Vypracoval: Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

 

 

 

Revolúcie v rokoch 1948-49 sa skončili porážkou demokratických síl. Vo väčšine Európy sa dostali k moci reakčné vlády, ktoré rušili vyhlásené ústavy a snažili sa obnoviť predrevolučný stav. K tomu im napomáhala aj hospodárska konjunktúra, ktorá prišla po kríze konca štyridsiatych rokov.

 

V druhej polovici 19. storočia dochádza k prudkému rozvoju priemyslu. Napomohli tomu objavy nových nálezísk zlata v USA a Austrálii, rozširovanie koloniálnych trhov a prenikanie kapitálu do východnej Európy. Na čele priemyselnej revolúcie naďalej stála Británia. Hustá železničná sieť, nárast používania nových vodných dopravných prostriedkov, spájanie svetadielov podmorskými káblami – to všetko napomáhalo rozvoju hospodárstva a medzinárodného obchodu.

 

Na medzinárodnom poli začalo po revolučných rokoch 1948-49 k preskupovaniu síl. Predovšetkým došlo k posilneniu pozície Ruska, ktoré zohralo dôležitú úlohu pri porážke Napoleona a potláčaní revolúcií v Európe. Osmanská ríša (Turecko) – ruský tradičný protivník - už v tomto období stála na pokraji rozpadu a jej územie bolo prirodzeným cieľom ruskej expanzie. Rusko malo záujem o ovládnutie morských úžin spájajúcich Čierne a Stredozemné more a navrhlo, aby sa turecké územie rozdelilo medzi Rusko a Britániu, pričom Rusku malo pripadnúť turecké hlavné mesto Istanbul. Británia však s rozdelením Osmanskej ríše nesúhlasila; chcela ju zachovať ako hrádzu proti ruskému prenikaniu do oblastí Blízkeho a Stredného východu. S ruským návrhom nesúhlasila ani francúzska vláda.

 

V r. 1853 napriek tomu Rusko pod zámienkou ochrany tamojších pravoslávnych kresťanov obsadilo Moldavsko a Valašsko, čím sa dostalo do vojnového konfliktu s Tureckom. Británia a Francúzsko vyslali na jar 1854 Turecku na pomoc svoje vojnové loďstvo a vypovedali Rusku vojnu. K protiruskej koalícii sa neskôr pridalo aj Sardínske kráľovstvo, ktoré si takto chcelo vydobyť medzinárodné uznanie.

 

Na jeseň r. 1854 sa spojenci vylodili na pobreží Krymu (odtiaľ názov Krymská vojna) a po takmer ročnom obliehaní dobyli juhoruskú pevnosť Sevastopoľ. Príčin ruskej porážky bolo niekoľko: zaostalosť ruskej techniky, zlé dopravné spojenie, ťažkopádna štátna správa a predovšetkým celý nevoľnícky systém, ktorý ruskú zaostalosť spôsoboval.

 

Parížskym mierom z r. 1856 Rusko a Turecko uznali neutralitu Čierneho mora a nezávislosť rumunských kniežatstiev. Rusko sa vzdalo nárokov na čiernomorské úžiny, Osmanská ríša sa dostala do závislosti od Británie a Francúzska.

 

Výsledky Krymskej vojny ovplyvnili aj národnooslobodzovací boj na Balkáne. Valašsko a Moldavsko, rozšírené o časť Besarábie sa vymanili spod tureckej nadvlády a r. 1859 vytvorili samostatný štát Rumunsko. Nezávislosť na Turecku získalo r. 1878 aj Srbsko a samostatným kniežatstvom sa stala aj Čierna Hora.

 

Prehraná vojna, očividné zaostávanie voči západu a početné roľnícke vzbury podnietili aj reformy v Rusku. V r. 1861 zrušil cár Alexander II. nevoľníctvo. Roľníci získali osobnú slobodu, právo voľného pohybu a vlastnenia nehnuteľností a za výkup obdržali malé prídely polí, naďalej však ostávali v závislosti od veľkostatkárov. Ďalšie cárove refromy sa týkali samosprávy, do ktorej sa popri aristokracii dostali aj predstavitelia obchodných a priemyselných kruhov. Zrušenie nevoľníctva malo priaznivý vplyv na rozvoj priemyslu. Mnoho osobne slobodných roľníkov, ktorí sa nemohli uživiť na malých prídeloch pôdy odchádzalo do miest a vytváralo tak početnú a lacnú pracovnú silu, ktorá sa uplatňovala predovšetkým v potravinárskom a textilnom priemysle.

