Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Termín studená vojna prvýkrát použil americký finančník a prezidentský poradca Bernard Baruch vo svojom prejave k členom zákonodarného zboru Južnej Karolíny v apríli 1947, do povedomia širokej verejnosti sa však dostal vďaka americkému publicistovi a politickému komentátorovi Walterovi Lippmannovi. Ten v roku 1947 vydal štúdiu s názvom The cold war, a study in U.S. foreign policy.
Studená vojna je druhom vojny, v ktorej znepriatelené štáty nebojujú proti sebe otvorene, ale nachádzajú sa stále na pokraji vojny a podporujú vojenské konflikty medzi inými štátmi, ktoré sa nachádzajú v ich sférach vplyvu.
Korene studenej vojny možno vidieť už v samotnom americko-sovietskom spojenectve počas druhej svetovej vojny, ktoré nebolo prirodzeným spojenectvom rovnocenných partnerov, ale len akýmsi zväzkom z donútenia medzi demokratickým štátom na jednej strane a totalitnou diktatúrou na strane druhej. Veď samotný Sovietsky zväz sa so svojími politickými procesmi, koncentračnými tábormi, násilnou kolektivizáciou a vládou bezzákonnosti v ničom neodlišoval od svojho nepriateľa – nacistického Nemecka. Rozpory vo vnútri protihitlerovskej koalície existovali už počas vojny, no prvý krát sa vážnejšie prejavili na Jaltskej konferencii vo februári 1945, keď sa spojenci nevedeli dohodnúť na budúcej podobe Nemecka, ani na podobe hraníc ZSSR s Poľskom.
Po Postupimskej konferencii (júl/august 1945) nastali nové rozpory, keď USA a Veľká Británia na jednej strane a ZSSR na strane druhej stále nevedeli vyriešiť otázku povojnového usporiadania Nemecka, navyše USA nesúhlasili s mocenskou politikou ZSSR voči štátom strednej a východnej Európy, v ktorých sa ZSSR snažil zavádzať režimy sovietskeho typu.
Keď začiatkom roku 1946 Stalin hovoril o nevyhnutnosti konfliktu medzi kapitalizmom a komunizmom, poslal americký diplomat George Kennan, ktorý pôsobil na americkom veľvyslanectve v Moskve ministrovi zahraničia USA Jamesovi Byrnesovi tzv. dlhý telegram, v ktorom po analýze sovietskej politiky dospel k záveru, že so Stalinom nie je možné sa dohodnúť a pre USA je zbytočné snažiť sa o ďalšiu spoluprácu so ZSSR. V podobnom duchu vystúpil v marci 1946 W. Churchill v prítomnosti prezidenta Trumana na univerzite v americkom Fultone s prejavom, v ktorom označil štáty východnej a strednej Európy za štáty za železnou oponou a vyzval ku spoločnej americko-britskej obrane demokratických slobôd.
Keď v tom istom čase Stalin odmietol naplniť uznesenia Teheránskej dohody a stiahnuť sovietske vojská z Iránu, napätie medzi dvoma veľmocami nadobudlo medzinárodný rozmer. ZSSR napokon na nátlak OSN svoje vojská stiahol, no zakrátko znovu prejavil mocenské ambície otvorenou podporou komunistických partizánov v občianskej vojne v Grécku, ktoré chcel Stalin ovládnuť, aby mal otvorenú cestu k ovládnutiu Turecka a tým k naplneniu odvekého ruského cieľa: k otvoreniu cesty k bosporskej a dardanelskej úžine. Aby USA zabránili sovietskemu postupu v Grécku a Turecku (Veľká Británia, vyčerpaná vojnou, nedokázala financovať svoju vojenskú prítomnosť v týchto krajinách), vystúpil prezident Harry S. Truman v marci 1947 v americkom Kongrese s tzv. Trumanovou doktrínou, čo bol záväzok USA vojensky a hospodársky pomôcť Grécku a Turecku tak, aby sa zabránilo ich ovládnutiu ZSSR s tým, že USA sa zaväzujú brániť demokraciu vždy a všade. Trumanovou doktrínou sa základom novej zahraničnej politiky USA stala koncepcia zadržiavania komunizmu. Spolu s plánom na záchranu Turecka a Grécka vznikol plán na hospodársku obnovu vojnou zničenej Európy, ktorá sa nachádzala na pokraji ekonomického kolapsu. Americkým politikom bolo jasné, že nedostatok a bieda v Európe spôsobia, že tunajšie národy sa stanú ľahkou korisťou ZSSR, na druhej strane USA potrebovali európsky trh ako odbytisko pre svoje výrobky, aby sa udržala úroveň americkej vojnovej hospodárskej produkcie.
