Téma zemianstva v slovenskej literatúre

Vypracovala: Mgr. Viera Hlavinová

Slovenská šľachta – zemianstvo, ktorá sa hlásila k slovenskému národu zohrala významnú úlohu v národnom vývine.

Ich základnou výsadou bolo právo voliť do administratívnych úradov Uhorska. Od ľudu sa odlišovali rečou, oblečením a vystupovaním.

V roku 1848 boli však ich výsady zrušené. Začali chudobnieť, lebo nestačili držať krok s ka-pitalistickým vývinom v Uhorsku. Mnohokrát boli chudobnejší než sedliaci, ale snažili sa od nich odlíšiť a húževnato bránili staré stavovské výsady. Mnohí zemania verili v návrat starých čias, a preto boli brzdou spoločenského pokroku.

Ich život zaujal viacerých slovenských spisovateľov, ktorí skúmali, aké postavenie malo zemianstvo v pol. 19. storočia v spoločenskom živote. Touto témou sa zaoberali už slovenskí národovci v období romantizmu, ale hlavne predstavitelia prvej vlny slovenského realizmu.

Ján Kalinčiak

Je predstaviteľom slovenskej romantickej literatúry. Obraz života zemanov v 30. rokoch 19. storočia podal v novele Reštavrácia. Námetom je obraz kortešačiek ( získavania voličov ) pred voľbami župných úradníkov a boj dvoch rozvetvených rodín o miesto vicišpána.

Matiáš Bešeňovský s kmotrom Petrom Barinom idú do Radošoviec. U Adama je gróf Žilinský, ktorý by mal sčasti financovať Adamovu volebnú kampaň, za čo mu sľúbil Adam Aničku za ženu. Aničke sa však páči Štefan Levický. Adam pred všetkými povie, že Štefan sa až vtedy môže oženiť, keď bude vicišpánom.

Strýko Ondrej Levický má zlosť na grófa a začne všetko organizovať tak, aby Štefan vicišpánom bol. Dá sa zaviesť k Potockému a sľúbi mu 400 hlasov rodiny Levických, ak si po zvolení za vicišpána vezme ako druhého vicišpána Štefana Levického. Po istom váhaní súhlasí. Potocký chce na svoju stranu získať vábnika Matiáša Bešeňovského, zaplatí mu 100 dukátov. Keď sa to dozvie Adam Bešeňovský, zaplatí mu 200 a Matiáš „vábi“ ďalej na jeho stranu. Ondrej Levický vymyslí pomstu. Matiáša zajmú a inscenujú akýsi posledný súd, aby sa polepšil. Dostane milosť, ale vytnú mu niekoľko palíc, čo sa rovnalo strate zemianskej cti. Matiáš si je vedomý, že sa to nikdy nesmie prezradiť.

Nastal deň reštavrácie. Vo Svätom Jakube vejú zástavy. Chýbajú prívrženci Adama Bešeňovského, ktorí po opici vyspávajú v hore. Hlavný išpán otvára voľby. Nakoniec vyhráva Potocký. Ondrejovi sa podaril zámer. Prvý z rodu Levických sa stal vicišpánom. Adam porážku ťažko uniesol, ale po čase dovolí Aničke, aby sa stala ženou Štefana Levického.

Typy zemanov autor podáva tak, ako to odpozoroval v reálnom živote, tzn. pyšných na stavovské práva, ale chudobných, túžiacich odlišovať sa od ľudu, vyvolávajúcich smiech zemian-skym vystatovaním sa. Obraz zemianstva je vykreslený veľmi kriticky a presvedčivo. Zemianstvo upadá hospodárne i morálne. Neodsudzuje ich, vysmieva sa s ich chýb, ale ešte vždy si váži ich postavenie. Autor zobrazil nenávratnosť toho, čo sa prežilo a stalo sa príťažou pre ďalší vývin spoločnosti.

Slovenské zemianstvo sa v 70. rokoch 19. storočia odnárodňovalo, vážne sa pociťovala jeho neúčasť v národnooslobodzovacom boji Slovákov. Spisovatelia prvej vlny realizmu v slovenskej literatúra sa zamýšľali nad možnosťami návratu zemianstva do národného tábora a nad jeho úlohou v národnom živote.

Svetozár Hurban - Vajanský

Témou zemianstva sa zaoberá vo svojich románoch i v novele Letiace tiene. Nad možnosťou návratu zemianstva do slovenského tábora sa zamýšľa v románe Suchá ratolesť.

Anna, chovanica Vanovských, navštevuje knižnicu v kaštieli Rudopoľských s dovolením verného sluhu Ondreja. Raz za ňou pribehol Ondrej, aby okamžite z kaštieľa odišla, lebo sa nečakane po mnohých rokoch objavil mladý pán Stanislav Rudopoľský. Stanislavov príchod sa stal udalosťou v celom kraji. Miestne pomaďarčené úradníctvo v ňom očakávalo posilu. Stanislav ako prvých navštívi Vanovských, stretne sa tam s učiteľom Tichým. Oboznamuje sa s krajom, ľuďmi i s národnými cieľmi. Spočiatku mu je myšlienka národovcov cudzia. Nevie pochopiť smútok nad zrušením troch slovenských gymnázií.

Učiteľ Tichý vyzná Anne lásku a zasnúbia sa. Anna však postupne stráca zrak. Nechce, aby sa Albert viazal s takto postihnutou ženou, a preto mu vráti slovo a zakáže prístup do domu.

