Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Slovo história pochádza z gréckeho slova storta ( v latinčine historia) a znamená „to, čo sa stalo“. V slovenčine tomuto pojmu zodpovedá výraz dejiny. Dnes rozlišujeme dva významy slova história: 1. reálny proces vývoja ľudskej spoločnosti, 2. vedecká disciplína popisujúca a interpretujúca vývoj ľudskej spoločnosti od počiatkov existencie človeka na zemi až do súčasnosti. Dejepis je vyučovací predmet, ktorý sa zaoberá dejinami, no pod týmto pojmom tiež môžeme rozumieť históriu, historickú vedu. Pojem historiografia používame pre označenie všeobecného popisu dejín, v širšom zmysle slova jej zodpovedá slovenský výraz dejepisectvo. Cieľom histórie ako vedeckej disciplíny je systematické skúmanie, poznávanie a vykladanie minulosti na základe prameňov zachovaných z minulosti. Jej úlohou je zisťovanie minulých faktov a vysvetľovanie ich súvislostí, príčin a dôsledkov. Patrí medzi spoločenské vedy. Už rímsky štátnik, rečník, filozof a súčasník Gaia Iulia Caesara, Marcus Tullius Cicero, vo svojom rečníckom spise De oratore, vyslovil známu myšlienku, že história je učiteľkou života (Historia est magistra vitae) a vyjadril tak názor, že štúdium minulosti by nám malo slúžiť ako ponaučenie do budúcnosti. Tento výrok bol ostatne po stáročia dôležitým pilierom klasického, stredovekého i renesančného dejepisectva. Keďže predmet skúmania historickej vedy – ľudské dejiny – je rozsiahly, delí sa história na niekoľko podskupín podľa viacerých kritérií: geograficky – svetové dejiny, všeobecné dejiny, dejiny kontinentov, štátov, regiónov, miest, či obcí, vecne: dejiny umenia, filozofie, techniky, náboženstva, hospodárstva, správy, atď. a chronologicky. Chronologické členenie dejín rozdeľuje dejiny na viaceré obdobia, oddelené významnými historickými medzníkmi. Používame preň aj označenie periodizácia dejín. V súčasnosti je zaužívané rozdelenie dejín ľudstva na:
-
pravek (od počiatkov ľudstva cca do roku 3000 pred Kr.)
-
starovek (3000 pred Kr. - 476 po Kr.)
-
stredovek (476 - 1492/1526)
-
novovek (1492 - 1918)
-
moderné dejiny (od r. 1918)
V minulosti sa používala (a dodnes sa používa) aj marxistická periodizácia dejín, ktorá vychádza zo spoločensko – ekonomických formácií, charakteristických určitým spôsobom výroby a vzťahom ľudí k výrobným prostriedkom.
-
Prvotnopospolná spoločnosť (pravek)
-
Otrokárska spoločnosť (starovek)
-
Feudálna spoločnosť (stredovek)
-
Kapitalistická spoločnosť (novovek)
-
Poslednou fázou mala byť socialistická spoločnosť
Pri téme periodizácie dejín treba ešte spomenúť, že oba jej spomínané spôsoby majú svoj pôvod v euro-americkom, judeo-kresťanskom civilizačnom okruhu. S tým úzko súvisí aj otázka pôvodu ľudstva. Hlavné teórie pôvodu ľudstva sú: teória kreacionizmu (vesmír, zem, prírodu, človeka stvoril Boh jednorazovo – tzn. nie pomocou vývoja) a evolučná teória, ktorej priekopníkom bol Charles Darwin (v dielach O vzniku druhov prirodzeným výberom a O pôvode človeka vyslovil myšlienku, že život na zemi sa vyvíjal postupne od jednoduchých foriem po zložité a úlohu pri tom zohrával prirodzený výber). Jedným z novších smerov je teória inteligentného dizajnu, ktorá tvrdí, že vesmír a ľudstvo majú inteligentného tvorcu, nepopiera však