Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Najstaršie civilizácie v období staroveku vznikali v údoliach veľkých riek: Eufrat a Tigris na území dnešného Turecka a Iraku, Nílu v Egypte, Indu v Indii a Chuang-che v Číne. Okrem starovekej indickej a čínskej civilizácie vznikali najstaršie kultúry v oblasti tzv. Úrodného polmesiaca. Úrodný polmesiac (pojem, ktorý vymyslel americký archeológ James Henry Breasted) je súvislé územie zahŕňajúce Mezopotámiu, severnú Arábiu, Levantu (Palestína, Sýria a Izrael), južnú Anatóliu a Egypt. Každá civilizácia prešla osobitným a často veľmi odlišným vývojom, no určité znaky sú pre všetky tieto tzv. riečne civilizácie spoločné. Sú to: závlahové poľnohospodárstvo – hospodárstvo založené na využívaní každoročných záplav, ktoré vyplavovali úrodnú pôdu a prinášali dostatok vlahy, ktorú bolo možné pomocou systému kanalizácií využívať aj v období sucha; vysoko organizovaná a centrálne riadená spoločnosť, ktorá bola nevyhnutná pre fungovanie závlahového systému; rôznorodé uplatnenie obyvateľov, ktorí sa nemuseli zaoberať poľnohospodárstvom – existencia remeselníckej, obchodníckej, úradníckej, kňazskej, vojenskej atď. špecializovanej činnosti; písmo a písomné záznamy rôznych druhov a žánrov; existencia právneho systému a súdnictva; existencia jednotiaceho prvku v podobe náboženstva a kultu a výstavba monumentálnej architektúry a umenia. Prvá mestská civilizácia vznikla v oblasti južnej Mezopotámie (takto nazývali už antickí grécki spisovatelia oblasť medzi riekami Eufrat a Tigris. Vytvorili ju Sumeri – etnikum, ktorého pôvod je nám dodnes neznámy. Už na konci 4. tisícročia pred Kristom vytvorili bohatú kultúru, ktorá sa sústredila v mestských štátoch; z nich najznámejšie sú: Ur, Uruk, Nippur, Lagaš, Eridu. Najvyššiu moc v mestskom štáte mal veľkňaz (ensi), ktorý bol zástupcom miestneho boha na zemi. Mesto spravoval z chrámu za pomoci rady starších. Všetka úroda sa odovzdávala v chráme a veľkňaz ju prerozdeľoval, pričom časť sa predala, časť sa stala majetkom chrámu a časť zostala roľníkom. V prípade vojny veľkňaz a rada starších menovali vojvodcu (lugala), ktorý stál na čele armády. Keďže vojny medzi mestskými štátmi boli čoraz častejšie, moc lugalov rástla a okolo roku 2900 pred Kr. boli už skutočnými vládcami sumerských miest.
