Vypracoval: Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

 

Obdobie stupňovania napätia medzi dvoma superveľmocami – Sovietskym zväzom a USA – vyvrcholilo v r. 1962 tzv. Karibskou krízou, pri ktorej stál svet prvýkrát skutočne na prahu jadrovej katastrofy. Po nej pomaly nastáva vo vzájomných vzťahoch istý posun, ktorý už necharakterizuje horúčkovité zbrojenie a eskalácia napätia, ale skôr snaha udržať existujúci status quo – toto obdobie nazývame francúzskym slovom détente – uvoľnenie.

Počas takmer celého tohto obdobia stál na čele ZSSR Leonid Brežnev, ktorý v r. 1964 vystriedal v úrade Nikitu Chruščova. Brežnev rýchlo skoncoval s Chruščovovým štýlom neustálych zmien, opieral sa o armádu, posilnil centrálne rozhodovanie z Moskvy, do vedenia vniesol stabilnejšie a pragmatickejšie metódy práce . Na čele USA sa počas jeho vlády vystriedali niekoľkí prezidenti: Lyndon Johnson (1963-69), Richard Nixon (1969-74), Gerald Ford (1974-77), Jimmy Carter (1977-81) a zažil ešte začiatky Ronalda Ragana v prezidentskom úrade. Počiatočné obdobie politiky détente, ktoré bolo priamou reakciou na bezprostrednú hrozbu jadrovej katastrofy prinieslo predovšetkým podpísanie niekoľkých dohôd o zákaze skúšok jadrových zbraní a ich nešírení. Konkrétne išlo o tieto dohody : Zmluva o zákaze skúšok jadrových zbraní (okrem skúšok pod zemským povrchom) z r. 1963, vyhlásenie Afriky a Latinskej Ameriky za bezjadrové pásmo – r. 1964 a 1967, Dohoda o nerozmiestňovaní jadrových zbraní v kozmickom priestore z r. 1967, Zmluva o nešírení jadrových zbraní z r. 1968, vyhlásenie Antarktídy za bezjadrové pásmo r. 1969, Dohoda o zákaze rozmiestňovania jadrových zbraní na dne morí a oceánov z r. 1971, Dohovor o obmedzení strategických zbraní (Strategic arms limitation talks) SALT I. z r. 1972, ktorou sa USA a ZSSR zaviazali zmraziť počet medzikontinentálnych striel typu zem-zem a SALT II. z roku 1979, ktorej hlavnou podstatou bolo bolo obmedzenie alebo zakázanie vývoja niektorých druhov balistických rakiet s jadrovými hlavicami.

Výrazný posun nastal aj v nemeckej otázke, a to predovšetkým začiatkom sedemdesiatych rokov, keď sa kancelárom Nemeckej spolkovej republiky (NSR alebo SRN) stal sociálny demokrat Willy Brandt. Cieľom jeho politiky bolo predovšetkým znormalizovanie vzťahov s Nemeckou demokratickou republikou (NDR), ktoré traumatizovali celú nemeckú spoločnosť už od vzniku oboch nemeckých štátov. Bol dokonca ochotný vzdať sa tzv. Hallsteinovej doktríny, podľa ktorej NSR neuznávala existenciu NDR ani nemecko-poľské hranice na riekach Odra a Nisa. Predstavitelia ZSSR, ktorých cieľom bolo uznanie povojnového rozdelenia Európy, vyšli v ústrety Brandtovej iniciatíve a v auguste 1970 bola podpísaná dohoda medzi ZSSR a NSR o neporušiteľnosti hraníc na Odre a Nise a neporušiteľnosti a uznaní hraníc medzi NSR a NDR. V decembri 1970 nasledovala zmluva medzi NSR a Poľskom, v ktorej Nemecko uznalo hranice s Poľskom na Odre a Nise a vzdalo sa akýchkoľvek územných nárokov. Konečne v decembri 1972 došlo medzi NDR a NSR k podpísaniu zmluvy o základoch vzťahov medzi NDR a NSR – išlo o vzájomné rešpektovanie nezávislosti, samostatnosti a suverenity a neporušiteľnosti hraníc. NSR podpísala r. 1974 aj zmluvu o vzájomných vzťahoch s ČSSR, ktorá riešila predovšetkým otázku Mníchovskej dohody, pri potvrdení jej nulity (neplatnosti). V samotnej NSR Brandtova Ostpolitik nenašla len priaznivú odozvu; veľa Nemcov považovalo jeho politiku za nebezpečnú, dokonca zradcovskú. Brandt bol napokon pod tlakom politických a súkromných škandálov nútený r. 1974 odstúpiť. Ďalším prejavom politiky détente bola zahraničná politika USA. USA boli v snahe udržať status quo nútení opustiť dovtedajšiu líniu svojej zahraničnej politiky, ktorú určovala Trumanova doktrína zadržiavania komunizmu a prehodnotili svoju angažovanosť v každom svetovom konflikte. Namiesto toho sa zamerali iba na tie oblasti svetového diania, ktoré boli v súlade s ich národnými záujmami.

