Vypracoval: Mgr. Tomáš Godiš
Náboženstvo:
Renesančná filozofia nepriniesla len nové vynálezy, myslenie, nový pohľad na človeka či znovuzrodenie antických myšlienok. Priniesla so sebou aj reformáciu cirkvi, a teda aj nové myslenie v cirkvi. Najväčšími reformátormi tohto obdobia sú Martin Luther, Ján Kalvín a Ulrich Zwingli.
 |
 |
 |
|
Ulrich Zwingli |
Ján Kalvín |
Martin Luther |
Martin Luther (1483 - 1546) je najvýznamnejším reformátorom cirkvi. Lutherova reformácia sa začala 31. októbra 1517, vydaním 95 téz, ktoré prevažne odsudzovali udeľovanie odpustkov. Martin Luther hlásal, že možnosť vykúpenia nie je v odpustkoch, ale práve vo viere v Sväté Písmo (a hlavne v evanjeliách). Práve z tohto dôvodu odpustky kritizoval ako nekresťanské.
Martin Luther podčiarkuje predovšetkým osobnosť, ktorá je slobodná a voľná. Rovnako je presvedčený o tom, že táto slobodná osobnosť má predpoklady na svoje chápanie biblie. Každé ľudské inpíduum má teda schopnosť výkladu biblie a svätého písma. Luther zavrhoval cirkev ako jediného sprostredkovateľa medzi človekom a Bohom. Tieto revolučné myšlienky sa podpísali neskôr aj pod nemecký idealizmus a výrazne ho ovplyvnili (hlavne praktickú časť filozofie I. Kanta).
Morálka a etika:
Morálka a etika sa v tomto období rozdeľuje na dva smery a to na učenecký a laický. Predstaviteľom učeneckého smeru etiky je Erazmus Rotterdamský (1467 - 1536). Bol to kresťanský humanista, ktorý uznával slobodnú vôľu človeka, ale zároveň aj jeho zodpovednosť voči Bohu. Žiadal preto návrat k prameňom hebrejskej a gréckej biblie. Erazmus bol aj reformátor, chcel však pokojnú reformáciu cirkvi a hlavne žiadne krviprelievanie. Vo svojom diele „Chvála bláznivosti“ otvorene kritizoval nielen pápeža, ale aj kráľov a v podstate aj celú cirkev. Erazmus chcel, aby bola uplatnená jediná autorita a to najvyššia autorita – kritický rozum.
Laická etika: - jej predstaviteľom bol Michel de Montaigne (1533 - 1592). De Montaigne vyzýva predovšetkým na toleranciu človeka. Človek tvorí základ jeho skúmania. Človek je a má byť v centre pozornosti. Vo svojom diele „Eseje“ prezentuje základný životný princíp a tým je: „cesta k nájdeniu samého seba“. Človek má byť podľa neho vždy sám sebou.
Učenie o štáte
V období renesancie sa filozofi začínajú opätovne venovať učeniu o náuke o štáte. Pri tom uvažujú o lepšej spoločnosti a najvhodnejšom štáte. Živým príkladom môže byť taliansky renesančný filozof Niccoló Machiavelli (1469 - 1527). V jeho diele „Vladár“ nájdeme nielen úvahy o vlastnostiach panovníka a jeho povinnostiach, ale aj názory na vedenie štátu a prostriedky na presadzovanie moci vladára. Dozvedáme sa napr., že vladár sa musí zamerať predovšetkým na udržanie poriadku a stability vo svojom štáte. V prípade, že si to istá situácia vyžaduje môže panovník použiť všetku moc a prostriedky na udržanie poriadku v štáte. Machiavelli však tvrdí, že panovník musí použiť (ak má na výber) najprv jemnejšie prostriedky, až potom tie drastickejšie.
Už bolo spomenuté, že renesancia je považovaná za znovuobjavenie antickej kultúry a tiež antických hodnôt. V dôsledku toho sa aj do učenia o štáte dostávajú nové vízie štátu. Už Platón dávno v minulých časoch antiky položil teóriu ideálneho štátu. V období renesancie sa táto teória objavuje znovu vo forme prvých sociálnych utópií. Autormi týchto utópií sú Tomasso Campanella (1568 - 1639) vo svojom diele „O slnečnom štáte“, ako aj Thomas More (1478 - 1535) vo svojom diele „Utópia“.
Utópia je jedným z najvýznamnejších teórií ideálneho štátu vôbec. Dozvedáme sa v ňom napríklad, že pokiaľ bude existovať súkromné vlastníctvo, tak si žiaden panovník, štát a vôbec právo neporadia s biedou, zločinnosťou a chudobou. Jediným spôsobom, ako dosiahnuť a odstrániť tieto problémy je realizovanie idei spoločného majetku, spoločného vlastnenia a hlavne princípu rovnosti. Ľudia by si všetci mali byť jednoznačne rovní. Základným princípom blahobytu a šťastia v ideálnom štáte je práca. Preto musí byť nastolená sociálna spravodlivosť a premyslený model organizácie práce. Štát musí regulovať výrobu, členiť a rozdeľovať nezamestnanosť. Práca je tak právom každého, ako aj jeho povinnosťou voči spoločnosti. Základnou jednotkou štátu má byť rodina, štát ju musí podporovať a v žiadnom prípade jej nemá brániť vo fungovaní. Veľkú rolu pripisoval aj vidieku. Vidiek má byť podľa neho zásobovacou baštou mesta s ktorým si má vymieňať produkty práce. Panovník musí mať predovšetkým také cnosti, ktoré dokážu zabezpečiť fungovanie štátu. Vladára si pritom volí snem zástupcov jednotlivých rodín v štáte.
Otázky na zopakovanie:
1. Kto bol Martin Luther a akú úlohu zohráva v renesancií?
2. Čo sú to odpustky a akú úlohu zohrávajú v tomto období?
3. Ako delíme etiku v období renesancie? A kto je zástancom jednotlivých smerov etiky?
4. Kto napísal dielo „Vladár“ a čo sa v ňom dozvedáme?
5. Menujte hlavné myšlienky diela „Utópia“ – kto ho napísal?
6. Ako je možné podľa Mora zamedziť chudobe, biede a zločinnosti?
Použitá literatúra :
1. P. Barát a kolektív, Náuka o spoločnosti, Enigma, Nitra, 2005
2. Kolektív autorov, Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis, Brno, 2002
3. A. Martinská Vavrová, Príprava na maturitu – náuka o spoločnosti, Príroda, Bratislava, 2009