V júni 1947 vystúpil americký minister zahraničných vecí George Marshall s plánom ekonomickej pomoci európskym štátom. Do tohto tzv. Marshallovho plánu sa zapojilo 16 európskych krajín (uchádzali sa o ňu aj krajiny v sovietskej sfére vplyvu, medzi nimi aj ČSR, no Stalin, ktorý sa ním oprávnene cítil ohrozený, im to zatrhol) a v rokoch 1948-1952 do západnej Európy prišla americká pomoc vo výške cca 13 mld. dolárov. V r. 1948 vznikla Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu, ktorej úlohou bolo rozdeľovanie americkej pomoci jednotlivým krajinám, a ktorá tak stála pri zrode neskoršieho Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Stalin, ktorý po vyhlásení Trumanovej doktríny a Marshallovho plánu dobre vedel, že USA nemajú v úmysle nečinne sa prizerať jeho expanzionistickým snahám, preto nátlakom prinútil ČSR, Poľsko a Fínsko, aby opustili rokovania o americkej pomoci a zahájil rýchlu sovietizáciu strednej a východnej Európy.
V septembri 1947 vznikol Informačný výbor komunistických a robotníckych strán (Informbyro, Kominforma), v ktorom boli združené komunistické strany Bulharska, ČSR, Francúzska, Talianska, Juhoslávie, Maďarska, Rumunska, Poľska a ZSSR. V praktickej politike sa činnosť Informbyra prejavovala vykonávaním príkazov z Moskvy. Schéma komunistických prevratov bola v zásade rovnaká. Najprv sa konali slobodné voľby, ktoré vďaka dozoru sovietskej armády boli častokrát zmanipulované tak, aby z nich vyšli víťazne komunistické strany. Pokiaľ sa predsa len podarilo zvíťaziť niektorej nekomunistickej strane, začali komunisti opäť so sovietskou pomocou s osočovaním a kriminalizáciou nekomunistických strán. Táto stratégia viedla k rozpadu veľkých nekomunistických strán na frakcie, ktoré boli vyradené z boja. Potom bolo už iba otázkou času, kedy preberú moc komunistické strany na čele s vodcom podriadeným Moskve. Stalinove plány s Informbyrom sa však celkom nenaplnili, pretože narazili na odpor talianskych, francúzskych, no predovšetkým juhoslovanských komunistov.