 

Politický vývoj Ruska ovplyvnilo Poľské povstanie, ktoré vypuklo r. 1863. Proti ruskej nadvláde sa vzbúrili ľudové vrstvy i šľachta, ktorá v januári 1863 vytvorila revolučnú vládu. Keďže sa povstalcom nedostalo sľubovanej pomoci od emigrácie zo zahraničia, trpeli nedostatkom financií a neexistovala jednota medzi šľachtickým a ľudovým hnutím, povstanie bolo v lete 1864 rozdrvené ruským vojskom. Cárska vláda následne zlikvidovala poslendé zvyšky poľskej autonómie. Namiesto názvu Poľské kráľovstvo zaviedla nový: Poviselský kraj. Školským vyučovacím jazykom sa stala ruština a nastalo tvrdé a neúprosné porušťovanie poľského obyvateľstva.

 

Víťazstvo v Krymskej vojne posilnilo medzinárodné postavenie Veľkej Británie a Francúzska. Británia sa v polovici 19. storočia stala najrozvinutejšou priemyselnou krajinou. Rozvíjal sa predovšetkým ťažký priemysel a s ním súvisiaca výroba železa a ťažba uhlia. V rokoch 1843-49 Británia zrušila množstvo colných obmedzení, s čím súvisel nárast ziskov zo zahraničného obchodu. Hustá železničná sieť a najväčie obchodné a vojnové loďstvo prispievali k jej prvenstvu na svetových trhoch. Rozmach ťažkého priemyslu šiel ruka v ruke so zavádzaním mechanizácie v poľnohospodárstve a nárastom poľnohospodárskej produkcie. Británia bola aj najväčšou koloniálnou mocnosťou. Kolónie s prevahou prisťahovalcov ako Kanada a Austrália prešli z pozície odbytíšť britských výrobkov do pozície významných svetových producentov (vlna, pšenica). V Britskej ríši získali nezávislejšie postavenie – stali sa domíniami.

 

Najdôležitejšou britskou kolóniou s prevahou domorodého obyvateľstva bola India. Pôvodne Británia uplatňovala moc v Indii prostredníctvom Východoindickej spoločnosti, tá však bola po sérii povstaní r. 1857 zrušená a nahradil ju úrad miestokráľa. India slúžila ako predovšetkým ako zdroj surovín a lacnej pracovnej sily, zároveň bola aj odbytiskom pre britský tovar. Britskí kolonisti vybudovali v Indii železničnú sieť, zaviedli telegrafné spojenie, zakladali čajovníkové, kávovníkové a kaučukovníkové plantáže.

 

Špecifická bola situácia v Írsku. V 60. rokoch tam vzniklo tajné hnutie feniánov, ktorých cieľom bolo vymanenie spod britskej nadvlády a zriadenie republiky. Hnutie využívalo teroristický spôsob boja. Vo vzťahoch s kontinentálnou Európu sa Británia snažila udržiavať stav “splendid isolation”.

 

Vo Francúzsku sa v r. 1848 po páde monarchie stal prezidentom druhej republiky synovec Napoleona Bonaparteho Ľudovít Bonaparte, ktorý v r. 1852 uskutočnil štátny prevrat a nechal sa korunovať za cisára Napoleona III. Hlavnú oporu jeho režimu tvorilo vojsko, úradnícka vrstva a cirkev. Napoleon III. vládol absolutisticky. Podporoval rozvoj priemyslu a obchodu výstavbou ciest, železníc, kanálov, prístavov. Uskutočnil aj nákladnú prestavbu Paríža, pri ktorej našlo zamestnanie množstvo ľudí (cieľom prestavby bolo obmedziť revolučné vrenie v meste). Jeho zahraničná politika bola vyplnená vojnami. Po boku Británie sa v r. 1853-6 Francúzsko účastnilo Krymskej vojny, v r. 1859 zasiahlo do rakúsko-talianskeho konfliktu. V zámorských oblastiach preniklo až do Číny a ovládlo južný Vietnam a Kambodžu. V Afrike si podmanilo Alžírsko, prenikalo na Saharu a účasťou na stavbe Suezského prieplavu sa snažilo získať vplyv v Sýrii a Egypte. V r. 1862-7 zasiahlo do Mexickej občianskej vojny, kde dosadilo na trón rakúskeho arcivojvodu Maximiliána (bol zastrelený). Osudovou sa Napoleonovi III. Stala vojna s Pruskom v rokoch 1870-71, keď po neúspešnom vojenskom konflikte jeho režim padol.