Sumeri stavali svoje mestá z tehál, pretože kameňa bol v ich krajine nedostatok. Uprostred každého mesta stál chrám. Sumerské chrámy sa volali zikkuraty a pripomínali stupňovité pyramídy so svätyňou na vrchu. Bohatí obyvatelia miest mali svoje domy postavené z tehál, chudobní sa museli uspokojiť s chatrčami z rákosia vymazaného hlinou. Nástroje a zbrane sa vyrábali z bronzu. V kráľovských hroboch v Ure sa našli šperky zo zlata a striebra, vykladané polodrahokamami, ako aj zručne vyrobený nábytok, riady a hudobné nástroje. Sumeri ako prví používali hrnčiarsky kruh a voz s kolesami. Boli aj vynikajúcimi matematikmi. Mali dve sústavy počítania: desiatkovú a šesťdesiatkovú (práve oni rozdelili hodinu na 60 minút). Vytvorili svoj vlastný lunárny kalendár. Za ich najdôležitejší vynález pokladáme písmo. Najstaršie písomné pamiatky boli vykopané v Uruku. Išlo o pečatidlá na potvrdenie držby majetku. Sumerské písmo bolo spočiatku obrázkové, neskôr sa zmenilo na hláskové. V Mezopotámii sa písalo zrezanou trstinou na hlinené tabuľky. Toto písmo pripomínalo tvarom kliny, preto ho nazývame klinové písmo. Najstaršou sumerskou literárnou pamiatkou je epos o Gilgamešovi – príbeh kráľa Gilgameša, ktorý túžil spoznať tajomstvo nesmrteľnosti. Hoci sumerské mestské štáty medzi sebou navzájom súperili, nepodarilo sa im vytvoriť jednotný štátny celok. K tomu došlo až z iniciatívy severných susedov Sumerov – semitského kmeňa Akkadov. Názov semiti dostali kmene podľa Sema, jedného zo synov biblického Noeho. Okolo roku 2300 vytvorili Akkadi pod vládou panovníka Sargona I. prvú ríšu v dejinách Prednej Ázie (tzv. Akkadská ríša). Na prelome 3. a 2. tisícročia pred Kr. Vpadli do oblasti Úrodného polmesiaca Amoriti, ktorým sa začiatkom 2. tisícročia pred Kr. Podarilo ovládnuť mezopotámske mestá Babylon, Kiš, Larsu a neskôr aj Asýriu.
Babylonská ríša, ktorej vládla amoritská dynastia, sa preslávila tzv. Chamurappiho zákonníkom, ktorý dal vyhotoviť najvýznamnejší babylonský panovník Chamurappi (1792-1750 pred Kr.).Zákony boli vyryté na kamenných pilieroch, aby ich každý mohol dobre vidieť. Bolo ich 282 a mnoho z nich slúžilo na ochranu slabých pred mocnými. Po Chamurappiho smrti bol jeho ríša postupne napádaná a ovládaná Chetitmi, Kassitimi, Chaldejcami a nakoniec ju ovládli Asýrčania (tiež Amoriti), ktorí vytvorili tri asýrske ríše. Posledná z nich sa považuje za prvú svetovú veľmoc. Babylonskú ríšu obnovil až kráľ Nabuchodonozor II (605-562 pred Kr.). Porazil Egypt a rozšíril svoju ríšu o územie Sýrie a Palestíny. Nabuchodonozor II. znovu vybudoval mesto Babylon (jeho ruiny sú v dnešnom Iraku, asi 90 km od Bagdadu). Dal ho opevniť obrovskými múrmi. Do mesta viedlo deväť bronzových brán, najznámejšia z nich bola Ištarina brána. Podľa legendy dal Nabuchodonozor postaviť v Babylone visuté záhrady pre svoju manželku Semiramis, ktorá pochádzala z Perzie a chýbala jej tamojšia hornatá krajina. Nabuchodonozorova ríša zanikla pár desaťročí po jeho smrti. V roku 539 pred Kr. ju dobyli Peržania. Mezopotámia stala súčasťou Perzskej ríše. Babylončania zdedili mnoho zo vzdelanosti svojich predchodcov. Vynikali hlavne v astronómii a matematike. Používali lunárny kalendár, v matematike šesťdesiatkovú sústavu. Vytvorili najstaršiu známu mapu sveta a boli prví, kto zaviedol systém váh.
Okolo 13. storočia pred Kr. prichádzajú do okrajových oblastí Mezopotámie ďalšie semitské kmene. Jedným z nich boli Feničania, ktorí sa usadili na východnom pobreží Stredozemného mora (toto územie je teraz súčasťou Sýrie, Libanonu a Izraela). Ich mestá Týrus a Sidon boli centrami medzinárodného obchodu. Zo schránok morských mäkkýšov vyrábali purpurové farbivo také vzácne, že sa vyvažovalo zlatom. Ich lode z cédrového dreva sa plavili na západ až do Británie a na juh k pobrežiu Afriky. Feničania si po celom pobreží Stredozemného mora budovali kolónie. Najznámejšia z nich, Kartágo, bola neskôr mocným nepriateľom Rímskej ríše. Feničania vytvorili prvé hláskové písmo: abecedu o 22 písmenách (boli to len spoluhlásky). Toto písmo od nich prebrali Gréci, ktorí k nemu pridali samohlásky a od nich ho prevzali Rimania. Takto sa fenické písmo stalo základom latinky, ktorou sa u nás píše dodnes.
