Legendy slovenskej stredovekej literatúry

Vypracovala: Mgr. Viera Hlavinová

Slovenská stredoveká literatúra vznikla v dobe raného kresťanstva. Vychádzala z náboženskej ideológie a Biblie. Mala bohoslužobný, výchovný a vzdelávací obsah. Zdôrazňovala kresťanské cnosti, ktorými bol obdarený svätec.

Medzi najpopulárnejšie náboženské žánre stredovekej literatúry patrili legendy. Legenda je stredný epický žáner, rozprávajúci o udalostiach zo života svätých. Predstavuje príklady kresťanských cností a obsahuje zázračné činy svätých. Medzi typické črty legendy patria idealizovaná postava svätca, jeho askéza, odriekanie sa žiadostí tela a podobne.

V staroslovienskej literatúre reprezentovali tento žáner Moravsko – panónske legendy. Prinášajú životopisy vierozvestov svätého Konštantína a svätého Metoda.

Život sv. Konštantína napísal pravdepodobne jeho žiak Kliment. Legenda sa sústreďuje najmä na Konštantínovu činnosť pred príchodom na Veľkú Moravu. Opisuje jeho detstvo, štúdium, povahu, ale i  Konštantínove diplomatické cesty, učené dišputy, ako aj súcit s trpiacimi a neochvejnosť pri obhajovaní pravdy. Autor dáva priestor začiatkom účinkovania na Veľkej Morave, ceste do Ríma i benátskej dišpute, v ktorej Konštantín neohrozene vystupuje na obranu slovanského bohoslužobného jazyka v Benátkach pred pápežským dvorom proti tzv. trojjazyčníkom: Odpovedal im Filozof : „ Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako ? Alebo či slnce tak isto nesvieti na všetkých ? Či nedýchame na vzduchu rovnako všetci ? A tak vy nehanbíte sa, tri jazyky len uznávajúc a prikazujúc, aby všetky ostatné národy a plemená boli slepé a hluché ?“ Obhajoba skončila Filozofovým úspechom. Pápež Hadrián II. uznal staroslovienčinu ako štvrtý bohoslužobný jazyk. Konštantín zostáva v Ríme. Vstúpil do gréckeho kláštora, prijal rehoľné meno Cyril a predčasne zomiera / 869/. Pochovaný je v Bazilike sv. Klimenta Rímskeho.

Keďže okrem náboženských a jazykových problémov si autor všíma aj spoločenskú situáciu na Veľkej Morave, legenda plní aj funkciu historického dokumentu.

Autorstvo Života sv. Metoda sa pripisuje Gorazdovi, ktorý sa zaoberá Metodovou

dvadsaťročnou misijnou činnosťou vo Veľkomoravskej ríši, najmä jeho zápasom s franskými kňazmi. Vystihuje politický charakter útokov proti slovanskej bohoslužbe a význam kresťanstva pre zjednocovanie feudálnych slovanských kmeňov: Stalo sa vtedy, že Moravania, spoznajúc nemeckých kňazov, ktorí žili u nich, neprajúc im, ale nástrahy kujúc proti nim, vyhnali všetkých a k Apoštolskému poslali prosbu : „Pretože prvej otcovia naši od sv. Petra prijali krst, daj nám Metoda za arcibiskupa a učiteľa.“ Metod bol vymenovaný za arcibiskupa. Z legendy sa ďalej môžeme dozvedieť i o tom, ako preložil z gréčtiny do staroslovienčiny všetky knihy Písma / okrem Makabejských/, o jeho dva a polročnom zajatí vo Švábsku:   „ ... jeho však poslali do Švábska a držali ho vo väzení poltreťa roka.“ Veľký zmysel prejavuje aj pre vykreslenie politických pomerov, spoločenského ovzdušia a zmýšľania veľkomoravskej spoločnosti. Za svojho nástupcu ustanovil Gorazda : „Tento je vašej zeme slobodný muž, učený dobre v latinských knihách, pravoverný. To buď vôľa Božia i vaša láska , ako i moja.“ Veľa miesta sa v legende venuje Metodovej smrti / 6. apríla 885/ a jeho pohrebu v katedrálnom chráme / Metodov hrob do dnešných čias nenašli./ : „I opatriac ho učeníci jeho a dôstojné úcty mu vzdávajúc, službu cirkevnú latinsky i grécky i sloviensky vykonali a uložili ho v katedrálnom chráme.“

Obidva staroslovienske Životy majú veľkú historickú hodnotu. Ich hlavným poslaním bolo osláviť Konštantína a Metoda a obrániť slovanské písmo, obrady a kresťanskú kultúru.

Život Konštantína bol napísaný po smrti sv. Konštantína, ale ešte za Metodovho života a s jeho pomocou. Je rozsiahlejší, učenejší a štylisticky obraznejší / rétorický štýl/. Sústreďuje sa na dôležité životopisné údaje a povahové črty oslávenca. Väčšina diskusií a polemík má za cieľ obhajovať kresťanské učenie, sloviensku vzdelanosť a bohoslužobný jazyk.