Najvýraznejšie sa politika détente prejavila v tzv. Vietnamskej vojne, ktorá prebiehala v rokoch 1964-1975. Predohrou k vojne však bol zánik francúzskeho koloniálneho panstva na Ďalekom východe r. 1954. Namiesto bývalej francúzskej Indočíny vznikli nástupnícke štáty: Kambodža, Laos, Severný Vietnam ovládaný komunistami a Južný Vietnam. Vietnam bol rozdelený pozdĺž sedemnástej rovnobežky. Komunistické vedenie Severného Vietnamu, na čele s Ho Či Minom a za pomoci ZSSR a Číny, sa rozhodlo pre násilné zjednotenie krajiny pod komunistickou nadvládou. Od konca 50. rokov začali na území Južného Vietnamu vojenské akcie, zatiaľ prevažne teroristického a partizánskeho charakteru, ktoré mal na svedomí Vietkong, juhovietnamská partizánska komunistická organizácia. USA najprv do Južného Vietnamu vysielali vojenských poradcov a odborníkov, ktorí sa priamo nezúčastňovali bojov, situácia sa však zmenila v r. 1964, keď severovietnamské torpédovacie člny napadli v Tonkinskom zálive americký torpédoborec. USA do Vietnamu vyslali najprv bombardéry, neskôr aj pozemné jednotky. V roku 1969 mali USA vo Vietname vyše 500 tisíc vojakov. Americká angažovanosť vo Vietname sa začala už za prezidenta J. F. Kennedyho, po jeho zavraždení r. 1963 v nej pokračoval jeho nástupca Lyndon Johnson. Vojna, ktorá trvala dlho a mala na svedomí tisícky obetí na oboch stranách, no predovšetkým medzi vietnamskými civilistami, bola v USA veľmi nepopulárna. Medzi mladými ľuďmi vzniklo silné pacifistické hnutie, ktoré vyvrcholilo veľkou protivojnovou demonštráciou vo Washingtone v novembri 1969 ( mala okolo 250 tisíc účastníkov). To už bol prezidentom USA Richard Nixon, ktorého štátny tajomník (minister zahraničných vecí) Henry Kissinger bol zástancom politiky détente a podarilo sa mu presadiť postupný odchod amerických vojsk z Vietnamu. Vojna vo Vietname sa tak skončila r. 1975 víťazstvom komunistov, ktorí obsadili juh a kruto sa vysporiadali so svojimi odporcami.