Súčasťou tejto skupiny semitských kmeňov boli aj predchodcovia Izraelitov. Izraeliti obývali krajinu Kanaán, neskôr nazývanú Palestína. Dlho žili pod útlakom okolitých národov, ich prvým zjednotiteľom bol kráľ Saul. Jeho nástupca, kráľ Dávid, vytvoril okolo roku 1000 pred Kr. Izraelské kráľovstvo s hlavným mestom Jeruzalemom. V Jeruzaleme postavil jeho syn Šalamún prvý izraelský chrám. Po Šalamúnovej smrti sa kráľovstvo rozdelilo na Izrael a Judeu. Obe kráľovstvá sa dostali pod nadvládu Asýrie, Babylónie a nakoniec Perzie. Izraelská viera v jedného Boha Jahveho sa stala základom židovského a neskôr kresťanského náboženstva. Židovský Starý Zákon má vyše 3000 rokov a patrí ku kultúrnemu bohatstvu ľudstva. K nesemitským etnikám, konkrétne k Indoeurópanom, patrili Chetiti, ktorí sa usadili v Malej Ázii začiatkom 2. tisícročia pred Kr. V období egyptskej novej ríše boli súpermi Egypta v oblasti Sýrie. Ríše nakoniec uzavreli zmluvu o priateľstve a spolupráci, ktorá bola prvá svojho druhu v dejinách diplomacie. Jazyk Chetitov rozlúštil známy český jazykovedec Bedřich Hrozný. Chetitskú ríšu rozvrátila okolo r. 1190 invázia tzv. morských národov, pochádzajúcich pravdepodobne z Egejskej oblasti. Medzi nimi boli aj starozákonní Filištínci (po nich dostala meno Palestína).
Život v starovekom Egypte závisel na životodarných vodách rieky Níl. Rieka poskytovala Egypťanom zásoby pitnej vody a bola zdrojom pre zavlažovacie hospodárstvo. Pri každoročných záplavách Níl zaplavil pôdu vo svojom okolí vodou a vytvoril tak množstvo úrodného čierneho bahna. Egypťania v ňom pestovali obilie, jačmeň, ľan, ovocie a zeleninu. Na zavlažovanie v obdobiach sucha vytvorili systém zavlažovacích zariadení. Ich stavba a údržba vyžadovala viac ľudí a obyvatelia dedín sa spájali do väčších územných celkov – nomov – na čele ktorých stáli nomarchovia.
Spájaním týchto územných celkov po čase vznikli dve kráľovstvá Dolný Egypt, nachádzajúci sa v delte Nílu a Horný Egypt v nílskom údolí. Okolo roku 3100 pred Kr. faraón Meni, vládca Horného Egypta zjednotil obe kráľovstvá a postavil si hlavné mesto Memfis. Faraón - vládca starovekého Egypta bol poddanými uctievaný ako syn boha slnka Ra. V spravovaní krajiny mu pomáhali dvaja úradníci - vezírovia. Ich úlohou bolo predovšetkým vykonávať súdnu právomoc, vyberať dane, vykonávať dozor nad štátnymi prácami – stavbou chrámov, palácov, hrobov a pyramíd, spravovať zásoby obilia v sýpkach a riadiť zahraničnú politiku v súlade so záujmami dynastie. Pôda v Egypte patrila faraónovi, ktorý ju za zásluhy udeľoval svojim blízkym, čím sa vytvorila vrstva šľachty. Väčšinu obyvateľov tvorili roľníci, ktorí obrábali pôdu, udržiavali zavlažovacie zariadenia a pracovali na kráľovských stavbách. Otroci spočiatku pochádzali z radov vojnových zajatcov, v neskorších obdobiach do otroctva často upadali ľudia, ktorí nemohli zaplatiť svoje dlžoby. Významné postavenie v Egypte mali kňazi. Egyptské náboženstvo bolo polyteistické. Starovekí Egypťania verili v posmrtný život. Podľa ich náboženstva duša človeka žila tak dlho, kým sa po smrti telo nerozpadlo, preto sa snažili telá po smrti udržiavať čo najdlhšie v neporušenom stave – mumifikovali ich a bohatí Egypťania sa nechali pochovávať so všetkým čo mohli v posmrtnom živote potrebovať – s jedlom, šperkami, šatami i soškami sluhov.