Život Metoda nadväzuje na Život sv. Konštantína, preto nerozvádza podrobné fakty, ktoré sa uvádzajú v životopise Konštantína. Je kratší, jednoduchší, štylisticky menej obrazný. Okrem biografických údajov obsahuje charakteristiky spoločenskej situácie. V popredí stojí obrana slovienskeho bohoslužobného jazyka proti útokom franských kňazov.

V závere môžeme konštatovať, že nejde o legendy v pravom zmysle slova, pretože sa pridržiavajú konkrétnych faktov a udalostí z reálneho života. Na rozdiel od typických legiend obe obsahujú veľa životopisných faktov. Konštantína a Metoda neidealizujú ako svätcov, zázraky a vnuknutia sú vzácne / napr. Konštantín z vôle Boha vytvorí slovanské písmo, premení kalnú vodu na čistú, Metod vyslovuje proroctvá .../ .

Zo stredovekých legiend písaných po latinsky si literárnu a historickú hodnotu zachovala Legenda o svätom Svoradovi a Benediktovi od biskupa Maura. O živote Svorada rozprávali Maurovi Svoradovi žiaci Benedikt a Filip, opát benediktínskeho kláštora na Zobore pri Nitre, v ktorom sa spočiatku zdržiavali Svorad a Benedikt.

Svorad prišiel „z krajiny Poľanov“ / uvažuje sa o Liptove/, vstúpil pod rehoľným menom Andrej do benediktínskeho kláštora na Zobore pri Nitre a neskôr sa uchýlil ako pustovník na Skalku pri Trenčíne. V pustovníckom živote na Skalke ho nasledoval jeho žiak Benedikt. Svorad pochádzal zo sedliackeho rodu. Jeho osobu autor vykresľuje v duchu idealizovaného typizovania svätcov. Mal príkladné osobné vlastnosti – skromnosť a záľubu v telesnej    práci: „ V tieto dni veru, ale aj v iné, hoci jedlo nestačilo nielen na občerstvenie tela, ale aj samého ducha zoslabovalo, predsa nikdy nezanechal prácu, vyjmúc v čase modlitby, ale zoberúc sekeru, utiahol sa pracovať na nejaké osamotené miesto v lese.“ Najviac sa sústreďuje na typické legendové znaky :

a/ na Svoradovu askézu – pôst : „ Po tri dni od všetkého, čo možno jesť, sa zdržoval pre lásku milosti toho, ktorý pre ľudí stanúc sa človekom, postil sa štyridsať dní.“

-  telesné trýznenie : „ ... si dal na hlavu korunu urobenú z dreva, na ktorú zo štyroch strán zavesil štyri kamene; a tak, keď sa ospalá hlava kamkoľvek naklonila, udrela sa o kameň.“

b/ na zázraky, ktoré Svorad robí po smrti – vzkriesenie zabitého zbojníka a oslobodenie obeseného zločinca : „ ... keď ho dvíhali na šibenici, blahoslavený muž Andrej ho hneď svojimi rukami podržal. Keď však oni, pokladajúc ho za mŕtveho, vrátili sa domov, tento ho svojou rukou odviazal a prepustil.“

O Benediktovom živote sa zmieňuje iba kratšia odbočka – zbojníci ho zabili pre peniaze a hodili do Váhu / smrť – vytiahnutie neporušeného tela z Váhu – pochovanie/.

Maurova legenda je záznamom jedinej epizódy z Benediktovho života a niekoľko epizód zo Svoradovho života. Zázrakmi a idealizáciou je opradená najmä Svoradova osoba. Legenda nasvedčuje, že Maurus zachytil veľa z ľudového podania – Svoradov sociálny pôvod / sedliak/, jeho pracovitosť a súcit so zbojníkmi, utečencami z feudálnych panstiev, brániacich sa feudálnej svojvôle. Legenda má jednoduchý až referujúci štýl.

Kontrolné otázky

1.  Aké sú podstatné črty legendy ako literárneho žánru?

2.  Čo sa dozvieme z Moravsko – panónskych legiend okrem životopisných údajov Konštantína a Metoda ?

3.  Akými argumentmi obhajoval Konštantín pred kňazmi v Benátkach staroslovienčinu ako bohoslužobný jazyk ?

4.  Potvrdil pápež Hadrián II. sloviensku bohoslužbu ?

5.  Uveďte mená autorov Moravsko - panónskych legiend a Legendy o sv. Svoradovi a Benediktovi.

6.  V čom spočíva rozdiel medzi Moravsko - panónskymi legendami a Legendou   o sv. Svoradovi a Benediktovi, keď porovnáme ich obsah a formu legendy ako literárneho útvaru ?

7.  V akom jazyku sú napísané Moravsko – panónske legendy a Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi ?

Použitá literatúra

1.  Caltíková, M. : Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry. Výber I. Nitra : Enigma, 1996. s. 21 – 24.

2.  Floriánová, A. – Špačková, Z. : Slovenská a česká literatúra na dlani. Bratislava : Príroda, 2001. s. 189 – 191.

3.  Ihnátková, N. a kol. : Čítanka pre 1. ročník gymnázií a stredných škôl. Bratislava : Litera, 1994. s. 102 – 107.

4.  Minárik, J. : Stredoveká literatúra svetová, česká, slovenská. Bratislava : SPN, 1980. s. 165 – 169.