Juhoslávsky vodca Josip Broz-Tito sa odmietol podriadiť Stalinovej diktatúre a vydal sa svojou vlastnou cestou politiky nezúčastnenosti a tzv. pozitívnej neutrality. V súvislosti so založením Informbyra, vlnou štrajkov v Taliansku a Francúzsku v zime 1947-48 a s úspešným komunistickým prevratom v ČSR však vzrastal pocit bezprostredného ohrozenia na strane USA. Keď sa vo februári 1948 stretli v Londýne zástupcovia Francúzska, Veľkej Británie a USA, a Beneluxu, padlo zásadné rozhodnutie o vzniku nemeckého štátu na teritórium troch západných okupačných pásem a o vypracovaní jeho demokratickej ústavy. Nemecko bolo totiž po vojne rozdelené na štyri okupačné zóny: francúzsku, britskú, americkú a sovietsku. Spojením americkej a britskej zóny vznikla r. 1947 Bizónia, r. 1948 sa k nej pripojila francúzska zóna – vznikla Trizónia. Hlavné mesto Nemecka, Berlín, bol takisto rozdelený na štyri okupačné zóny. 21. júna 1948 zaviedli západné mocnosti v Trizónii menovú reformu. Postup Západu natoľko rozzúril Stalina, že zareagoval vyhlásením menovej reformy v sovietskej okupčnej zóne; svoju menovú reformu však chcel zaviesť aj v západných sektoroch Berlína. Západní spojenci preto zaviedli o deň neskôr západnú marku aj v svojich berlínskych sektoroch, na čo ZSSR reagoval prerušením zásobovania elektrinou a uzatvorením všetkých pozemných a vodných prístupov k západnému Berlínu. Tam sa náhle 2,2 milióna ľudí ocitlo bez elektriny, s chabými zásobami uhlia a potravín na niečo vyše mesiaca. Spočiatku spojenci neboli v budúcej politike voči Berlínu zajedno, no nakoniec dal americký vojenský guvernér 25. júna povel na zriadenie leteckého mosta. Briti začali s leteckými dodávkami. Najväčšou položkou bolo uhlie na vykurovanie a výrobu elektriny, ďalej benzín, pšenica a ďalšie potraviny, lieky a stavebný materiál. Trvalo skoro rok, kým Stalin uznal, že blokáda nedosiahla pôvodný zámer - pripojene západných sektorov – a 12. mája 1949 boli cesty do Berlína opäť otvorené. V tomto období sa obe strany konfliktu už ani nesnažili predstierať spojenectvo.
V januári 1949 vznikla ako odpoveď na vytvorenie Organizácie pre európsku hospodársku spoluprácu Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), ktorá bola mocenským nástrojom pre centrálne ovládanie ekonomiky socialistických štátov ZSSR. V apríli bola vo Washingtone podpísaná zmluva, ktorá vytvárala Severoatlantickú obrannú alianciu – NATO. Predchodcom aliancie bol tzv. Bruselský pakt, ktorý vznikol r. 1948 z iniciatívy Francúzska, Veľkej Británie a zemí Beneluxu, so zámerom vylúčiť hrozbu novej nemeckej agresie. O rok neskôr však už bolo jasné, že skutočnú hrozbu nepredstavuje rozdelené a okupované Nemecko, ale Sovietsky Zväz a jeho mocenský blok. Okrem zástupcov Bruselského paktu, USA a Kanady sa k NATO pripojili aj Dánsko, Island, Taliansko, Nórsko a Portugalsko. Vytvorenie NATO v podstate znamenalo, že USA na seba preberajú garanciu obrany západnej Európy v prípade sovietskej agresie. Medzitým prebiehali v Trizónii prípravy na konštituovanie západonemeckého štátu. Ešte počas blokády Berlína začala pod vedením Konrada Adenauera 65 členná Parlamentná rada práce na ústave, ktorá začala platiť 23. mája 1949.