Dejiny Egypta delíme na štyri hlavné obdobia: Stará ríša, Stredná ríša, Nová ríša a Neskorá ríša.
Stará ríša (asi 3100-2000 pred Kr.) je známa predovšetkým stavbou pyramíd. Pyramídy boli hrobkami faraónov. Stavali sa na západnom brehu Nílu, ktorý bol podľa viery Egypťanov krajinou mŕtvych. Pri stavbe pyramídy bolo zamestnaných asi 4000 remeselníkov a tisícky robotníkov Obrovské kamenné kvádre sa opracovávali v kameňolomoch a v čase záplav sa dopravovali na nákladných lodiach na stavenisko. Najväčšou pyramídou je Chufevova (Cheopsova) pyramída, ktorá je vysoká 137 metrov a tvorí ju 2 250 000 kamenných kvádrov.
Stredná ríša ( 2000-1750 pred Kr.)sa najprv vytvorila na juhu. Hlavným mestom Egypta sa stal Véset (Téby). Egypťania dobyli Núbiu, krajinu bohatú na zlato. Egypt sa však dostal do ohrozenia zo strany ázijských kočovných kmeňov, ktoré podnikali lúpežné vpády na jeho územie. Nepomohla ani stavba siete pevností na Sinajskom polostrove za vlády faraóna Amenheméta I. Okolo roku 1750 vpadli na územie Egypta kočovní Hyksósovia a ovládli krajinu. Stredná ríša sa rozpadla na niekoľko častí.
Nová ríša (1550-1050 pred Kr.). Za vlády Thutmósa I. Egypťania prenikli do Prednej Ázie a dostali sa až k Eufratu. Najvýznamnejším panovníkom Novej ríše bol Amenhotep IV, ktorý zaviedol v Egypte uctievanie jedného boha – živého slnečného kotúča – boha Atona. Sám si zmenil meno na Achnaton. Dostal sa do konfliktu s mocným kňazstvom boha Amóna a jeho vláda sa skončila krvavou občianskou vojnou. Jeho nástupca Tutanchamón zavrhol reformy svojho predchodcu. Nález Tutanchamónovej hrobky v 20. rokoch minulého storočia bol jednou z najväčších archeologických senzácií. Na rozdiel od ostatných hrobiek faraónov totiž z väčšej časti nebola vykradnutá a tak ešte aj dnes môžeme obdivovať zručnosť a umelecký dôvtip starých Egypťanov.
Neskorá ríša (1050-30 pred Kr.) sa vyznačovala predovšetkým vládou slabých panovníkov. Egypt postupne dobyli Asýrčania, Babylončania, Peržania a nakoniec Alexander Macedónsky, ktorého vojvoda Ptolemaios založil poslednú dynastiu egyptských faraónov (pochádzala z nej aj Kleopatra). Egypťania vytvorili osobitú kultúru, ktorú obdivujeme dodnes. Preslávili sa predovšetkým monumentálnymi stavbami, ako boli pyramídy, chrámy, paláce a obrovské sochy. Podľa malieb zachovaných na skalných stenách vieme, že nepoznali perspektívu. Egyptské písmo – hieroglyfy – bolo spočiatku obrázkové, neskôr sa zjednodušilo na slabičné písmo. Nápisy sa maľovali na steny, tesali do skál a na každodenné použitie slúžili papyrusové zvitky. Egyptské písmo rozlúštil v 19. storočí francúzsky vedec Jean Francois Champollion. Egypťania boli veľmi praktickí, preto sa u nich vedy rozvíjali len pokiaľ slúžili bežným potrebám. Astronómia slúžila na určovanie termínu záplav podľa polohy hviezdy Sírius. Egypťania používali slnečný kalendár. Rok delili na 365 dní. V matematike používali desiatkovú aj šesťdesiatkovú sústavu a vedeli vyrátať plochu štvorca, obdĺžnika i trojuholníka. Mali veľmi rozvinuté lekárstvo, úspešne liečili rôzne choroby, predovšetkým očné, vykonávali aj zložité operácie, napr. operáciu mozgu.