možnosť postupného vývoja. Ďalšia otázka, úzko súvisiaca s periodizáciou dejín, je otázka letopočtu. V našom civilizačnom okruhu je všeobecne zaužívaný kresťanský letopočet, ktorý sa počíta od narodenia Ježiša Krista. Udalosti pred jeho narodením sa označujú termínom pr.Kr. (v staršej literatúre pred naším letopočtom p.n.l., v zahraničnej literatúre BC – before Christ), udalosti po jeho narodení majú označenie po Kr. (staršia literatúra nášho letopočtu n.l., zahraničná AD – anno Domini). Dátum Kristovho narodenia sa v Biblii exaktne neuvádza, na základe dostupných údajov ho v 6. storočí stanovil mních Dionysius Exiguus. Dnes sa vedci prikláňajú k názoru, že Dionysius sa vo svojich výpočtoch o niekoľko rokov pomýlil a Kristovo narodenie treba klásť do obdobia približe od roku 6 pr. Kr. do roku 4 po Kr. Kresťanský letopočet však nie je jediným vo svete používaným letopočtom. K ďalším rozšíreným letopočtom patria: židovský letopočet (ráta sa od stvorenia sveta r. 3761 pr. Kr.), islamský letopočet (ráta sa od Mohamedovho úteku z Mekky do Mediny r. 622 po Kr.), čínsky letopočet (od r. 2697 pr. Kr). História skúma minulosť na základe historických prameňov. Prameň je prvotným zdrojom informácií; je to všetko, čo vzniklo v procese historického vývoja spoločnosti z činnosti ľudí a ich života a zachovalo sa ako pozostatok slúžiaci k poznaniu minulosti. Historický prameň je bezprostrednou súčasťou a odrazom historického procesu. Historické pramene delíme na niekoľko základných skupín a podskupín:
-
hmotné – kostrové pozostatky, nástroje, zbrane, umelecké predmety
-
obrazové – mapy, atlasy, kresby, fotografie
-
ústne – rozprávania, mýty, legendy, povesti
-
zvukové, audiovizuálne – filmy, CD, magnetofónové záznamy
-
písomné – úradné (matriky, zákonníky, zmluvy, testamenty, listiny)
-
súkro mné (denníky, listy) kroniky, anály noviny, letáky
Historická veda používa tieto metódy skúmania historických prameňov:
1. heuristiku – zhromažďovanie historických prameňov a literatúry,
2. kritiku prameňov,
3. interpretáciu a analýzu prameňov,
4. syntézu – zhrnutie výsledkov výskumu a nadobudnutých poznatkov.
Okrem historickej vedy pomáhajú vedcom pri skúmaní historických prameňov pomocné vedy historické. Je to komplex špeciálnych vedných odborov, z ktorých niektoré majú vyše tristoročnú minulosť; iné sú mladšie, dokonca vznikajú stále nové.
Paleografia sa zaoberá skúmaním starého písma a jeho vývojom, formami písma, materiálom na písanie, zvyklosťami pri písaní, spôsobom používania písma.
Epigrafika sa zaoberá nápismi na tzv. archeologických látkach - kameň, kov, hlina, drevo, steny atď.
Kodikológia skúma rukopisy neúradnej povahy, čiže najmä kódexy, a to hlavne ich vznik, šírenie, funkciu a pôsobenie v ich kultúrnom okruhu.
Diplomatika skúma listiny, písomnosti a dokumenty, určuje ich pravosť a autenticitu.
Sfragistika sa zaoberá pečaťami – ich vznikom, výrobou a používaním.
Heraldika skúma erby, ich vývoj, používanie a umenie ich vyhotovovať, ako aj právo používať ich.
Genealógia skúma a opisuje postupnosť a príbuzenský vzťah medzi osobami, rodinami a rodmi.
Chronológia skúma spôsoby merania času a miery, ktoré ľudstvo používalo na tento účel.
Numizmatika skúma mince a papierové platidlá a príbuzné pamiatky.