7. septembra 1949 bola vyhlásená Nemecká spolková republika (NSR), na jej čele stál spolkový kancelár K. Adenauer, prezidentom bol Theodor Heuss. 7. októbra 1949 v sovietskej okupačnej zóne vyhlásili Nemeckú demokratickú republiku (NDR). Prvým “horúcim” konfliktom studenej vojny bola vojna v Kórei. Kórea bola ešte od vojny rozdelená pozdĺž 38. rovnobežky na severnú a južnú časť. V oboch častiach krajiny vznikol iný politický režim – na severe vodca Kim Ir-sen budoval pod diktátom ZSSR režim sovietskeho typu, juh bol pod patronátom USA. Vojna sa začala v lete 1950, keď Kim Ir-senova severná Kórea zaútočila na južnú časť s cieľom vytvoriť jednotný komunistický kórejský štát. Proti agresorovi boli vyslané jednotky OSN, no severná Kórea mala podporu Mao Ce-tungových čínskych dobrovoľníkov a frontová línia stála na 38. rovnobežke, ktorá napokon po skončení vojny r. 1953 zostala hranicou medzi severnou a južnou Kóreou. Svet však v r. 1953 zasiahli dve významné zmeny: do úradu nastúpil nový prezident USA, generál D. Eisenhower, no oveľa významnejšia bola smrť sovietskeho vodcu J.V. Stalina v marci 1953. Prvým tajomníkom KSSZ sa stal Nikita Chruščov. Obom vodcom superveľmocí bolo jasné, že neustále stupňovanie medzinárodného napätia by mohlo mať sebazničujúce následky, preto sa uspokojili s existujúcim rozdelením sfér vplyvu. V pomerne pokojnej atmosfére prebehli aj rokovania o ukončení okupácie Rakúska a r. 1955 bola uzavretá americko-britsko-francúzsko-sovietska zmluva o neutralite Rakúska. Na podpísanie Parížskych dohôd, ktoré vstúpili do platnosti 5.5.1955 a obsahovali protokol o premene Bruselského paktu na Západoeurópsku úniu, o pristúpení NSR a Talianska k NATO a konvenciu o pobyte cudzích vojsk na území NSR, však Chruščov reagoval zriadením Varšavskej zmluvy, ktorá mala vytvoriť a koordinovať systém kolektívnej bezpečnosti v Európe, a zabezpečovať spoluprácu vo vojenskej oblasti pri spoločnej obrane socializmu. Jej cieľom bolo však hlavne upevnenie kontroly ZSSR nad východným blokom. Už v r. 1953 totiž vypukli medzi nespokojnými robotníkmi v NDR nepokoje, ktoré boli kruto potlačené a vysvetľované ako akcie zbytkov fašistických živlov.
Keď na XX. zjazde Komunistickej strany ZSSR (KSSZ) r. 1956 Chruščov predniesol tajný referát o zločinoch a nezákonnosti Stalinovej politiky a vystúpil s kritikou kultu osobnosti, nastal určitý odmäk v sovietskej politike, ktorý mal odozvu aj v štátoch sovietskeho bloku. Nepokoje v Poľsku boli zamerané na odstránenie prosovietsky orientovaného Boleslawa Bieruta a na návrat medzi Poliakmi obľúbeného Wladyslawa Gomulku. Vzhľadom na to, že Gomulka neprejavoval nepriateľstvo voči komunistickému systému, Sovieti vojensky nezasiahli a ponechali Gomulku pri moci. Vďaka tomu sa Poľsko stalo relatívne najslobodnejším štátom sovietskeho bloku, bola zmiernená cenzúra, rozpustené družstvá, umožnené cestovanie do zahraničia. Poľské úspechy povzbudili na jeseň 1956 aj maďarských komunistov, ktorí sa snažili o odstránenie stalinistu Rákosiho. Predsedom maďarskej vlády sa stal Imre Nagy, prvým tajomníkom strany János Kádar. V Budapešti a v okolí došlo k masovým výbuchom nespokojnosti, ktoré vrcholili snahou o vystúpenie z Varšavskej zmluvy. V tejto situácii zasiahla sovietska armáda, ktorá za cenu tisícov obetí na životoch povstanie potlačila a na čelo krajiny dosadila Jánosa Kádára.
V r. 1956 došlo vypuknutím Suezskej krízy opäť k vyostreniu medzinárodného napätia. Egyptský prezident Násir znárodnil Suezský prieplav a poškodil tak britských a francúzskych akcionárov. Británia a Francúzsko sa rozhodli pre vojenský zákrok, ktorý začal ich spojenec Izrael. Akciu odsúdil ZSSR, ale aj USA a OSN a vojská sa napokon zo Suezu museli stiahnuť.