V polovici 3. tisícročia pred Kr. vznikla najstaršia mestská civilizácia v povodí rieky Indus. Nazývame ju Harappská kultúra (najznámejšími pamiatkami sú pozostatky miest Harappa a Mohendžodáro). Ľudia Harappskej kultúry budovali podľa plánov mestá z pálených tehál; používali dômyselný systém kanalizácie, z pálených tehál stavali domy, pevnosti a sýpky. Používali kamenné, medené a bronzové nástroje. Z hliny vyrábali i keramiku (poznali hrnčiarsky kruh), ozdoby, sošky. Písali na hlinené tabuľky, používali obrázkové písmo. Harappská kultúra zanikla okolo r. 1600 pred Kr. Z doteraz neobjasnených príčin. Zhruba v polovici 2. tisícročia pred Kr. Vpadli do Indie indoeurópske kmene Árijcov. Árijci vytvorili v Indii tzv. kastový systém – rozdelenie obyvateľov do jednotlivých skupín, ktoré sa medzi sebou nesmeli miešať. Štyri základné kasty boli: brahmani – kňazi, kšátriovia – vojaci a vládci, vajšijovia – slobodní obyvatelia a šudrovia – otroci z pôvodného podmaneného obyvateľstva, ktorí sa nachádzali len o stupeň vyššie od zvierat. Hlavným zamestnaním Árijcov bolo (tak ako v ostatných starovekých civilizáciách) poľnohospodárstvo. Vytvorili zvláštny náboženský systém a učenie o prevteľovaní duší. Vytvorili aj najstaršie indické písomné pamiatky – védy. Na prelome 6. a 5. stor. pred Kr. vytvoril princ Siddhárta Buddha nábožensko-filozofický systém buddhizmus, ktorý hlásal štyri pravdy: život je utrpenie; príčina utrpenia je v ľudskej túžbe; prekonať túžbu znamená zbaviť sa utrpenia; vyslobodenie z utrpenia vedie k blaženosti – nirváne – v ktorej sa už duša neprevteľuje. Árijci prenikli až do severnej Indie k rieke Ganga a vytvorili tu niekoľko štátov. Až na hranice Indie prenikol na svojej výprave v rokoch 327-325 pr. Kr. Alexander Macedónsky. V období jeho výpravy sa dostal k moci Čandragupta Maurja. Za vlády jeho vnuka Ašóka dosiahla India najväčší územný rozsah.
Najstaršie civilizácie v Číne sídlili v povodí riek Chuang-che a Jang -c´- ťiang. Prvé mestá tu vznikli okolo r. 3000 pred Kr. Podľa legendy bol prvým cisárom Chuang-ti (Žltý cisár), ktorý vládol okolo r. 2700 pred Kr. Jeho manželka Ši-ling-ji údajne objavila hodváb. Cisárovná zistila, že priadka morušová, ktorá sa živí listami moruše, po zakuklení vytvára jemné vlákna, z ktorých sa vyrábal hodváb, a preto nechala vysadiť morušové háje. Z hodvábu sa tkala jemná látka, ktorú si Číňania tak cenili, že ju používali dokonca ako platidlo. Jeho výroba zostala po 3000 rokov chráneným čínskym tajomstvom.