Historická metrológia zhromažďuje informácie o dĺžkových, hmotnostných a od nich odvodených mierach, usporadúva ich do sústav, vzájomne ich porovnáva, hodnotí a prevádza na moderné jednotky metrickej sústavy.
Archivistika, archívna veda sa zaoberá metódami aplikovanými na sústreďovanie, evidovanie, spracovanie, ochranu a sprístupňovanie archívnych dokumentov.
Túžba zachovať svedectvo o sebe a svojej dobe je ľudstvu vlastná od nepamäti. S vynálezom písma ľudia získali možnosť komunikácie s nasledujúcimi generáciami a zanechať tak po sebe odkaz. Už staroveké národy sa zaoberali svojou minulosťou (príkladom je biblický Starý zákon, ktorý zachytáva podrobný popis dejín izraelského národa). Skutočné dejepisné diela (písané s primárnym cieľom podať pravdivý popis minulých udalostí) vznikli najprv v antickom Grécku. Za otca dejepisu sa považuje Hérodotos. Jeho Dejiny sú prvým zachovaným dielom gréckeho dejepisectva. Opísal v nich grécko perzské vojny - konflikt medzi Perzskou ríšou a Gréckom. Okrem toho opísal aj predchádzajúce udalosti, dejiny jednotlivých národov, ktorých sa konflikt týkal a používal aj opisy jednotlivých krajín, ktoré poznal väčšinou z vlastných ciest. Ďalší významný grécky historik Thukydides sa preslávil opisom Peloponézskej vojny. Bol to prvý historik, ktorý pri písaní dejín odmietol zdôvodňovať ľudské zlyhania zásahmi bohov. Zaoberal sa aj ekonomickými aspektmi vojny. Z rímskych historikov treba predovšetkým spomenúť Tita Livia, ktorý vo svojom diele Ab urbe condita opísal rímske dejiny od založenia Ríma až po koniec republiky. V snahe o vykreslenie veľkosti rímskych úspechov a cností však často miešal pravdu s fikciou, takže jeho dielo malo skôr poučný, než historický charakter. Spomenúť treba aj Zápisky o vojne galskej od Iulia Caesara, napísané ako historické memoáre a dielo Publia C. Tacita, predovšetkým Historiae a Annales, v ktorých zachytil vývoj od rímskej republikánskej tradície k cisárskemu absolutizmu obdobia principátu.
Stredoveké dejepisectvo premenilo dejiny zo zhluku udalostí na dejiny zápasu o dušu človeka medzi dobrom a zlom. Vecná a literárna hodnota diel poklesla, písalo sa podľa jednoduchých predlôh z antického obdobia. Centrom vzdelanosti sa stali kláštory, v ktorých sa od 8. storočia zapisovali udalosti v podobe letopisov – análov a kroník. K dejinám nášho územia v ranom stredoveku sa vzťahujú zápisy vo Fuldských análoch, Slazburských análoch, Fredegarovej kronike a i. V období sťahovania národov vzdelanci na miestnych kráľovských dvoroch písali dejiny jednotlivých národov: napr. Gregor z Tours Frankov, Beda Venerabilis Anglosasov, Paulus Diaconus Langobardov, Kozmas Čechov atď. Zo životopisných diel vznikali predovšetkým životopisy (vita) svätých, v 9. storočí opísal historik Einhart život Karola Veľkého (Vita Caroli). Uhorské stredoveké dejiny nám okrem iných približujú tieto diela: Gesta Hunnorum et Hungarorum Šimona z Kézy – od údajného príbuzenstva Maďarov s Hunmi po koniec13. storočia, Anonymova kronika -Gesta Hungarorum – najstaršie dejiny Maďarov po vznik Uhorska, dielo Jána z Turca – Kronika Uhrov – od príchodu Maďarov do Podunajska po vládu Mateja Korvína, dielo Marka z Káltu – Viedenská obrazová kronika.
