Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

 

 

 

Svet v poslednej tretine 19. storočia prešiel radom premien, ktoré výrazne ovplyvnili udalosti nasledujúcich desaťročí. Predovšetkým vstúpil do obdobia vedecko-technickej revolúcie, ktorá vyústila do zásadných zmien štruktúry priemyselnej výroby a odrazila sa v zmenách životného štýlu. Masová výroba kvalitnej a lacnej ocele priniesla rozvoj všetkých priemyselných odvetví a dôležitú úlohu v hospodárskom rozvoji hrali nové zdroje energie. Významným prínosom bol vynález parnej turbíny a spaľovacieho motora, s ktorým súvisel začiatok modernej ťažby ropy, predovšetkým na bohatých náleziskách v USA. Najväčší prevrat však spôsobilo ovládnutie elektriny. Vynájdenie dynama na výrobu jendosmerného prúdu Zenobom Grammom a alternátora na úspornú výrobu striedavého prúdu Nikolom Teslom, rovnako ako aj výroba prvej žiarovky Thomasom A. Edisonom priniesli všestrané využitie elektrickej energie, ktorá slúžila v doprave, hutníctve, na osvetľovanie, pohon strojov atď. S tým súvisel rozvoj elektrotechnického priemyslu, hlavne v USA a Nemecku.

 

Veľkým prevratom bol vynález telefónu profesorom Alexandrom Bellom r. 1876. Rozvoj zaznamenala aj bezdrôtová telegrafia, na prelome storočí prekonali telegrafické vlny Atlantický oceán. Významný dosah na priemysel mali aj objavy v oblasti chémie. Medzi najdôležitejšie patrí objav rádia Máriou Curie-Sklodowskou r. 1898 a výroba strelného prachu z nitroglycerínu Alfredom Nobelom. V doprave mala stále vedúce postavenie železnica. Koncom 19. storočia už vznikajú aj prvé firmy na výrobu áut: francúzsky Peugeot, taliansky Fiat, nemecký Daimler-Benz, či americký Ford, ktoré využívali vznetový spaľovací motor Rudolfa Diesela. V tomto období má svoje počiatky aj letecký priemysel. Prvým fungujúcim pokusom o ovládnutie vzdušného priestoru boli vzducholode, no už v r. 1903 uskutočnili bratia Wrightovci prvý riadený let lietadla. Prudký rozvoj priemyselnej výroby priniesol aj zmeny v hospodárstve, ktoré súviseli s koncentráciou výroby do veľkých podnikov, ktoré mali dostatočné prostriedky na nákup najmodernejších zariadení a zdokonaľovanie výrobných metód. Z toho vyplývajúce výhody motivovali podnikateľov, aby sa združovali do veľkých zoskupení – monopolov s cieľom sústrediť vo svojich rukách čo najväčšiu časť výroby v danom odvetví a zabezpečiť si tak možnosť ovládnuť trhy a zdroje surovín, zvyšovať zisky a znižovať mzdy. Podľa stupňa previazanosti rozlišujeme niekoľko foriem monopolov: kartely – samostatné podniky, ktoré uzatvárali dohody o cenách, rajonizácii, objeme výroby; syndikáty – podniky so samostatnou výrobou, ale spoločnou obchodnou politikou; trusty – podniky nemajú výrobnú ani obchodnú samostatnosť, vzniká jeden veľkopodnik riadený správnou radou a koncerny – združenia viacerých podnikov rôznych odvetví, ktorých spájajú banky. Práve banky sa v tomto období dostali do popredia ekonomiky, pretože poskytovali monopolom úvery a často dochádzalo k previazaniu bankového a priemyslového kapitálu. Zmeny nastali aj v oblasti zahraničných investícií. Podnikateľov lákalo investovanie v málo rozvinutých krajinách alebo kolóniách, pretože boli dostupným zdrojom surovín a lacnej pracovnej sily a poskytovali aj nové odbytištia pre ich výrobky a produkty. Dochádzalo tak aj k vytváraniu ich hospodárskej a politickej závislosti na vyspelých kapitalistických štátoch.

