum je odrazom Božieho rozumu. Tento ľudský rozum dokáže preniknúť a chápať podstatu vecí. Tým dokáže človek preniknúť do samotných myšlienok Boha. Východiskom poznania je zmyslová skúsenosť. Rozum je cesta k poznaniu a pochopeniu Boha a jeho veľkosti.
Hierarchia sveta: Hierarchia a usporiadanie sveta vyplýva z princípu formy. To znamená: „Čím viac formy tým bližšie k dokonalosti“. Najnižšie je neživá príroda potom nasledujú rastliny, živočíchy (ktoré majú schopnosť vnímať), človek (ktorý má nesmrteľnú dušu a má možnosť voľby a výberu, myslenie), anjeli (ktorí nemajú látku len formu, ale úroveň Boha nedosahujú, lebo boli rovnako ako človek stvorení), najvyššie postavený je Boh, stvoriteľ a zdroj všetkého. Svet Tomáš vníma ako rozmanitý a mnohoraký. V mnohorakosti je jednota sveta.
Dobro a zlo: Zlo podľa Tomáša neexistuje. Zlo je len neprítomnosť dobra. Zlo nebolo vytvorené Bohom a teda nemá ani existenciu.
Dôkazy (resp. odkazy) Božej existencie podľa Tomáša Akvinského:
1. pohyb vo svete: všetko na svete je niečím pohybované. To čo hýbe je prvá prapríčina. Táto prapríčina je ale nehybná, vychádza z nej však prvý pohyb. Touto príčinou je Boh
2. príčina, účinok vo svete – prapríčina všetkého = Boh (veci sú účinkom príčiny)
3. bytie, nebytie o svete – všetko vo svete existuje v závislosti od existencie Boha.
4. dobro a dokonalosť vo svete – vychádza z hierarchie sveta – čím sú veci bližšie k Bohu, tým sú dokonalejšie a lepšie.
5. poriadok a účel vo svete – Boh všetkému stanovil cieľ a tým je dosiahnutie dokonalosti.
Dôkazy (odkazy) Božej existencie Tomáš považoval za vedecko-teologické. Najvýznamnejšie diela Tomáša Akvinského sú: „Suma teologická“, „Suma proti pohanom“, „Suma filozofická“
Otázky na zopakovanie:
1. Ako delíme obdobie scholastiky?
2. Aké sú hlavné problémy rannej scholastiky ?
3. Predstavte filozofické učenie Williama Occama!
4. Ako chápe dobro sv. Tomáš Akvinský?
5. Aké dôkazy existencie Boha podáva sv. Tomáš Akvinský?
6. Ako rieši William Occam spor o univerzáliá?
7. Ktorý filozof viedol spor s pápežom?
Použitá literatúra :
1. Kolektív autorov, Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis, Brno, 2002
2. Martinská Vavrová, Príprava na maturitu – náuka o spoločnosti, Príroda, Bratislava, 2009
3. Paulička, Všeobecný encyklopedický slovník, Ottovo nakladatelství, Praha 2005