Obraz ľudu v dielach slovenskej romantickej a realistickej literatúry

Vypracovala: Mgr. Viera Hlavinová

Andrej Sládkovič

Je predstaviteľom slovenskej romantickej literatúry. V lyricko – epickej skladbe Detvan vyslovil svoje názory na slovenský ľud a vieru v budúcnosť slovenského národa. Ospieval krásu slovenskej prírody a krásu čistého ľudového charakteru.

Pred skladbou je zaradená báseň Vrstovníkom, v ktorej vyzýva vrstovníkov, aby prejavili záujem o slovenský ľud. Ďalej nasleduje 5 spevov.

1. spev Martin – začína lyrickým opisom Poľany a Detvy. Nasleduje zrod Martina uprostred slovenskej prírody. Na lúke tancujú dievčatá. Medzi nimi aj Elena. Martin si s ňou zatancuje a pustí sa do hory. Zbadá sokola ako útočí na zajaca, boj sa mu zdá nerovný, a preto sokola zabije.

2. spev Družina – básnik opisuje Poľanu, uvažuje o ľudovom umení a kritizuje obpovanie cudzieho sveta. Martin prichádza na salaš a prizná sa, že zabil sokola. Kamaráti zbadajú krúžok na nohe sokola. Je to kráľovský sokol. Martin sa rozhodne priznať sa kráľovi. Poberie sa domov. Cestou natrafí na zbojníkov, ktorí vlečú zajatú Elenu. Jedného z nich zranil a Elenu oslobodil. Dohodnú sa na stretnutí v Slatine.

3. spev Slatinský jarmok – obsahuje lyrický opis pestrého jarmoku v Slatine. Kráľ Matej sa rozhodne ísť do Slatiny, rád by videl, ako ľud žije a zabáva sa. Martin ho vyhľadá a prizná sa, že zabil sokola, oslobodil Elenu a v bitke zranil obávaného zbojníka. Kráľovi sa páči smelosť a statočnosť mládenca. Martin dostane od kráľa odmenu – vraného koňa a kantár.

4. spev Vohľady – lyrický opis Detvy v sobotu. Je vyzametaná, odpočívajúca, všetko spí, len Elena na priedomí čaká na Martina. Prichádza mladý vojak. Je to preoblečený kráľ. Zalieča sa Elene, ale ona ho odmieta, lebo ľúbi Martina. Kráľ jej za vernosť Martinovi daruje prsteň.

5. spev Lapačka – lyrický opis veselého i tragického verbovania na dedine. Po Martina prichádzajú kráľovskí poslovia. Na zámku ho prijíma kráľ Matej. Žiada ho o vstup do Čierneho pluku. Martin prisahá vernosť svojmu kráľovi a žiada, aby si mohol ponechať Elenu, valašku, kroj, vrkoče a fujaru. Zostať bez tradícií pre neho znamená zostať bez koreňov.

V poslednej slohe sa básnik lúči so svojím Martinom: „ Rod môj ty ľúb si svojho Detvana, v ňom duša tvoja je zmaľovaná, zhrej obrazom tým, čo schladlo! Kde bujné v duši rastú zárody, tam pyramída vstáva slobody – a to je naše zrkadlo.“

Martin a Elena sú básnickým stelesnením sily a krásy slovenského ľudu. Ľud je podľa básnika základom, na ktorom bude stáť budúca „pyramída slobody“. Sládkovič v ľude objavil mocnú spoločenskú silu a nositeľa budúcnosti. V ňom vidí rozvoj slovenského umenia i záštitu národa. Vyzýva vzdelancov, aby do svojich akcií priberali ľud a prebúdzali ho v aktívneho spoločenského činiteľa. Volá do svedomia vrstovníkom, ktorí sa hanbia za slovenský pôvod a obpujú cudziu kultúru.

Pavol Országh – Hviezdoslav

Je predstaviteľom prvej vlny slovenského realizmu. Vo svojej lyricko - epickej skladbe Hájniková žena podáva dramatický príbeh o manželskej láske, poukazuje na protiklad mrav-

nosti ľudu a šľachty, oslavuje život uprostred hornooravskej prírody. Na začiatku je lyrická báseň Pozdrav, kde autor oslavuje prírodu: „ Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás! Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí, ... vy k žitiu privediete zas, ... pritúliac verne človeka ...“

Príbeh sa začína opisom chalúpky a kaštieľa. Starý hájnik Čajka zomrel, jeho syn Michal prosí starého grófa Villániho, aby mu dal uvoľnené miesto hájnika. Michal miesto dostane. Spozná Hanku, zaľúbia sa. Na jar bola svadba a mladý pár sa nasťahoval do horárne. Mladí Čajkovci idú do kostola. Hanka rozpráva mužovi, že stále myslí na zlý sen, v ktorom ju ohrozovala obluda. Majetná šľachta rozhadzuje, je spupná a jej ľahkomyseľnosť ju vedie k priepasti a k zatrateniu. Patrí medzi nich aj mladý gróf Artuš Villáni. Všimne si Hanku a začne jej dvoriť. Hanka ho však odmieta. Artuš na poľovačke vysiela Michala za jeleňom. On sám sa vydá k ich chalúpke, prikráda sa a vkročí do domu. Hanka sa bráni. V sebeobrane Artuša zabije nožom. Michal ju našiel omdletú na prahu. Prinútil ju prisahať, kto Artuša zabil. Na druhý deň sa išiel oznámiť súdu. Hanka sa vrátila k rodičom. Onedlho jej zomrela matka. Hanka prišla o rozum. Michal, hoci pod prísahou, chráni česť svojej ženy a stále tvrdí, že Artuša zabil. Do súdnej siene vstupuje pomätená Hanka a prizná sa k vražde. Súd ju oslobodil, lebo pomätenú nemožno súdiť. Raz po búrke sa Michal túlal horou a zbadal, že rieka strhla most. Odrazu začul, že po ceste ide kočiar, v ktorom sedel starý Villáni s dcérou. Krikom ho zastaví. Starý Villáni odpúšťa Čajkovcom smrť svojho syna a vráti Miškovi miesto horára. Čajkovci sú opäť v horárni.

Príbeh končí lyrickou básňou Zbohom, v ktorej sa básnik lúči s lesmi: „ Pozdravujem vás, lesy, hory, pri odobierke nastokrát! Zvú život má prísne chóry, zve starosť tvrdú na postať – no i tak budem spomínať ... Kam kročíš, myseľ prijme jas a duša krídla od sokola ...“

Konflikt skladby spočíva v rozpore medzi šľachtou a ľudom. Básnik stojí na strane ľudu a v nerovnom zápase dá zvíťaziť jemu. Nositeľmi konfliktu sú zeman Artuš Villáni na strane šľachty a na druhej strane sú to predstavitelia ľudu Miško a Hanka Čajkovci. Autor túži po harmonickom živote medzi jednotlivými vrstvami, a preto uvažuje nad morálkou pánov (zvrhlý) a ľudu ( čistota, mravnosť ).

Po Sládkovičovom Detvanovi je Hájniková žena druhou skladbou ospevujúcou ľud, jeho mravnú silu a krásu. Je to aj obraz slovenskej prírody, ktorej krása sa odráža i v povahe slovenského ľudu.