 

V poslednej tretine 19. storočia už boli vytvorené veľké koloniálne ríše Británie, Francúzska a Ruska, ktoré ovládali veľkú časť Afriky, Ázie a Oceánie. O svoje miesto sa však hlásili mladé štáty : Nemecko, Taliansko i USA, ktorých cieľom bolo nové rozdelenie sveta. Záujmy veľmocí na seba narážali a vznikali tak konflikty v rôznych častiach sveta. Situáciu významne ovplyvňoval aj nerovnomerný hospodársky vývoj, ktorý viedol k zmene pomeru síl medzi jednotlivými štátmi a poznačil tak ich vzájomné vzťahy. Najväčšou koloniálnou ríšou bola Veľká Británia. Jej priemyselný rast sa síce koncom 19. storočia spomalil, naďalej si však zachovávala prevahu v oblasti námorných síl, medzinárodného obchodu a predovšetkým v zväčšovaní koloniálneho panstva. Po ovládnutí Egypta, Sudánu a Južnej Afriky sa počet obyvateľov britských kolónií zvýšil na takmer 400 miliónov. Dôležitú pozíciu v svetovom politickom a hospodárskom dianí si udržiavalo aj Francúzsko. Po hospodárskej stránke nebolo natoľko úspešné ako Británia, veď ešte začiatkom 20. storočia tvorilo vidiecke obyvateľstvo takmer 56% z celkového počtu obyvateľov Francúzska. Francúzske koloniálne dŕžavy sa nachádzali predovšetkým v Afrike (Alžírsko, Tunis, Maroko, Kongo). Na prvom mieste v hospodárskom raste sa nachádzali USA, ktoré po krvavej občianskej vojne v rokoch 1861-65 zažívali obdobie konjunktúry. Záujmy USA sa sústredili predovšetkým na územia s výhodnou strategickou polohou (Havajské ostrovy, Kuba, Filipíny).

 

Osobitný vývoj prebiehal v Rusku, kde expanzionistická politika cárizmu smerovala na Ďaleký východ do Tichomoria. Tam však narážala na záujmy Japonska, ktoré sa usilovalo získať Kóreu, Mandžusko, Sachalin a ruský Ďaleký východ, aby si získalo prístup na ázijskú pevninu. Vojnový konflikt – rusko-japonská vojna (1904-1905) priniesol Rusku porážku. Veľké vojenské výdavky, ako aj zaostalosť ruského hospodárstva, znamenali pre tisícky ľudí zhoršenie ich životných podmienok. Napätie v spoločnosti sa stupňovalo, a keď cárske vojsko začalo 9. januára 1905 strieľať do davu pokojne protestujúcich občanov, vypukla revolúcia. Revolučná vlna potom zachvátila celú zem. V priebehu revolúcie vznikali soviety - orgány revolučného boja najširších ľudových vrstiev, ktoré vytýčili počas generálneho štrajku v októbri 1905 svoje politické požiadavky: oslobodenie všetkých národov Ruska od samoderžavia, bezprávia a policajnej zvôle a uzákonenie demokratických práv a slobôd. Cár Mikuláš II. reagoval na situáciu vydaním Manifestu o zdokonalení štátneho zriadenia, v ktorom sľúbil premenu Ruska na konštitučnú monarchiu, zriadenie parlamnetu a rešpektovanie občianskych práv. Po porážke decembrového ozbrojeného povstania však cár novelizoval základné štátne zákony tak, že parlamentu prislúchala len poradná funkcia, navyše volebné právo mala len asi polovica obyvateľov. Po niekoľkých voľbách r. 1907 nastúpila tzv. Panská duma (parlament), ovládaná cárom a revolúcia tak skončila. Hoci cár načas upevnil svoju moc, Rusko zostávalo nestabilnou krajinou, ktorej v krízovej situácii hrozil nový revolučný výbuch.