Oveľa vážnejšia bola Berlínska kríza (1958-1961). V druhej polovici päťdesiatych rokov totiž mnohí, zväčša vysokokvalifikovaní východonemeckí občania odchádzali do NSR, kde boli oveľa lepšie životné i pracovné podmienky. Na útek využívali pomerne voľný priechod medzi východným a západným sektorom Berlína. Východonemecký vodca W. Ulbricht naliehal na Chruščova, aby zakročil a včlenil západný Berlín do NDR. V novembri 1958 poslal Chruščov západným veľmociam ultimátum, aby uzavreli jednostrannú mierovú zmluvu s NDR, po ktorej by do šiestich mesiacov opustili západný Berlín. Neúspešné rokovania o probléme vyvrcholili v júni 1961, pri stretnutí amerického prezidenta Johna F. Kennedyho s Chruščovom vo Viedni. NDR sa nakoniec rozhodla pre svojské riešenie - v auguste 1961 východonemecká štátna bezpečnosť uzavrela prechody medzi NDR a NSR vysokou betónovou stenou s ostnatým drôtom - tzv. berlínskym múrom. USA reagovali na tento počin presunom tankovej pízie do západného Berlína. Rokovania zamrzli a výsledkom krízy bolo potvrdenie status quo rozdeleného Berlína i celého Nemecka.
Poslednou, no najväčšou krízou klasického obdobia studenej vojny, bola Kubánska kríza, keď sa svet skutočne ocitol na pokraji jadrovej katastrofy. Predohrou ku kríze bola revolúcia na Kubu v r. 1958, počas ktorej zvrhol kubánsky vodca Fidel Castro skorumpovaný režim F. Batistu a ovládol Kubu. Castro hľadal oporu svojho režimu v spojenectve so ZSSR, čo USA vyhodnotili ako svoje ohrozenie a r. 1961 prezident Kennedy dal súhlas na akciu CIA, ktorá mala zvrhnúť kubánsky režim. Operácia v Zátoke svíň však bola fiaskom. ZSSR využil situáciu a v lete 1962 inštaloval tajne na Kube svoje jadrové rakety. V októbri toho istého roku však americké špionážne lietadlo U-2 odfotografovalo na Kube jadrové rampy. USA 22. októbra vyhlásili námornú blokádu Kuby, uviedli do pohotovosti svoje vojenské sily po celom svete a žiadali okamžité odstránenie rakiet. Chruščov najprv zareagoval mobilizáciou v krajinách Varšavskej zmluvy a pokračoval v montáži raketových zariadení na Kube. Vystúpil však s ponukou stiahnutia rakiet z Kuby, keď USA stiahnu svoje rakety z Turecka a Talianska. Kennedy reagoval listom, v ktorom dal ZSSR 48 hodín na stiahnutie rakiet s tým, že ak tak ZSSR urobí, USA ukončí blokádu Kuby a bude garantovať jej bezpečnosť. 28. októbra Chruščov – na úľavu celého sveta – súhlasil so stiahnutím rakiet a už nasledujúceho dňa začala ich demontáž. USA taktiež splnili sľub a v novembri ukončili blokádu Kuby. Studená vojna sa znovu vrátila do svojej “studenej” podoby a v nasledujúcich rokoch nastalo postupné uvoľňovanie napätia medzi superveľmocami a ich spojencami.
Otázky:
1.) Kto prvýkrát použil pojem studená vojna?
2.) Vysvetli pojem studená vojna.
3.) V čom sú korene konfliktu medzi USA a ZSSR?
4.) Aké boli rozpory medzi USA a ZSSR po skončení vojny.
5.) Čo to bola Trumanova doktrína?
6.) Popíš priebeh vyhrocovania napätia v rokoch 1947-49.
7.) Popíš Suezskú, Berlínsku a Kubánsku krízu.
Zoznam použitej literatúry:
Kol. Aut.: Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1999
Hečková J., Marci Ľ., Slneková, V.. Nagy, Z.: Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra, 2007