Zároveň so snahou ukončiť vojnu vo Vietname zameral Kissinger pozornosť USA na komunistickú Čínu. Keď v r. 1949 Čínu ovládla komunistická diktatúra Mao Ce-Tunga, USA s ňou prerušili diplomatické styky. Keď sa však Čína v rokoch 1968-69 dostala do vojnou hroziaceho konfliktu so ZSSR, zmenili USA svoj postoj a začali presadzovať tzv. triangulárnu diplomaciu, ktorá zmenila bipolárne rozdelenia sveta ZSSR – USA na trojuholník medzi Washingtonom, Moskvou a Pekingom. USA uznali prítomnosť Číny v Bezpečnostnej rade OSN a v r. 1972 Čínu navštívil prezident Nixon. K nadviazaniu diplomatických vzťahov a uznaniu Čínskej ľudovej republiky USA však došlo až r. 1979. Vrcholom politiky détente boli jednak rokovania o obmedzení jadrových zbraní so ZSSR, z ktorých vzišla r. 1972 zmluva SALT I., jednak súhlas ZSSR a jeho satelitov so zvolaním medzinárodnej Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe. Tá sa začala r. 1973 v Helsinkách za účasti USA, Kanady a všetkých európskych štátov. Výsledok konferencie, Záverečný akt KBSE, riešil tri dôležité okruhy problémov: 1. potvrdili sa hranice európskych štátov 2. signatári sa zaviazali prehlbovať vzájomnú spoluprácu v oblasti ekonomiky, vedy, obchodu a kultúry, 3. európske krajiny sa zaviazali dodržiavať ľudské práva. Práve tento záväzok však krajiny sovietskeho bloku neboli schopné ani ochotné plniť, čo viedlo ku vzniku hnutí za dodržiavanie ľudských a občianskych práv ( napr. Charta 77 v ČSSR). Okolo polovice sedemdesiatych rokov sa už zreteľne začali prejavovať obmedzenia a hranice politiky détente. Neklamnou známkou bola tzv. Jomkippurská vojna. Názov dostala podľa najvýznamnejšieho židovského sviatku Jom Kippur (deň zmierenia), keď všetci príslušníci židovského náboženstva dodržiavajú prísny pôst a verejný život v krajine sa zastaví. Práve tento fakt využili spojené vojská Sýrie a Egypta a 6.10.1973 začali prekvapivý útok na Izrael v oblasti Suezského prieplavu a Golanských výšin. Počas útoku boli použité sovietske protilietadlové systémy. Izrael sa dostal na hranicu vojenskej katastrofy a predsedníčka vlády Golda Meirová dokonca údajne vydala povolenie na použitie jadrových zbraní. Nakoniec sa Izraelu za pomoci USA podarilo situáciu zvrátiť a vojna napokon po ťažkých stratách skončila víťazstvom Izraela. Sovietska podpora Sýrie a Egypta podnietilo ostrú kritiku zo strany USA. Neskôr ZSSR využil oslabenie USA aférou Watergate k expanzii do tretieho sveta, hlavne do afrických krajín Somálska, Etiópie a Angoly. Definitívny koniec politiky détente priniesol rok 1979. V tomto roku síce ešte USA a ZSSR podpísali vo Viedni zmluvu SALT II., no už v decembri začala sovietska invázia do Afganistanu, kde rok predtým komunisti zvrhli režim prezidenta Mohammeda Daúda. ZSSR považoval Afganistan za svoju sféru vplyvu a na čelo štátu za podpory vojenských poradcov a neskôr i sovietskej armády dosadil Babraka Karmala. Kongres USA na protest proti invázii neratifikoval zmluvu SALT II., zastavil vývoz obilia do ZSSR a USA sa nezúčastnili ani letnej olympiády v Moskve. O tom, že politika détente má svoje hranice, boli nútení na vlastnej koži sa presvedčiť aj obyvatelia ČSSR, keď po invázii vojsk Varšavskej zmluvy 21.8.1968 západný svet síce vyjadroval československému ľudu úprimnú solidaritu, ale na zmenu situácie neurobil nič. V r. 1981 nastúpil do prezidentského úradu v USA Ronald Reagan, predstaviteľ republikánskeho konzervatívneho hnutia, ktorého cieľom bola ekonomická obnova USA a efektívne odvrátenie rastúcej sovietskej hrozby. V hospodárskej politike s Reagan inšpiroval britskou premiérkou M. Thatcherovou: radikálne znížil dane, vysporiadal sa so štrajkovým hnutím a znížil výdavky na sociálne programy. Tieto opatrenia priniesli hospodárske oživenie, ktoré Reaganovi získavalo podporu verejnosti. V zahraničnej politike bolo jeho cieľom zastavenie sovietskej