Mgr. Barbora Kopuncová

 




V osudnej bitke pri Moháči prišlo Uhorsko o mladého kráľa Ľudovíta II., ktorý sa utopil na úteku z bojiska. Ľudovít zomrel bez následníka trónu a v krajine, ktorej vnútorná správa sa po smrti panovníka a mnohých popredných hodnostárov, príslušníkov vysokého kléru a županov ocitla v zmätku, nastal boj o nástupníctvo na tróne.

 

 

Svoj nárok uplatňovali dvaja kandidáti:

  • Ján Zápoľský ( ten sa snažil zmocniť koruny už za kráľovho života) sedmohradský vojvoda a boháč, ktorý vlastnil viac ako tridsať hradov a tisícky poddanských usadlostí, podporovaný predovšetkým strednou a nižšou šľachtou
  • arcivojvoda Ferdinand Habsburský, brat Ľudovítovej vdovy Márie, ktorý si uhorský trón nárokoval na základe nástupníckych dohôd uzavretých r. 1515 vo Viedni, a ktorého podporovala predovšedkým malá, no vplyvná skupina magnátov z okolia jeho sestry Márie a chorvátska šľachta.

 

 

 

Po odchode tureckých vojsk, ktoré vyplienili Budín a Pešť a boli odvelené kvôli potlačeniu povstania na východe Osmanskej ríše, sa obaja kandidáti ešte v r. 1526 nechali korunovať za uhorského kráľa.

 

Ferdinand spočiatku ovládal iba územie západného Uhorska a Chorvátsko, no na jeho strane stál a významnú pomoc mu poskytoval jeho brat, rímskonemecký cisár Karol V.

 

Naproti tomu Ján Zápoľský ovládal väčšinu krajiny a podporoval ho turecký sultán Sulejman, ktorému Ján v r. 1529 na moháčskom poli vzdal hold, čím uznal svoju vazalskú závislosť na Osmanskej ríši.

 

Turci vojensky vystúpili na Zápoľského podporu v r. 1529 a v r. 1532, ich výpravy však nedosiahli svoj cieľ a nakoniec sa uspokojili s úlohou sprostredkovateľov medzi oboma protikráľmi.

 

Vyčerpávajúce boje napokon prinútili protikráľov r. 1538 uzavrieť vo Veľkom Varadíne dohodu, ktorou sa navzájom uznali za právoplatných vládcov a rozdelili si uhorské územie. Ferdinandovi pripadlo západné Uhorsko, Chorvátsko a takmer celé Slovensko (okrem časti východného Slovenska) a Jánovi Zápoľskému severovýchodné Uhorsko a Sedmohradsko. Keďže Ján nemal priameho dediča, po jeho smrti malo jeho územie pripadnúť Ferdinandovi.

 

Situácia sa zmenila v r. 1540, keď sa Zápoľskému narodil syn Ján Žigmund, no samotný Zápoľský krátko po jeho narodení zomrel. Jeho vdova Izabela vyhlásila dohodu z Veľkého Varadína za neplatnú a požadovala pre malého Jána Žigmunda kráľovskú korunu po jeho otcovi. Na svoju stranu získala aj tureckého sultána, ktorý pod zámienkou ochrany práv Zápoľského syna vyslal do Uhorska početnú vojenskú výpravu. Jeho vojská počas takmer štvormesačných bojov zničili väčšinu Ferdinandovej armády a r. 1541 obsadili budínsky hrad. Následne sultán vyhlásil územie popri Dunaji až po Tisu za novú osmanskú provinciu s centrom v Budíne.

 

 

Uhorsko sa tak rozpadlo na tri časti:

  • habsburskú, ktorá predstavovala dnešné Slovensko a západné Maďarsko;
  • tureckú, ktorá zahŕňala územie medzi Dunajom a Tisou
  • sedmohradskú (niekoľko východouhorských stolíc a sedmohradské vojvodstvo), ktorá bola v lénnej závislosti od Osmanskej ríše.


 

Habsburská časť Uhorska, ktorej jadrom bolo územie Slovenska a dočasným hlavným mestom Bratislava, sa stala sídlom hlavných uhorských úradov, správnych a cirkevných inštitúcií, ako aj miestom konania uhorských snemov. Uhorské správne orgány Habsburgovci zreformovali a napojili na centrálnu správu monarchie.