Prvou čínskou dynastiou bola údajne Sia, ktorá vládla štyristo rokov (2200-1800 pred Kr.) Jej zakladateľ Jű budoval hrádze, aby sa zastavili povodne, ako aj zavlažovacie kanály. Najstaršou dynastiou, ktorej existencia je doložená, bola Šang, založená cisárom Tchang. Šangovci vládli v severnej Číne v rozmedzí rokov 1700-1100 pred Kr. . Žili v páse miest pozdĺž Chuang-che s hlavným mestom Anyang. Okolo r. 1600 pred n. l. sa vyvinuli najstaršie formy čínskeho obrázkového písma, v ktorom každý znak predstavuje celé slovo. Čínske písmo, ako ho poznáme dnes, sa vyvinulo z písma dynastie Šang. Za vlády dynastie Čou (približne 1100-220 pred Kr.) bola zjednotená severná Čína a vznikol systém, ktorý o dvetisíc rokov neskôr v Európe poznáme ako feudalizmus. Štát bol rozdelený na léna, ktorá panovník udeľoval šľachticom. Tí potom svoje léna spravovali, odvádzali z nich dane a zúčastňovali sa na spoločnej obrane. Väčšina obyvateľstva žila na dedinách, väčšie mestá boli len správne centrá provincií. Od 8. storočia pred Kr. sa dostala dynastia Čou do úpadku, rozpadla sa na veľké množstvo menších štátov, ktoré medzi sebou bojovali (tzv. obdobie bojujúcich štátov). To ukončila až krátka vláda dynastie Čchin (221-206 pred Kr.), keď cisár Čchin Š´chuang-ti prvýkrát zjednotil Čínu a vytvoril z nej centralizovaný štát. Cisár zreformoval štátnu správu, zjednotil miery a váhy, zaviedol jednotnú menu, budoval cesty. V r. 215 zahájil práce na stavbe Veľkého čínskeho múru, ktorý mal Čínu chrániť pred nájazdmi kočovníkov zo severu. Na stavbe pracovali až dva milióny ľudí. Dĺžka múru je takmer 6 tisíc kilometrov, jeho šírka bola plánovaná tak, aby tu mohlo ísť vedľa seba až 6 jazdcov. Po smrti cisára vypuklo povstanie, ktoré zvrhlo vládu dynastie Čhin a na trón vynieslo jednoduchého roľníka Liou Panga, ktorý zmiernil kruté zákony, znížil nepopulárne dane a vládol mierne a spravodlivo. Bol zakladateľom dynastie Chan, ktorá v Číne vládla až do 3. storočia po Kr. V období vlády Chan vznikla tzv. hodvábna cesta, obchodná cesta do Európy, bol vynájdený papier a atrament. Časom však došlo k vnútorným nepokojom a rozdrobeniu ríše na mnoho štátov, ktoré ukončila až vláda dynastie Chou-Wej v 4. storočí.
Otázky:
-
Aké sú spoločné znaky starovekých riečnych dynastií?
-
Aký bol prínos sumerskej a babylonskej civilizácie?
-
Aký bol prínos Feničanov a Izraelitov?
-
Popíš spoločnosť starovekého Egypta.
-
Čo vieme o Harappskej kultúre?
-
Popíš kastový systém v Indii.
-
V povodí ktorých riek vznikla čínska civilizácia?
Zoznam použitej literatúry:
Hečková, J;Marci, Ľ.;Slneková, V.; Nagy, Z.: Dejepis (pomôcka pre maturantov), Enigma, Nitra, 2007
Kol. aut., Encyklopédie antiky, Academia, Praha 1973
Kol. aut., Dějiny evropské civilizace I, Paseka, Praha 1999
Kol. aut., Od praveku k novoveku, dejepis pre SOU a SOŠ,
A. Ganeri, H.M.Martell, B. Williams, Encyclopedia of world history, Parrogan Books Ltd, 2006