expanzie. Nazval ZSSR Ríšou zla, zvýšil výdavky na obranu a rozbehol nové preteky v zbrojení, ktoré nakoniec prispeli k hospodárskemu zruinovaniu ZSSR. V r. 1980 totiž ZSSR rozmiestnila v strednej Európe rakety SS-20, na čo USA zareagovali umiestnením rakiet Pershing 2 a striel s plochou dráhou letu Tomahawk na základniach NATO v západnej Európe. Obyvatelia západných štátov reagovali na novú jadrovú hrozbu vlnou demonštrácií. Milióny ľudí protestovali, stavili stanové mestečká pri základniach, tvorili živé reťaze. Sovieti západné mierové hnutie finančne podporovali a je jasné, že vo veľkej miere sa v ňom angažovala sovietska tajná služba KGB. Napriek odporu boli rakety v západnej Európe rozmiestnené, no plne funkčné boli až od r. 1985. Vtedy však aj v ZSSR došlo ku zmene, ktorá nakoniec znamenala koniec studenej vojny. Po smrti L. Brežneva v r. 1982 ho na krátke obdobie vystriedali dvaja generálni tajomníci, Jurij Andropov a Konstantin Černeko, ktorí v krátkom slede po sebe zomreli a v marci 1985 sa generálnym tajomníkom ÚV KSSZ stal Michail Sergejevič Gorbačov. Gorbačov sa pokúsil zreformovať skostnatenú komunistickú stranu a rýchlo upadajúcu ekonomiku reformami, ktorých heslami bola: glasnosť (zrušenie cenzúry), perestrojka (prestavba) a uskorenie (zrýchlenie ekonomického vývoja). V zahraničnej politike sa orientoval na zblíženie so západnými mocnosťami, mal dobré vzťahy s Margaret Thatcherovou, západonemeckým kancelárom Helmutom Kohlom i americkým prezidentom Reaganom. V októbri 1986 sa Reagan s Gorbačovom stretli v islandskom Reykjavíku, z tohto stretnutia vzišla Zmluva o likvidácii rakiet kratšieho a stredného doletu z decembra 1987. Ani obmedzenie zbrojenia nemohlo zastaviť ekonomický úpadok ZSSR, preto r. 1988 Gorbačov ohlásil stiahnutie sovietskych vojsk z Afganistanu a v tom istom roku oznámil, že ZSSR sa zrieka Brežnevovej doktríny (podľa tejto doktríny je hrozba, že by sa niektorá socialistická zem odvrátila od socializmu ku kapitalizmu problémom nielen tejto zeme, ale aj všetkých socialistických štátov - ZSSR si takto vyhradil právo intervencie v ľubovoľnej zemi východného bloku) a krajinám východnej a strednej Európy umožní rozhodovať o vlastných záležitostiach. Toto rozhodnutie viedlo k deštrukcii komunistických režimov v strednej a východnej Európe, ktoré s výnimkou Rumunska prebehli bez násilností. R. 1990 bolo znovu zjednotené Nemecko, r. 1991 zanikla Varšavská zmluva. Demokratizačné procesy, dlho potláčané nacionálne hnutia v zväzových republikách, no predovšetkým zúfalá hospodárska situácia obyvateľov krajín ZSSR viedli ku vzniku odstredivých tendencií, ktoré sa nedali zvrátiť. 31. decembra 1991 Gorbačov abdikoval na úrad prezidenta ZSSR ako aj na funkciu veliteľa sovietskych ozbrojených síl. ZSSR zanikol, studená vojna sa skončila. Pre postkomunistické krajiny východnej a strednej Európy sa začalo dlhé a bolestivé obdobie transformácie politických a ekonomických štruktúr, západný svet musel čoskoro čeliť novým výzvam: vojne na Balkánskom polostrove, nevyspytateľnej politike postkomunistického Ruska a na prelome tisícročí novým hrozbám v podobe islamského terorizmu.


 

 

 

Otázky:

  1. Čo znamená slovo détente?
  2. Kto stál na čele ZSSR počas takmer celého obdobia détente?
  3. V čom spočívala Kissingerova politika triangularity?
  4. Popíš vietnamskú a jomkippurskú vojnu.
  5. Čo spôsobilo koniec politiky détente?
  6. Prečo došlo ku eskalácii napätia medzi USA a ZSSR v 80. rokoch?
  7. Popíš politiku R. Reagana a M.S. Gorbačova.


 

Zoznam použitej literatúry:

kol. Aut. Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1996

Hečková,J., Marci Ľ, Slneková V., Nagy Z, Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra, 2007

Johnson, P.: Dějiny 20. století, Rozmluvy, Praha, 2008

Mikušová, J.: Rozmiestnenie rakiet Pershing v Európe, denník SME, 9.12.2004