 

Tak vznikla r. 1526 Tajná rada, r. 1528 Dvorská kancelária, r.1531 Dvorská komora a r. 1556 Dvorská vojenská rada. Uhorské spávne orgány ako Uhorská kancelária, či Uhorská kráľovská rada prišli o svoje kompetencie a nahradila ich Miestodržiteľská rada, ktorá mala viacero (7-10) členov, menovaných a platených kráľom.

 

Ferdinand v snahe oslabiť palatínsky úrad, ktorý mal doteraz najvyššiu súdnu, správnu a vojenskú právomoc, presunul na Miestodržiteľskú radu palatínske správne a súdne právomoci, zároveň vytvoril aj úrad dvoch krajinských kapitánov, ktorí mali prevziať palatínsko veliteľské právo. Aby palatínsky úrad úplne oslabil, neobsadzoval ho a podobne si počínali aj jeho nástupcovia. Takisto taverník stratil moc nad finančnými záležitosťami krajiny, ktoré r. 1528 prevzala Uhorská kráľovská komora, podriadená Dvorskej komore vo Viedni.

 

Práve reforma finančnej správy zabezpečila Habsburgovcom možnosť získať zdroje na obranu krajiny proti tureckej expanzii. Obyvatelia slovenského územia sa prvýkrát stretli s tureckými oddielmi v r. 1529, keď Turci pochodovali na Viedeň, no prvé veľké pustošenie postihlo západné a stredné Slovensko až o rok neskôr, r. 1530. Vtedy turecké oddiely, ktoré sa v snahe zájsť čo najďalej a prísť ku koristi čo najjednoduchšie vyhýbali hradom a opevneným mestám, spustošili územie medzi riekami Váh a Nitra i jeho široké okolie. Obsadenie Budína a vytvorenie Budínskej provincie (elájetu) r. 1541 poskytlo Turkom základňu pre ďalšie výboje, ktoré smerovali predovšetkým na územie ovládané Habsburgovcami.

 

V r. 1543, po ďalšej výprave, v ktorej padli do tureckých rúk významné pevnosti v Novohrade a Ostrihome, sa pod tureckú nadvládu dostali veľké častí Ostrihomskej, Novohradskej a Hontianskej stolice. Po krátkom prímerí, vykúpenom ročným tribútom 30 tisíc dukátov, sa boje rozhoreli odznova. Tentokrát bola zámienkou tajná dohoda medzi sedmohradským regentom Jurajom Utešeničom-Martinuzzim a Habsburgovcami o odovzdaní ním ovládaného územia Habsburgovcom. V bojoch, ktoré sa začali r. 1552, prišli Habsburgovci o významné pevnosti v Sečanoch a Fiľakove, kde sa, podobne ako v Ostrihome a Novohrade, vytvorili menšie turecké spávne celky – sandžaky. Z nich podnikali Turci výboje do okolia bohatých stredoslovenských banských miest a neskôr aj do Potisia a Sedomhradska, kam sa presunuli hlavné boje. Po porážke hlavného kapitána banskej oblasti, Jána Balašu, r. 1562 bolo opäť uzavreté prímerie. Trvalo len krátko, nevyriešené spory o Sedmohradsko priviedli turecké vojská r. 1566 opäť do Uhorska, ktoré tentokrát prišlo o významnú pevnosť Sihoť.

 


V r. 1568 uzavrela Osmanská ríša a Habsburgovci v Edirne na 8 rokov mierovú zmluvu, ktorá vymedzovala hranice medzi oboma štátmi, aby sa predišlo dvojitému zdaňovaniu v širokom pohraničnom pásme a obmedzila pustošenie v pohraničí na menšie vojenské akcie bez použitia diel. Obe strany sa však snažili využiť slabiny pohraničného systému nepriateľa na čiastkové výboje a drancovanie. Tureckým oddielom sa podarilo pri týchto výpravách zaujať hrady Modrý Kameň, Divín a Šomošová a svoj tlak smerovali predovšetkým na bohaté banské mestá. Na konci 80. rokov sa Osmanská ríša dostala vinou vojny s Perziou a hospodárskej krízy do celkového úpadku, ktorý sa prejavil aj v zvyšovaní daňového zaťaženia podrobeného obyvateľstva a jeho následnými vzburami.

