Vypracovala : Mgr. Viera Hlavinová
 
Hviezdoslav nemal rád veľkú spoločnosť, nezúčastňoval sa na spoločenských podujatiach, ale občas prijal návštevu nejakého literárneho priateľa. A predsa nebol opustený. Spoločnosť ľudí mu nahrádzala oravská príroda. Báseň Hory, lesy, dobre vám je si musíme dobre prečítať, lebo táto báseň je dôkazom, ako básnik nikdy, v žiadnej chvíli, nemôže zabudnúť na hlavný predmet svojej poézie, na to, čo sa stalo zmyslom jeho osobného života i jeho básnickej tvorby: na svoj ubiedený, utláčaný a ponižovaný ľud. A tak ako Hviezdoslavov vzťah k rodisku, k rodine, k matke, i jeho vzťah k prírode ústi do jedného spoločného útočišťa: do básnikovho vzťahu k slovenskému ľudu.
 
Lyrika
Ľud žijúci na Orave bol podľa básnika : „ z každej strany prikovaný k hrude ...“ Živil sa roľníctvom, obrábaním pôdy: „Veď biedna je tá naša Orava : namiesto chleba ušlo sa jej skaly, zač potom je i celá boľavá, jak pieseň ľudu trpko nad ňou žiali.“ Takto hovorí Hviezdoslav o Orave a jej ľuďoch.
Ale Hviezdoslav, i keď vyštudoval neodcudzil sa ľudu: „Ej, tvrdo ľud náš hrdlačí, než chleba sebe i nám krája ...“ Teda sebe i nám! Zamyslime sa nad týmito slovami. Hviezdoslav bol advokát, inteligent, príslušník tej vrstvy národa, ktorá sa povyšovala nad ľud. Nie však Hviezdoslav. On zostal pevne spojený so životom ľudu. Videl, že len práca ľudu tvorí hodnoty, ktoré sú trvalé, a z ktorých žijú všetci ľudia. Preto volal i do radov slovenskej inteligencie: „ Ó, vážme si ho! bo z nás čože, nech on by ruky na klin dal ?“
 
Nebola to len úcta a vďačnosť, čo viazala básnika k ľudu, bola to najmä nesmierna láska. Hviezdoslav miloval svoj ľud, preto ho bolel jeho ťažký život, a preto sa usiloval slúžiť ľudu, pomáhať zlepšiť jeho biedne životné poslanie.
 
 
Cyklus Letorosty je najrozsiahlejšia Hviezdoslavova lyrická skladba. Skladá sa z troch častí. V treťom cykle Letorostov básnik postupne prechádza od osobných bolestí a spomienok k problémom života slovenského ľudu.
 
 
V básni K vám urodzeným, veľkomožným odsudzuje panskú spoločnosť, vyčíta pánom, že opovrhujú ľudom, hoci žijú z jeho práce, upozorňuje na hodnoty a schopnosti ľudu. Básnik sám, v prvej osobe, stane si do stredu básne a osobne ide účtovať : „K vám urodzeným, veľkomožným ... mám veľké, vážne slovo! Povedzte, ale stranou nám, vyznajte jasno, bez obalu, hej, srdcom všetkej úprimnosti možným : čím zaslúžil si ľud ten môj i váš to položenie zrovna otrokovo...“ Básnik František Votruba o tomto postoji píše: „Bolo málo ľudí pod slovenskou oblohou v jeho dobe, ktorí by tak jasno videli tú strašnú priepasť, ktorá sa oddávna roztvára medzi šľachticmi a ukrivdeným a zaznávaným ľudom, a nebolo nikoho, kto by tým citove a mravne tak trpel ako práve Hviezdoslav.“
 
 
V tomto cykle sa nachádza aj známa báseň Ó mládež naša ..., v ktorej sa obracia k mládeži, vyslovuje jej svoju dôveru, vidí v nej záruku krajšej budúcnosti.
 
 
V básni Ó, prečo som nie víchrom si žiada mať ničiacu silu ako víchor, oceán alebo sopka, aby mohol zmietnuť všetkých tých, čo žijú na úkor práce ľudu.
 
 
V cykle Stesky v básni K ľudu, k ľudu mládež moja vyslovuje svoj životný odkaz mládeži. Lepšie časy pre náš ľud neprídu samy od seba. A z tohto básnikovho presvedčenia vyvierajú jeho naliehavé výzvy k mládeži: „ K ľudu, k ľudu, mládež moja, k ľudu sa maj, k svojmu ľudu,! Tam ti práca hodna znoja, i zásluha hodná trudu.“ Teda vyzýva mládež, aby sa spojila v poctivej práci s ľudom, aby všetky svoje sily dala do služieb ľudu. Hviezdoslav vie, že len spoločným úsilím, len prácou spolu s ľudom sa dá dosiahnuť lepší život, že len tak sa dá : „Zboriť vetché, nové tvoriť !“
 
 
Hviezdoslav ostal v duši až do konca života slovenským roľníkom. V básni Oráč a kosec sa priznáva : „...gazdovstvo mi v krvi, a čo už v tej väzí, nikdy nepominie.“ Preto básnik pokladá ľud za jadro národa, preto stavia jeho prácu tak vysoko, nad všetko iné : „ Ó, hej, drž sa, ľud môj, pridrž svojej zeme tela tykadly tak, ako vlákny citu, len v nej môže vzísť, môž vzkvitnúť tvoje semä – Nepusť z rúk, skôr zveľaď časť tú írečitú: gruntom ona, stupne v kaštieľ blahobytu ...“
 
 
Epika
Skoro celá Hviezdoslavova epika je obrazom slovenského ľudu. Najvýraznejšími črtami tohto obrazu je húževnatá pracovitosť nášho ľudu, nábožnosť, bohatá citovosť i mravná čistota ľudu. Hviezdoslav však vidí nielen krásne vlastnosti ľudu, on vidí aj jeho nedostatky a nemlčí o nich.
 