 

V Habsburskej monarchii po porážke revolúcie vláda zaviedla režim, ktorý bol zameraný proti akýmkoľvek demokratizačným a národnooslobodzovacím snahám a mal za cieľ obnoviť a upraviť jednotu rozpadajúcej sa mnohonárodnostnej monarchie. Nenávideným predstaviteľom a symbolom tohto režimu bol minister vnútra Alexander Bach, podľa ktorého bolo obdobie po revolúcii nazvané obdobím Bachovského absolutizmu. Silvestrovskými patentami z r. 1851 panovník Františe Jozef I. zrušil ústavnú formu vlády a zákonodárnu aj výkonnú moc prevzal na seba. Zavládla prísna cenzúra, verejný život ovládala polícia a jej mocná sieť agentov a udavačov. Uhorsku panovník po krátkom stave provizória (1850-53) zrušil jeho autonómne práva a začlenil ho do ríše. Úradným jazykom bola nemčina, národné jazyky sa mohli používať len v nižších úradoch. Panovník potvrdil zrušenie poddanstva, rovnoprávnosť ľudí pred zákonom, prebehla súdna a daňová reforma. Došlo k modernizácii školstva, výstavbe železníc, tovární. Režim bol už od počiatkov v nepriaznivej finančnej situácii, ktorá sa zhoršila v r. 1958-59 vojnou so Sardíniou. Monarchia vo vojne prišla navyše o výnosné územie Lombardie na severe Talianska. Vzrastala všeobecná nespokojnosť, s režimom silnel tlak opozície i maďarskej šľachty, ktorá sa domáhala obnovenia uhorských práv. Cisár František Jozef sa rozhodol pre ústupok, prepustil Alexandra Bacha a v r. 1860 vydaním októbrového diplomu pristúpil k obnoveniu konštitučnej monarchie. Februárový patetnt z r. 1861 priniesol korekciu diplomu smerom k centralizácii tým, že znížil zákonodárne kompetencie krajinských snemov a posilnil právomoci ríšskej rady (snemu), kde mali zasadať aj uhorskí poslanci. Tí to však odmietli, na čo cisár reagoval rozpustením Uhorského snemu a zavedením provizória. V r. 1866 sa monarchia dostala do konfliktu s Pruskom, ktorý sa skončil víťazstvom Pruska v bitke pri Hradci Králové v tom istom roku. Oslabená monarchia čelila znovu vnútropolitickej kríze, ktorú sa rozdohla viedenská vláda riešiť ustúpením maďarskému tlaku a rozdelením ríše na dve časti. Rakúsko-uhorské vyrovnanie z r. 1867 vytvorilo z monarchie duálny federatívny štát pozostávajúci z dvoch rovnoprávnych celkov Predlitavska a Zalitavska (podľa rieky Litavy, po ktorej prebiehala ich hranica) s oficiálnym názvom Rakúsko-Uhorsko. Obe časti monarchie mali spoločného panovníka, menu, armádu a zahraničnú politiku. Zároveň mala každá svoje vlastné orgány zákonodárnej, výkonnej a správnej moci. Vyrovnanie viedlo k prehlbovaniu rozdielov medzi rakúskou a uhorskou časťou monarchie. Predlitavská ústava z r. 1867 vyhlasovala základné občianske práva, slobodu podnikania, spolčovania, zhromažďovania, tlače apod. Volebné právo bolo obmedzené cenzom. Aj uhorské volebné právo stanovovalo vysoký majetkový a vzdelanostný cenzus. Navyše volená bola len polovica členov snemu, župných a mestských zastupiteľstiev, druhú polovicu tvorili občania, ktorí zo svojho majetku platili najvyššie dane. Medzinárodno-politické postavenie Rakúsko-Uhorska sa prehratými vojnami značne oslabilo.