 

V tomto, pre Osmanskú rišu zložitom období, prešla drobná pohraničná vojna do otvoreného vojenského konfliktu, tzv. pätnásťročnej vojny (1593-1606). Zámienkou na jej vypovedanie bola porážka a smrť bosenského sandžakbega Hasana pašu a dlhodobé zadržiavanie platby tribútu zo strany Habsburgovcov. V prvých rokoch vojny sa cisárskemu podarilo dobyť späť Fiľakovo, Modrý Kameň, Sečany, Drégeľ, Novohrad, Ostrihom, Vyšehrad a Vacov. Strata týchto pevností však vyľakala Vysokú portu (turecká vláda), ktorá vyslala do Uhorska obrovskú armádu a r. 1596 dobyla strategicky dôležitú jágerskú pevnosť. Vojnové šťastie sa potom obracalo raz na jednu, raz na druhú stranu.


Habsburgovci z dobytých pevností napokon stratili Stoličný Belehrad, Hatvan, Pešť a Ostrihom a zástupcovia oboch strán uzavreli v r. 1606 pri ústí rieky Žitava mier na dvadsať rokov. Uhorsko zaplatilo Osmanskej ríši 200.000 zlatých a obe strany získali územia, ktoré okupovali. Osmanská ríša uznala Habsburgovcov za vládcov Uhorska. Dohoda zakazovala Turkom drancovať uhorské územie. Niekoľkokrát predlžovaný žitavský mier sa skončil, sotva nastal kľud na bojiskách tridsaťročnej vojny. Konflikt sa tentokrát začal v Sedmohradsku. Sedmohradské knieža Juraj II. Rákoci sa usiloval o príliš nezávislé vládnutie a dostal sa tak do vojenskej konfrontácie s Turkami, v ktorej bol porazený a zabitý. Jeho smrťou r. 1660 Sedmohradsko a jeho kniežatá upadli do úplnej závislosti na Turecku. Vodcovia sedmohradského protitureckého odboja však ešte pokračovali vo vojenských akciách a na ich žiadosť vyslal cisár Leopold do Sedmohradska vojsko, ktoré bolo tŕňom v oku tureckým hodnostárom. Napätie medzi štátmi stupňovali aj vpády posádok pohraničných kráľovských hradov na osmanské územie. Pohraničné šarvátky napokon prešli do otvorenej vojny. Turecké vojská rýchlo postupovali, zmocnili sa niekoľkých pevností a po kapitulácii Nových Zámkov r. 1663 prenikli hlboko do Horného Uhorska a na Moravu. R. 1664 uzavrel cisár Leopold I. vo Vašvári s Tureckom „hanebný mier“ (hanebný preto, že potvrzoval historicky nejväčší územný rozsah tureckého záboru v Európe). Turkom bol ponechaný Veľký Varadín, Nové Zámky a Novohrad, ktoré se stali základňou tureckých nájazdov. Uzavretie nevýhodnej mierovej zmluvy potom viedlo k protihabsburskému sprisahaniu magnátov pod vedením samotného palatina Wesselényiho a po jeho smrti chorvátskeho bána Petra Zrínskeho.

 

Prezradenie sprisahania využil cisár na tvrdú odplatu - bola suspendovaná uhorská ústava a zavedený absolutistický režim, následne začala tvrdá protireformácia. Osmanská ríša znovu zasiahla do vývoja v Uhorsku počas povstania Imricha Tököliho, príbuzného rodu Rákociovcov a Zrínskych, ktoré začalo r. 1679. Tököli do r.1683 ovládol celé Horné Uhorsko. Jeho spojenec, sultán Mohamed IV. v tom istom roku vyhlásil Habsburgovcom vojnu a pod vedením veľkého vezíra Kara Mustafu vyslal do Uhorska veľkú, asi 200 tisícovú výpravu. Tá r. 1683 obľahla Viedeň. Obliehanému mestu prišla pomoc z Poľska, Benátok i od pápeža a po dvojmesačnom obliehaní viedne boli Turci na hlavu porazení poľským kráľom Jánem Sobieským.

 

Táto porážka bola rozhodujúcim obratom v dejinách tureckej expanzie do Európy. V priebehu troch rokov dobyli cisárske vojská Ostrihom, Nové Zámky, Vyšehrad, Budín, Pécs a Segedín a svoju prevahu nad ustupujúcou tureckou armádou symbolicky dokázali pri Moháči r. 1687, na mieste, kde sa celá tragédia začala. Turci museli opustiť Uhorsko a vojna pokračovala v Srbsku, Bosne a Valašsku. R. 1690 Turci načas prešli do ofenzívy a v Sedmohradsku dosadili za knieža Imricha Tököliho, no nie nadlho.