 

Novým hráčom na medzinárodnom poli bolo zjednotené Nemecko, ktoré sa usilovalo vydobiť si „miesto na výslní“. Po prusko-francúzskej vojne prechádzalo Nemecko obdobím rýchleho hospodárskeho rastu. Prispeli k tomu aj výsledky vojny, ktoré Nemecku priniesli Alsasko-Lotrinsko – oblasti bohaté na nerastné suroviny. Rýchlo sa rozvíjajúci priemysel vyniesol Nemecko na druhé miesto v celosvetovom merítku.V pruskom Nemecku zaujímalo už tradične výsadné postavnie vojenstvo. Hlavnou črtou nemeckej spoločnosti bol militarizmus – presadzovanie vojenského spôsobu myslenia aj v civilnej oblasti a prílišné zdôrazňovanie vojenských cností vo všetkých oblastiach života, hlavne vo výchove a vzdelávaní. Cisár Wilhelm II. militaristické zmýšľanie zvlášť podporoval, pretože obľuboval vojenské spoločenské spôsoby, uniformy, prehliadky atď.

 

V medzinárodných vzťahoch došlo v poslednej tretine 19. storočia k významným zmenám, ktoré viedli k destabilizácii systému rovnováh síl, nastolenéhoViedenským kongresom r. 1815. Vzťahy Veľkej Británie, Francúzska a Ruska boli naštrbené ešte počas krymskej vojny (1853-56), keď sa veľmoci postavili proti snahám Ruska o expanziu na územie Osmanskej ríše. Po prusko-francúzskej vojne pretrvávalo napätie vo vzťahoch Nemecka a Francúzska. Strata bohatých území a vysoké vojnové reparácie spôsobili, že vo Francúzsku vládla voči Nemecku averzia a revanšistické nálady. Preto sa nemecký ríšsky kancelár Otto von Bismarck usiloval o izoláciu Francúzska pomocou pevného monarchistické spoločenstva silných ríší. Jeho cieľom bolo spojenie Nemecka s Rakúsko-Uhorskom a Ruskom. Problémom bolo presvedčiť Rakúsko-Uhorsko, aby vstúpilo do spolku s Ruskom, lebo oba štáty oddeľovalo súperenie o nadvládu nad Balkánom. V r. sa 1872 uskutočnila v Berlíne schôdza monarchov všetkých troch štátov a o rok neskôr vznikol Spolok troch cisárov. Spor Ruska a Rakúsko-Uhorska o Balkán však nakoniec bol aj príčinou zániku spolku.V roku 1875 vypuklo povstanie slovanského obyvateľstva v tureckej Hercegovine, ktoré sa rýchlo rozšírilo do Bosny a Bulharska. Turecká vláda povstanie kruto potlačila, za čo si vyslúžila pobúrenie verejnej mienky v Európe. Situáciu využilo Rusko.

 

Rusko-turecká vojna prebehla v rokoch 1877-1878 a Turci v nej utrpeli zdrvujúcu porážku. Nebyť presunov britského loďstva do čiernomorských úžin, ruské vojská by obsadili Istanbul. Rusko vnútilo Turecku tzv. Sanstefanskú mierovú zmluvu, ktorá mala dostať pod jeho vplyv takmer celý Balkánsky polostrov. Turecko muselo uznať nezávislosť Rumunska, Srbska a Čiernej Hory. Vytvorilo sa autonómne Bulharské kniežatstvo, ktoré okrem vlastného Bulharska zahŕňalo aj územie Macedónie a Rumélie a prístav Solún s prístupom k Egejskému moru. (tzv. Veľké Bulharsko). Rusko získalo územia v Zakaukazsku a južnú Besarábiu. Veľmoci (na čele s Veľkou Britániou), považovali tento mier, hlavne vytvorenie Veľkého Bulharska, za pokus Ruska o získanie prístupu do Stredomoria. Zmluva porušovala aj predošlé dohody Rakúsko-Uhorska s Ruskom. Na jej revíziu bol zvolaný Berlínsky kongres (jún-júl 1878), ktorý potvrdil nezávislosť balkánskych štátov, ako aj autonómne postavenie Bulharského kniežatstva, no zároveň dal Rakúsko-Uhorsku právo okupovať Bosnu a Hercegovinu, Británia získala Cyprus a Rusko sa muselo vzdať prístupu k Stredozemnému moru. Hlavným rozdielom oproti Sanstefanskej zmluve však bolo, že kongres nedovolil vznik Veľkého Bulharska. Bulharské územie bolo rozdelené na vlastné Bulharské kniežatstvo, Východnú Ruméliu a časť, ktorú priamo spravovalo Turecko. Berlínsky kongres spôsobil ochladnutie vzťahov medzi Nemeckom a Ruskom.

