Roku 1898 zaznamenal V. Poulsen zvuk na oceľové vlákno. Neskôr sa ako magnetická páska používal plastický pás pokrytý oxidom železitým. Od roku 1956 sa môžu pri slabom prúde kódovať obrazy: začala sa éra videorekordérov. Elektrické kódy prechádzajú dvoma rôznymi malými elektromagnetmi, z ktorých jeden je na zvuk a druhý na obraz. Čiastočky železa sa pri prechode popred magnetické hlavice zoradia tak ako tisícky ručičiek kompasu a zastavia sa. Tieto zaznamenané stopy (čiže zaznamenaný film) sa potom čítajú inverzným spôsobom.