 
Dej lyricko – epickej skladby Hájnikova žena je zasadený do prostredia oravskej prírody. Stvárňuje súžitie človeka a prírody. Už od začiatku v diele cítime protiklad sveta pánov a sveta ľudu, teda básnik zobrazuje základný spoločenský rozpor doby, a to rozpor medzi šľachtou a ľudom. Tento rozpor básnik postavil na troch hlavných postavách diela: Miška Čajku, jeho ženy Hanky a zemana Artuša Villániho.
V postave Artuša Villániho odsúdil morálku pánov, ich zhýralosť, priživníctvo a pýchu: " ... že treba vedieť a môcť v malej chvíľôčke všetok užiť tuk, čo tisíc nastrádalo rúk, i sto liet len čo znalo stvoriť, to v jednej ľahkej dobe zboriť ...“ Artuš je mravne skazený, sebecký, panovačný a cynický.
Predstaviteľmi ľudu sú Hanka a Michal. Básnik stojí na ich strane, vyzdvihuje morálnu čistotu ľudu, jeho pracovitosť, čestnosť a priamosť.
Hlavným kompozičným prostriedkom skladby je kontrast – Hviezdoslav zdôrazňuje kontrast medzi svetom chalúp a Kaštieľov, medzi morálkou ľudu a šľachty. Nielen príroda, ale aj básnik je v tomto boji dvoch protichodných svetov na strane ľudu a pranieruje ľachtikársky život pánov, ba odhaľuje pravé príčiny zlého položenia zbedačeného národa.
 
 
 
Vyvrcholením Hviezdoslavových obrazov života slovenského ľudu sú dve veľké básnické skladby – eposy Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský. Spracoval v nich námety zo zemianskeho prostredia. Základnú dejovú osnovu obidvoch skladieb tvorí vzťah zemianstva k ľudu. Zemania i napriek svojmu úpadku boli veľmi pyšní, arogantní, sedliakmi opovrhovali, nechceli uznať, že doba sa už zmenila. Hviezdoslav správne postrehol, že zemania sa napokon budú musieť vzdať svojich predsudkov a splynú s ľudom.
 
 
V lyricko – epickej skladbe Ežo Vlkolinský básnik vykreslil celý rad typov, postáv a figúrok zo zemianského i ľudového života. Obšírne opísal aj rozdielne zvyky týchto dvoch spoločenských vrstiev (najmä v kolektívnych scénach ako fašiangy, pytačky, svadba) a zobrazil začiatok procesu splývania zemianstva s ľudom. Na svadbe Eža a Žofky dochádza medzi pozvanými zemanmi a sedliakmi ku konfliktu, zemania sa snažia dokázať svoju nadradenosť nad sedliakmi, spomínajú svoju starú slávu a zásluhy. Básnikove demokratické myšlienky o jedinej možnej ceste vývinu tlmočí Ežo : „Sme rovní ! áno – zemän, nezemän, v tom rozdielu viac niet. Kto inakšie dnes vraví, nezná časy alebo je zatvrdilý, čo je nerozum.“
 
 
V lyricko – epickej skladbe Gábor Vlkolinský autor podáva širší a podrobnejší obraz života slovenskej spoločnosti v druhej polovici 19. storočia . Taktiež zobrazil celkový proces rozkladu a úpadku zemianstva. Sedliaci – teda ľud – svojou pracovitosťou, mravnosťou zvíťazil nad zemianstvom.
 
 
V rozsahom menších epických skladbách sa Hviezdoslav obracia k životu oravského roľníckeho ľudu, pričom jeho prístup k tejto tematike je priam dokumentárny: Bútora a Čútora, Na obnôcke, V žatvu.
 
 
 
Zhrnutie
Téma slovenského ľudu v tvorbe P. O. Hviezdoslava
Lyrika
Letorosty – K vám urodzeným, veľkomožným; Ó, mádež naša;
Ó, prečo som nie víchrom
Stesky – K ľudu, k ľudu mládež moja
Oráč a kosec
Epika
Hájniková žena, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský
Bútora a Čútora, Na obnôcke, V žatvu
 
 
 
 
 
Kontrolné úlohy :
  1. Uveďte názvy lyrických cyklov, v ktorých Hviezdoslav vyjadruje svoj vzťah k ľudu.
  2. Z čoho vyrastá základný konflikt v "Hájnikovej žene" ?
  3. V ktorom diele sa Hviezdoslav zaoberá vzťahom zemianstva k ľudu ?
  4. Aký odkaz zanechal autor v básni "K ľudu, k ľudu mládež moja" ?
  5. Určte konflikt básne "Ó, prečo nie som víchrom" z hľadiska lyrického subjektu.
 
Použitá literatúra :
  1. Hviezdoslav, P. O. : Výber z diela. Bratislava : Slovenské nakladateľstvo detskej knihy, 1953.
  2. Šmatlák, s. : Hviezdoslav I. – IV. Bratislava : Tatran, 1973.