V období renesancie sa názory na dejiny sekularizovali, stredom pozornosti sa stal človek. Vzorom renesancie bola antika, no jej pamiatky sa nielen zhromažďovali a napodobňovali, ale tiež vystavovali kritickému posudzovaniu. Práve v tomto období sa zrodila textová a historická kritika. Humanistický učenec Lorenzo Valla použil historickú kritiku k posúdeniu pravosti tzv. Konštantínovej donácie, ktorá určovala pápeža za duchovnú hlavu cisárstva a správcu západnej časti Rímskej ríše. Medzi významných dejepiscov tej doby patril aj Eneas Silvio Piccolomini, budúci pápež Pius II.
V období absolutistických štátov a veľkých náboženských konfliktov 17. storočia historici pôsobili hlavne ako zhromažďovatelia, vydavatelia a komentátori, ich úlohou už nebolo len zisťovať pravosť dokumentov, ale aj skúmať ich vierohodnosť. Práve pri vytváraní edície životopisu svätcov Benediktínskeho rádu vypracoval učenec Jean Mabillon špecifické metódy skúmania pravosti a vierohodnosti dokumentov, ktoré potom uverejnil v diele De re diplomatica libri VI., základnom diela diplomatiky ako vedeckej disciplíny.
V 18. storočí vystriedal barokovú preduchovnelosť osvietenský racionalizmus, vyznávajúci kult rozumu. Osvietenské myslenie zaujímalo protikladné stanovisko k celej minulosti, hlavne k stredoveku. Veľkým vedeckým dielom osvietenského obdobia je Francúzska osvietenská encyklopédia, Encyclopédie ou Dictionnaire raisonné des sciences, des art et des métiers. Univerzitným, študijným a vedeckým odborom sa dejepisectvo stalo po prvýkrát v histórii v Nemecku. Tam boli položené základy pre vedecké historické metódy. Nemecká historická škola sa stala vzorom pre organizáciu historického bádania. Bol založený prvý odborný historický časopis. V období osvietenstva sa môžeme stretnúť aj s počiatkami moderného slovenského dejepisectva. Jeho základ položil slovenský polyhistor, encyklopedista, filozof, pedagóg Matej Bel z Očovej. Jeho životné dielo Historicko-geografické poznatky o súvekom Uhorsku (Notitia Hungariae novae historico geographica - 1735-42) obsahuje zemepisné, národopisné, historické a prírodovedecké poznatky z niektorých uhorských stolíc. Bel v ňom zvýrazňoval osobitosť Slovákov, ktorých považoval za potomkov kniežaťa Pribinu, kráľa Svätopluka atď. Zakladateľom slovenskej kritickej historiaografie bol pedagóg Samuel Timon . Jeho dielo Imago antiquae Hungarie (1733) – súdobá učebnica dejepisu, tvorilo základy kritickej historiografie v Uhorsku a základy prvej koncepcie slovenských národných dejín. Zahrnul do nej aj rozprávanie o Svätoplukovi a Cyrilovi a Metodovi. Zaoberal sa etnogenézou Slovákov, poukazoval na ich starobylosť a národnú samobytnosť. Prvým pokusom o dejiny slovenského národa bolo dielo rímskokatolíckeho kňaza Jána Papánka Historia gentis Slavae z r. 1780. Papánek opisoval dejiny Slovákov od biblických čias a vybavil ich aj chronologickými tabuľkami fiktívnych slovenských kráľov starého slovenského kráľovstva. Za Slovákov považoval všetky národy, ktoré od antiky obývali oblasť stredného Podunajska. Hoci neskoršie generácie odsúdili Papánkovo dielo ako nevedecké, pre začínajúcie národno-obrodenecké hnutie bolo veľkou oporou a vychádzali z nich i Fándlyho Krátke dejiny slovenského národa. V období národného obrodenia bol záujem vzdelancov o minulosť národa prirodzený a mal jasný politický zámer – obranu politickej rovnoprávnosti Slovákov v Uhorsku. Významné sú práce Jána Čaploviča Etnografia Slovákov v Uhorsku, Kollárove Písně světské lidu slovenského v Uhrách, Šafárikove Dejiny slovanského jazyka a literatúry a Slovanské starožitnosti. Prínosom bolo Štúrove dielo O národních písních a pověstech slovanských, ako aj dielo B. Červenáka Zrcadlo Slovenska – prehľad dejín Slovákov od najstarších čias po súčasnosť. Z obdobia po revolúcii 1848 treba spomenúť predovšetkým Františka V. Sasinka, najplodnejšieho slovenského historika druhej polovice 19. storočia. Z jeho rozsiahleho diela treba spomenúť: Dejiny drievnych národov na území terajšieho Uhorska , Dejiny kráľovstva uhorského I, II , Dejiny počiatkov terajšieho Uhorska, Dejepis Slovákov. Pre rozvoj slovenskej historiografie znamenala veľka i krátka existencia Matice Slovenskej, ako aj založenie Slovenskej muzeálnej spoločnosti.