 

V dôsledku toho, ako aj z obáv pred ruskou expanziou na Balkáne sa Bismarck rozhodol pre užšiu spoluprácu s Rakúsko-Uhorskom. Po mnohých rokovaniach bola zmluva o tajnej obrannej aliancii medzi Rakúsko-Uhorskom a Nemeckom podpísaná v r. 1879. Tým vznikol tzv. Dvojspolok, ktorý mal obom mocnostiam v prípade vojny s treťou mocnosťou zaručiť priateľskú neutralitu. V r. 1882 pristúpilo k Dvojspolku Taliansko, ktoré sa cítilo ohrozené francúzskymi záujmami v Tunise, takže z Dvojspolku sa stal Trojspolok. V r. 1890 odstúpil pre nezhody s mladým cisárom Wilhelmom II. z postu nemeckého kancelára Bismarck. Cisár podporovaný novým kancelárom Caprivim obrátil svoju pozornosť na Veľkú Britániu. V snahe o zblíženie s námornou veľmocou sa Nemecko zrieklo nárokov na vplyv v Zanzibare, za čo získalo od Británie ostrov Helgoland. Francúzsko sledovalo zbližovanie Nemecka a Veľkej Británie so znepokojením. Vo vedomí, že sa dostáva do medzinárodnej izolácie sa obrátilo na Rusko. Tak vznikla v r. 1894 tzv. Dvojdohoda, zmluva o vzájomnej pomoci Ruska a Francúzska v prípade nemeckého útoku. Ešte koncom 19. storočia sa zdalo, že francúzsko-britské vzťahy sa nachádzajú v bode, z ktorého niet návratu. Príčinou ich konfliktu boli záujmy na africkom kontinente. Veľká Británia totiž mala za cieľ severojužné spojenie svojich kolónií, kde chcela vybudovať železničné spojenie Káhira-Kapské mesto. Francúzsku zas išlo o spojenie smerom západ-východ od Senegalu po Džibuti. Ich záujmy na seba narazili r. 1898 v Sudáne v mestečku Fašoda, kde sa proti sebe ocitli francúzske a britské sily. Francúzsko bolo napokon nútené ustúpiť. Napäté vzťahy trvali až do r. 1904, keď vznikla tzv. Srdečná dohoda, ktorou sa Francúzsko vzdalo svojich mocenských ambícií v Egypte výmenou za možnosť svojho nerušeného prenikania v Maroku.

 

Medzitým došlo k zhoršeniu britsko- nemeckých vzťahov. Nemecká zahraničná politika vychádzala zo základného predpokladu, že protikladné záujmy Veľkej Británie a Francúzska a tak isto aj Veľkej Británie a Ruska sú natoľko neprekonateľné, že Nemecko môže s Ruskom aj Britániou jednať podľa svojich obchodných záujmov. Preto – s odôvodnením, že ide o potrebu chrániť nemecké obchodné záujmy – začalo s výstavbou veľkej vojenskej námornej flotily. Britská snaha o koordináciu námorných síl zakaždým stroskotala na nemeckej arogancii a tak sa začali preteky v zbrojení. Nezastavilo ich ani uzavretie Srdečnej dohody, ktorá Nemecko prekvapila a pripravila ho o ilúzie, že Francúzsko a Veľká Británia sa nemôžu nikdy dohodnúť. Navyše sa v Maroku, ktoré Srdečná dohoda riešila, stretali francúzske a nemecké záujmy. Napätie medzi Nemeckom a Britániou spôsobovali aj krížiace sa záujmy v oblasti Blízkeho a Stredného východu, kde Nemecko získalo koncesiu na výstavbu železnice z Istanbulu do Bagdadu. Napäté vzťahy s Nemeckom viedli k tomu, že Veľká Británia pristúpila v r. 1907 k francúzsko-ruskej spojeneckej zmluve z r. 1893, čim vznikla Trojdohoda.