 

Monarchia prišla zjednotením Talianska o výnosné územia, zjednotenie Nemecka na malonemeckom princípe ju pripravilo o možnosť významnejšie ovplyvňovať dianie v stredoeurópskom priestore. Túžba po zjednotení Talianska sa prejavila v hnutí risorgimenta už začiatkom 19. storočia a vyvrcholila revolučným hnutím r. 1848/49, ktoré však neprinieslo očakávené výsledky. Idea zjednotenia našla svoje miesto na dvore sardínskeho kráľa Viktora Emanuela II. Jeho ministerský predseda Camillo Cavour zvolil taktiku vyčkávania na priaznivejšiu medzinárodnú situáciu. Tá prišla onedlho v podobe Krymskej vojny (1853-56), do ktorej Sardínske kráľovstvo r. 1855 vstúpilo po boku Francúzska a získalo si tak medzinárodnú prestíž, ako aj užitočné spojenectvo. Napoleon III. podporoval zjednotenie Talianska pod vládou savojskej dynastie a Cavourovi sľúbil vojenskú podporu proti Rakúsku. Vojna vypukla r. 1859. V bitke pri Magente a Solferine sa spojeným francúzsko-talianskym vojskám podarilo poraziť rakúsku armádu. V júli 1859 podpísal Napoleon III. s Rakúskom separátnu mierovú dohodu vo Villafrance. Sardínske kráľovstvo získalo časť Lombardie s Milánom, Rakúsku zostalo Benátsko. Parma, Modena a Toskánsko sa so Sardínskym kráľovstvom zjednotili v r. 1860 na základe plebiscitu. V apríli 1860 vypuklo v Neapolskom kráľovstve ľudové povstanie proti tyranskej nadvláde Bourbonovcov. Výprava červených košieľ pod velením G. Garibaldiho dosiahla v bojoch s vojskami neapolského kráľovstva veľké úspechy. V r. 1860 na základe ľudového hlasovania bolo južné Taliansko so Sicíliou pripojené ku Sardínskemu kráľovstvu, v tom istom roku sa ku vznikajúcemu talianskemu štátu pridala aj Umbria. Keď bol v marci 1861 na zasadnutí prvého celotalianskeho parlamentu v Turíne Viktor Emanuel II. vyhlásený za kráľa Talianskeho kráľovstva, chýbalo ešte ku zjednoteniu celého talianskeho územia Benátsko a pápežský štát. K ďalšiemu zjednocovaniu Talianska opäť prispel vývoj na medzinárodnej scéne. Tentokrát šlo o vyostrovanie konfliktu medzi Pruskom a Rakúskom. Ten sa skončil porážkou Rakúska v bitke pri Hradci Králové v r. 1866. Taliansko v tejto vojne vystupovalo ako spojenec Pruska a na základe mierovej zmluvy uzavretej r. 1866 získalo od Rakúska Benátsko. Zostávalo už len pripojiť pápežský štát, ktorý bol pod ochranou Francúzska. Napoleon III. však po vypuknutí francúzsko-pruskej vojny v júli 1870 stiahol z Ríma vojská, čím uvoľnil talianskej armáde cestu k jeho obsadeniu a vyhláseniu za hlavné mesto Talianska.

 

Volanie po vytvorení jednotného nemeckého štátu vyvrcholilo počas revolúcie v r. 1848-49, keď sa vo Frankfurte zišlo celonemecké Národné zhromaždenie. Tu na seba narazili dve koncepcie: veľkonemecká, ktorá zahŕňala do nového štátu aj Rakúsko a malonemecká, ktorá s Rakúskom v novom štáte nerátala. Po porážke revolúcie bol v r. 1850 bol obnovený predrevolučný Nemecký spolok na čele s Rakúskom. Medzitým Rakúsku vyrástol v spolku konkurent – Prusko. V r. 1862 sa stal pruským ministerským predsedom Otto von Bismarck. Jeho cieľom bolo vytvorenie silného, jednotného nemeckého štátu pod pruskou nadvládou. Zámienku na konflikt s Rakúskom ponúkol spor o postavenie Šlezvicka a Holštýnska v rámci Nemeckého spolku, ktorý ešte zosilnel po tom, čo Prusko o rok neskôr opäť zmarilo pokus Rakúska o vstup do Nemeckého colného spolku. Bismarck, ktorý si zaistil neutralitu Francúzska a vojenské spojenectvo Talianska, v r. 1866 navrhol rozpustenie Nemeckého spolku a zvolanie nemeckého národného zhromaždenia, ktoré malo vypracovať ústavu nového nemeckého štátu bez účasti Rakúska. V júni 1866 vypukla prusko-rakúska vojna. Spolu s Pruskom vypovedalo vojnu Rakúsku aj Taliansko, takže Rakúsko bolo nútené bojovať na dvoch frontoch. Boje sa skončili pre Rakúsko katastrofálnou porážkou v bitke pri Hradci Králové 3. júla 1866. Uzavretím pražského mieru 23. augusta 1866 muselo Rakúsko uznať definitívny zánik Nemeckého spolku a svoje vylúčenie z budúceho zjednoteného Nemecka. Prusko na ním ovládanom území vytvorilo Severonemecký spolok.