Stanislav sa zoznamuje s miestnou smotánkou na pikniku, ktorý zorganizuje Adela – mladá vdova. Zaujme ho a začne žiarliť. S učiteľom Tichým rozoberajú problém zemianstva : „ Veď na takých ľudí čakáme, - prerušil Tichý dlhé mlčanie, - na takých otvorených, smelých ako ste vy. Vám náleží zahnať kliatbu, priviesť novú šťavu do suchej ratolesti ! Váš strom musí vyhnať z koreňa, hovorím !“

Karol Vanovský kandiduje vo voľbách. Svatnayovci sa neštítia ničoho, aby slovenská strana neuspela. Vanovského ľudí pred volebnou urnou ohriakavali, terorizovali, ale svojich pripúšťali k hlasovaniu po dva – tri razy.

Stanislav myslí na Adelu. Navštívi ju. Adela si vypočuje vyznanie, je však urazená, že ju považoval za ľahtikárku. Stanislav je ranený v súboji so Svatnayom. Adela ho príde ošetrovať. Vyzdravie. Cíti, že s krajom, do ktorého prišiel ho viažu putá. Patrí sem a chce byť platný svojmu národu : „Začnem, Karol, pestovať slovenskú vec od koreňa ! Nech čert berie staré, práchnivé kláty ! Naši otcovia niesli v starých časoch na svojich pleciach ťarchu i prelesť vývinu. Ich potomci zmeraveli, ohlúpli, odrodili sa – a hynú. Z nás musia vypučať nové výhonky. „ V závere románu teda Stanislav súhlasí, aby jeho rod prestal byť „suchou ratolesťou“ na strome slovenského národa a zapájal sa do národného života.

Vajanský predkladá svoj projekt ozdravenia národného života – spojenie zemianstva s mladou inteligenciou. Zemianstvo prináša vzťahy k zemi a pôde, inteligencia vzdelanosť a ná-rodovectvo. Autor predostiera v postave Stanislava Rudopoľského typ zemana, ktorý by bol na prospech slovenského národa.

Pavol Országh – Hviezdoslav

sa zaoberal otázkou zemianstva v umeleckej rodinnej kronike Ežo a Gábor Vlkolinský. Jeho hrdinovia sú zaťažení zemianskou hrdosťou a zaťatosťou.

Ežo Vlkolinský – zemianska matka Estera sa dostala do sporu so synom Ežom, ktorý si chce vziať sedliacke dievča Žofku Bockovie. Matka však nesúhlasí : „ Tú ledačinu nikdy nevezmeš. Kým žijem ! A keď budem umierať, i v závete ti prísne zakážem – vieš Ežo ? Nikdy !“ I napriek matkinmu zákazu si Ežo Žofku zoberie. Matka ho vydedí a prichýli ho strýc Eliáš, ktorý mu vystrojí svadbu. Záver skladby sa končí zmierením matky so synom zásluhou vnúčaťa a súčasne definitívnym víťazstvom sedliactva nad zemianstvom.

Gábor Vlkolinský – zeman Šimon Vlkolinský a jeho žena podľahli alkoholu. Majetok sa rozpadol a syna Gábora odmietajú zemianske dievčatá. Chce skoncovať so životom a vtedy mu prichádza na pomoc Ežo. Radí mu, aby sa oženil so sedliackym dievčaťom.

Konflikt diel je postavený na pomere zemianstva k sedliackemu ľudu. Zemania sa nevedia zbaviť rodovej pýchy, ktorá im nedovolí splynúť so sedliackym ľuďom – oddeľujú sa od neho. Zámerom autora je dokázať, že je možné spolužitie zemanov a sedliakov.

Martin Kukučín

So zánikom zemianstva sa vyrovnáva v humoristickej poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie. Ondrej Tráva, podnikateľ, stretával na jarmokoch Aduša Domanického, navonok vystupujúceho ako pyšný a majetný zeman, no v skutočnosti je chudobný. Pán Aduš pozve Ondreja ku stolu a spomenie báčika z Chochoľova. Ondrej ho pozná, uverí preto Adušovi, že má 100 vriec obilia a dá mu za ne závdavok. Ondrej nemohol ísť hneď do Domaníc, dostal sa tam až na Tomáša, keď bol ďalší jarmok. Aduš prevedie Ondreja po gazdovstve, všade je bieda. Na všetko má ale vysvetlenie a dôvody. Keď prišla reč na jačmeň, vyhovorí sa, že Ondrej dlho poň nechodil, tak ho odviezol k Weisovi. Sluha Adam Ondrejovi poradí, aby si pýtal miesto zálohy stromy – jasene, ktoré sú vysadené pri hroboch zemianskych predkov. Pán Aduš si až v tej chvíli uvedomí, že by už neokrádal len živých, ale aj mŕtvych a uvedomil si, že nemôže takto ďalej žiť. Sľúbil Ondrejovi peniaze do týždňa vrátiť. Ondrej počká a Aduš peniaze vráti. Po čase báčik z Chochoľova zomrel, Adušovi nič neporučil.

Autor konfrontuje svet upadajúceho zemianstva a rodiaceho sa podnikania na slovenskej dedine. Zamýšľa sa nad svetom zemianstva v slovenskom národnom živote a konštatuje, že sú neschopní stať sa silou národa. Zemianstvo v obraze Kukučína je vrstva morálne i majetkovo rozložená. Nevidí pre zemanov perspektívu. Zachrániť sa môžu len statočnou prácou, čo je nereálne. Verí však v mravné prerodenie sa človeka ako jednotlivca : „ Pán Aduš zažil viac než za celý svoj doterajší život... Pán Aduš videl, poznal svoj obraz – zhrozil sa. Bolo mu úplne jasné, že nemôže takto ďalej žiť... „