 

Eskalácia medzinárodného napätia pokračovala. Okrem Afriky, kde hrozil vojenský konflikt medzi Francúzskom, Britániou a Nemeckom v spore o Maroko (r. 1911 nemecká vláda reagovala na francúzske vojenské akcie v Maroku vyslaním delového člnu Panter do marockého prístavu Agadir), sa ďalším ohniskom konfliktu stal Balkán. V r. 1908 Rakúsko-Uhorsko anektovalo podľa dohôd z Berlínskeho kongresu Bosnu a Hercegovinu. Viedenská vláda sa tak zaplietla do neriešiteľných problémov krízovej oblasti (Balkán sa nazýval aj sud s pušným prachom), kde narážala na juhoslovanské zjednocovacie snahy pod vedením Srbska, za ktorým stáli ruské záujmy.

 

V r. 1912 -3 prebehli na Balkáne dve vojny – v prvej sa podarilo balkánskym národom zničiť rozsiahle osmanské panstvo na európskom kontinetne, vzápätí sa však dostali do konfliktu medzi sebou – nepodarilo sa im totiž vytvoriť etnicky a nábožensky čisté štáty. Bulharsko vystúpilo vojensky proti Srbsku, Rumunsku a Grécku, bolo však porazené a Srbsko a Grécko si rozdelili Macedónsko. Vznikol aj nový štát – Albánsko. To už však napätie medzi vojensko-politickými blokmi – Dohodou a Trojspolkom natoľko vzrástlo, že sa všetky veľmoci aktívne pripravovali na vojnu. Predovšetkým v Nemecku prevládal názor, že krajina je na vojnu dobre pripravená, lepšie vyzbrojená ako ostatné mocnosti, a je teda žiadúce, aby vojna vypukla čo najskôr. Otvorene vyvolať konflikt sa však Nemecko neodvážilo, preto čakalo na zámienku. Tú mu poskytol atentát na rakúsko-uhorského náslendíka trónu Františka Ferdinanda d´Este srbským študentom Gavrilom Principom v Sarajeve, kde sa následník spolu s manželkou účastnil vojenských manévrov. Dňom atentátu – 28. júnom 1914 – bola cesta ku vypuknutiu vojny definitívne otvorená.

 

 

 

 

Otázky:

  1. Popíš významné zmeny, ktoré nastali koncom 19.storočia v oblasti vedy a techniky.

  2. Popíš zmeny, ktoré nastali koncom 19. storočia v hospodárstve.

  3. Stručne charakterizuj hlavné koloniálne mocnosti: Britániu, Francúzsko a Rusko.

  4. Charakterizuj pruský militarizmus.

  5. Kde sa nachádzali ohniská konfliktov medzi veľmocami?

  6. Popíš vznik mocenských blokov – Dohody a Trojspolku.

  7. Aký bol vývoj na Balkáne od poslednej tretiny 19. storočia do r. 1913

 

Zoznam použitej literatúry:

Kol.aut.: Dejepis pre 2. ročník gymnázia, SNP, Bratislava 1986

Kol.aut.: Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1996

Hečková, J;Marci, Ľ.;Slneková, V.;Nagy, Z.: Dejepis (pomôcka pre maturantov), Enigma, Nitra, 2007