 

Rýchla porážka Rakúska a uzavretie ponižujúceho mieru konečne vzbudili obavy vo Francúzsku. Francúzsko-pruská nevraživosť vyvrcholila v spore o obsadenie uvoľneného španielskeho trónu. Bezprostrednou príčinou vypuknutia prusko-francúzskej vojny bolo ponižujúce zverejnenie „emžskej depeše“. V júni 1870 Francúzsko vyhlásilo Prusku vojnu. Hoci na čele francúzskej armády stál sám cisár Napoleon III., jeho vojsko podľahlo nemeckým silám a 1. 9. bolo na hlavu porazené v bitke pri Sedane. Napoleon III. sa dostal do zajatia a jeho režim padol. V Paríži bola vyhlásená tretia republika, na obranu proti nemeckým vojskám vznikali ľudové oddiely národnej gardy. V januári 1871 francúzske vládne kruhy uzavreli s Nemeckom prímerie a vypísali voľby do Národného zhromaždenia. To odmietlo uznať Francúzsko za republiku, čím vzniklo napätie medzi republikánmi a monarchistami. Monarchistický predseda vlády Thiers chcel dať odzbrojiť republikánsku národnú gardu, tá sa však vzbúrila a obsadila vládne budovy. Vládu prevzal Ústredný výbor národnej gardy, ktorý 28.3. vyhlásil Parížsku komúnu. Počas svojej krátkej existencie (72 dní) komúna zrušila stálu armádu a políciu a zaviedla všeobecné ozbrojenie ľudu, nariadila odovzdanie podnikov opustených majiteľmi robotníckym družstvám, zákaz nočnej práce, odpustenie nájomného, bezúročné predĺženie obchodných zmeniek na tri roky, odlúčenie štátu od cirkvi a zavedenie bezplatnej školskej dochádzky. Thiersovej vláde sa Komúnu podarilo zlikvidovať v spojení s nemeckým vojskom 28. mája 1872. Zdrvujúca porážka Francúzska vo vojne s nemeckom a následná mierová zluva uzavretá v máji 1871 vo Frankfurte nad Mohanom priniesli Francúzsku stratu územia Alsaska a Lotrinska. Štyri mesiace pred podpísaním frankfurtskej zmluvy, 18. januára 1871 bolo v Zrkadlovej sále zámku vo Versailles slávnostne vyhlásené nemecké cisárstvo pozostávajúce z 25 štátov. Cisárom sa stal pruský kráľ Wilhelm I., ríšskym kancelárom Otto von Bismarck. Zjednotené Nemecko sa stalo vedúcou silou v Európe a získalo v nej dominantné postavenie. Krehká rovnováha, ktorú nastolil systém Svätej aliancie, a ktorou otriasla revolúcia v rokoch 1848-49, sa začala rozpadať. V poslednej tretine 19. storočia sa európske štáty ocitli na prahu prvej svetovej vojny.

 

 

 

 

 

Otázky:

  1. Popíš Krymskú vojnu a jej následky.

  2.  

    Aký bol porevolučný vývoj v Habsburskej monarchii.

  3.  

    Aký bol vývoj Veľkej Británii v druhej polovici 19. stor?

  4.  

    Popíš vládu Napoleona III.

  5.  

    Popíš zjednocovacie procesy v Nemecku a Taliansku.

  6.  

    Čo spôsobila porážka Francúzska vo vojne s Nemeckom?

Zoznam použitej literatúry:

 

Kol. aut.: Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1999

 

Ganeri A.: Martell H.M., Williams B.: Encyclopedia of world history, Parragon Books ltd., 2003

 

Kol. aut.: Dejepis pre 2. ročník gymnázia, SPN,Bratislava 1986

 

Kol. aut.: Svetové dejiny II., SPN, Bratislava 1970