Jedným z popredných slovenských historikov, archivárov a pedagógov z obdobia 1. ČSR bol profesor Daniel Rapant. Venoval sa hlavne problematike slovenského národného obrodenia. Jeho hlavným dielom je päťzväzkové Slovenské povstanie roku 1848-49. Po udalostiach rokov 1945/48 vzniklo v slovenskej historiografii rozdelenie, ktoré spôsobili odlišné pohľady jednak na vojnový Slovenský štát, jednak na Slovenské národné povstanie. Tzv. exiloví historici vo svojich dielach prezentovali názory, ktoré boli v rozpore s oficiálnou ideológiou štátu po r. 1945/48. Napr. František Vnuk vo svojich dielach odsudzuje SNP a vyjadruje kladný postoj k vojnovému Slovenskému štátu, Jozef Kirschbaum sa netajil svojou antisemitskou orientáciou, kontroverzné je aj dielo Milana S. Ďuricu, veľkú polemiku vyvolala jeho práca Dejiny Slovenska a Slovákov.
Po februárovom prevrate v r. 1848 bola situácia slovenských historikov na jednej strane ťažká: nesmeli písať v rozpore s oficiálnou ideológiou, navyše existoval silný čechoslovakizačný tlak z Prahy. Na druhej strane r. 1953 bola založená Slovenská akadémia vied, na Filozofickej fakulte sa začalo vyučovať archívnictvo, PVH, archeológia, došlo k rozvoju slovenskej historickej vedy. Veľký význam má práca profesora Richarda Marsinu, ktorý vydal Slovenský diplomatár, ktorý obsahuje texty všetkých stredovekých listín, týkajúcich sa územia dnešného Slovenska alebo slovenských dejín od r. 805 do r. 1301. Významné diela napísal Ján Tibenský (predovšetkým národné obrodenie), Peter Ratkoš (staršie slovenské dejiny, veľkomoravské obdobie), František Bokes (hlavne dejiny 19. storočia), Ján Hučko (národné obrodenie), Anton Špiesz (dejiny miest, remesiel, cechov, dejiny stredovekej Bratislavy), Ľubomír Lipták (Slovensko v 20. storočí), Jozef Jablonický (dejiny SNP), Ivan Kamenec (československé vzťahy, Slovenský štát, holokaust), Matúš Kučera (slovenský stredovek), Dušan Kováč (Slovensko v 19. a 20. storočí).
Otázky:
1.) Čo je cieľom histórie?
2.) Kto je autorom výroku Historia est magistra vitae?
3.) Popíš periodizáciu dejín.
4.) Aké poznáš letopočty?
5.) Čo je to historický prameň a aké druhy historických prameňov poznáme?
6.) Vymenuj niekoľko známych slovenských historikov.
7.) Vymenuj a popíš pomocné vedy historické.
Zoznam použitej literatúry:
Hlaváček, I. – Kašpar, J. – Nový, R.: Vademecum pomocných věd historických. Praha 1988, Kol. Aut., Dejiny Slovenska II., VEDA, Bratislava, 1987
Hečková, J., Marci, Ľ., Slneková, V.,Nagy, Z.: Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra 2007