 

Už r. 1696 bolo Sedmohradsko pripojené k cisárskm zemiam. O rok neskôr princ Eugen Savojský v bitke pri Zente, porazil Turkov na hlavu, opanoval Bosnu a dobyl Sarajevo. Nasledoval mier s Osmanskou ríšou, uzavretý r. 1699 v Karlovci, v ktorom sa Turci zriekli nároku na Uhorsko (okrem Temešváru). Ten však získal Eugen Savojský po potlačení povstania Františka II. Rákociho, v rokoch 1716-1718. Turecké nebezpečenstvo sa tak pre Uhorsko definitívne skončilo. Turci ovládali veľkú časť Uhorska vyše 150 rokov a za ten čas vybudovali na okupovanom území svoj správny systém, ktorého hlavnou úlohou bolo zabezpečiť stály a trvalý výber vojenských daní a poplatkov od podrobeného obyvateľstva.

 

Po r. 1541 sa dobyté časti Slovenska (takmer celý juh) stali súčasťou Budínskeho elájetu – provincie, ktorú tvorilo 25 okresov - sandžakov. Na naše územie zasahovali štyri sandžaky: ostrihomský, novohradský, sečanský a fiľakovský. Neskôr sa Budínsky elájet rozdelil na štyri menšie elájety, z ktorých na Slovensko najviac zasahoval elájet jágerský. Po víťazstvách v r. 1663 vznikol na dobytom území Novozámocký elájet. Elájet bol vlastne miestodržiteľskou provinciou, na ktorej čele stál miestodržiteľ tureckého sultána beglerbeg alebo paša. Budínsky paša bol nadriadený ostatným pašom na okupovanom uhorskom území a bol akýmsi sprostredkovateľom medzi sultánom a ostatnými pašami v Uhorsku.

 

Paša bol najvyšším veliteľom a správcom elájetu a mal právomoc rokovať s nepriateľskou stranou. Jeho poradným orgánom, predovšetkým pre závažné rozhodnutia bol poradný zbor díván, ktorého členmi boli najvyšší hodnostári elájetu: správca daní a financií defterdár, najvyšší sudca a predstaviteľ islamu kádí, veliteľ elitných jednotiek janičiarov a hlavní velitelia provinčného vojska. Menším správnym celkom v rámci elájetu bol okres – sandžak, vedený sandžakbegom, ktorého dosadzoval paša. Hlavnou úlohou uhorských sandžakbegov bolo ochraňovať okupované územie pred útokmi nepriateľov, ale aj organizovať lúpežné a trestné výpravy do okolia. Aj sandžakbeg mal svoj díván, ktorý mu pomáhal vynášať závažné rozhodnutia. Najnižšou správnou jednotkou tureckej správy bola náhija. Na našom území sa náhije zriaďovali len zriedkavo a väčšinou len formálne, aby sa podľa nich vykonávali daňové súpisy k nim patriacich obcí bez toho, že by sa v nich ustanovili správne orgány. Špeciálnu funkciu mali kazá, súdne obvody, patriace do pôsobností kádího, moslimského sudcu, ktorý však svoju pôsobnosť neuplatňoval na podmanené kresťanské obyvateľstvo.

 

 

 

 

 

Otázky:

 

  1. V ktorom roku vznikla prvá turecká provincia (elájet) v Uhorsku?
  2. Čo bolo zámienkou pre turecký vpád do Uhorska r. 1541?
  3. Popíš pätnásťročnú vojnu a jej následky.
  4. Popíš vašvársky “hanebný” mier a jeho dôsledky.
  5. Ktorá bitka spôsobila obrat v dejinách tureckej expanzie v Európe?
  6. Čo bolo výsledkom karloveckého mieru?
  7. Popíš tureckú okupačnú správu.

 

 

 

 

Zoznam použitej literatúry:

 

Kol.aut.: Dejiny Slovenska II,VEDA, vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1987

 

Sokolovský, L.: Prehľad dejín verejnej správy na území Slovenska II., Metodické centrum mesta Bratislavy, Bratislava, 1995