Vypracoval: Mgr. Tomáš Godiš

 

 

Občianske právo upravuje právo vo vzťahu k občanovi. Je to právo, ktoré je odvetvím súkromného práva. Jedná sa pri ňom hlavne o naplňovanie občianskych práv, slobôd a ochranu osobnosti a majetku. Okrem toho upravuje základné vzťahy medzi občanmi, fyzickými a právnickými osobami aj vo vzťahu k štátu. Základným prameňom občianskeho práva je občiansky zákonník. Občiansky zákonník charakterizuje a upravuje právne úkony. Okrem občianskeho zákonníka je prameňom občianskeho práva aj ústava Slovenskej republiky a občiansky súdny poriadok. Účastníkmi občianskeho práva sú fyzická a právnická osoba.
 
 
Fyzická osoba je pri tom jednotlivec, ktorý má právnu spôsobilosť. Mať právnu spôsobilosť znamená mať v rámci občianskeho práva isté práva a povinnosti. Táto spôsobilosť vzniká narodením a zaniká smrťou. V rámci občianskeho práva poznáme ešte pojem „spôsobilosť na právne úkony“. Znamená to, že fyzická osoba (jednotlivec) je schopná svojim konaním a svojimi prejavmi vytvárať, rušiť alebo meniť právne vzťahy. Spôsobilosť na právne úkony vzniká dňom, kedy občan nadobudne plnoletosť a končí zvyčajne jeho smrťou. Spôsobilosť na právne úkony však nemusí skončiť dňom smrti, ale aj dňom kedy je človek vyhlásený za nespôsobilého na vykonávanie právnych úkonov. Stáva sa tak predovšetkým vtedy, keď je človek psychicky chorý a nedokáže svojimi prejavmi a svojim konaním vykonávať právne úkony. O nespôsobilosti na právne úkony rozhoduje jedine súd.
 
 
Právnická osoba – pod právnickou osobou sa rozumie firma alebo organizácia, ktorá musí spĺňať isté náležitosti ako štatút, stanovy, organizačná štruktúra. Aj právnická osoba má právnickú spôsobilosť, nazýva sa ale právnou subjektivitou. Znamená to, že právnická osoba vystupuje v právnych vzťahoch pod hlavičkou firmy, alebo pod vlastným menom a nesie zodpovednosť za záväzky plynúcich z právnych vzťahov. Právna subjektivita pritom vzniká dňom registrácie v obchodnom registri, naopak zaniká výmazom z obchodného registra. Za právnickú osobu rozhoduje valné zhromaždenie či predstavenstvo.
 
 
Vlastnícke právo je súčasťou občianskeho práva. Toto právo sa zaoberá ochranou veci vlastníka. Znamená to, že podľa ústavy každý človek môže vlastniť majetok, užívať ho a nakladať s ním podľa svojho uváženia. Vlastnícke právo toto právo ochraňuje a upravuje jeho pravidlá. Vlastníctvo sa pri tom rozdeľuje na vlastníctvo podielové a bezpodielové. Podielové vlastníctvo je také, kde jednu vec (napr. dom) vlastní viacero vlastníkov, čiže je to vlastníctvo rozdelené medzi viaceré osoby, ktoré v ňom majú svoj podiel. Bezpodielové vlastníctvo je také vlastníctvo, ktoré možno vidieť u manželov. Čiže je to majetok, ktorý počas manželstva spoločne nadobudli.
 
 
Vlastníctvo istej veci, alebo majetku je možné získať darovaním (niekto sa rozhodne mi majetok darovať), ale aj kúpnou zmluvou (kúpim si majetok za peniaze), rozhodnutím istého štátneho orgánu (napríklad pri exekúciách a pod.) Majetok však možno získať aj dedením teda prechodom majetku zo zosnulého na pozostalého. Dedičstvom sa zaoberá ďalší druh práva dedičské právo. Rozoznávame pritom štyri skupiny dedičov zo zákona:
 
  1. manželka poručiteľa a jeho deti
  2. manželka, rodičia poručiteľa, ostatní, ktorí žili aspoň rok pred smrťou v spoločnej domácnosti
  3. súrodenci a tí, ktorí aspoň jeden rok žili s poručiteľom v spoločnej domácnosti
  4. prarodičia poručiteľa

 

Zákon však stanovuje možnosť zisku majetkom aj na základe testamentu. Testament napíše vlastník majetku a určí v ňom kto má byť nasledovným majiteľom jeho majetku.

 

 

Záväzkové právo: Toto právo, alebo tieto práva sa dotýkajú predovšetkým zmlúv a z nich plynúcich záväzkov. Vystupuje tu dlžník (ten ktorý sa zaväzuje vykonať predmet zmluvy teda musí niečo vykonať, niečoho sa držať, poskytnúť) a veriteľ (ten ktorý má právo požadovať vykonanie predmetu zmluvy). Rozoznávame niekoľko druhov zmlúv a to:

  1. darovaciu zmluvu - vzťah: darca – obdarovaný
  2. kúpnu zmluvu - vzťah: predávajúci - kupujúci
  3. zmluvu o dielo - vzťah: zhotoviteľ – objednávateľ
  4. zmluvu o pôžičke - vzťah: veriteľ – dlžník
  5. nájomnú zmluvu - vzťah : prenajímateľ - nájomca
  6. poistnú zmluvu - vzťah : poisťovateľ - poistenec

 

V rámci občianskeho práva dochádza k porušeniu zmlúv a vznikajú spory. Kvôli nim sa potom vedie občianske súdne konanie, ktoré má spory vyriešiť. Pri občianskom spore vystupujú dve strany: navrhovateľa odporca. Navrhovateľ je pritom ten, ktorý musí dokázať, že odporca voči nemu neplní povinnosti. Odporca je ten, ktorý musí dokázať, že všetky povinnosti voči navrhovateľovi si plní. Rozhodnutie občianskeho súdu je pri občianskych sporoch záväzné. Ten ktorý súd „prehrá“ musí niesť sankcie. Sankcia znamená, že musí nahradiť škodu, alebo dať veci do pôvodného stavu, respektíve zaplatiť odškodné v istej výške. V prípade, že sa chcú strany dohodnúť mimo súdu použijú tzv. zmier. Vtedy sa obe strany t.j. navrhovateľ aj odporca dohodnú mimosúdne, čo urýchli proces vyriešenia sporu.
 
 
V súvislosti s občianskym sporom sa vyskytujú dve spojenia a to:
 
 
  1. občianskoprávna zodpovednosť subjektívna – vzniká vtedy, keď niekto úmyselne poruší občiansky zákonník.

 

  1. občianskoprávna zodpovednosť objektívna – zodpovednosť za konanie bolo zapríčinené nevedomky.

 

 
 
 
Otázky na zopakovanie:
  1. Definujte občianske právo!
  2. Aké sú hlavné pramene občianskeho práva?
  3. Aká je to právnická a fyzická osoba?
  4. Kto môže dediť po poručníkovi? Aké stupne dedenia poznáte?
  5. Aký je to občiansky spor? Kto sú jeho účastníci?
  6. Aké je to záväzkové právo?

 
Použitá literatúra:
  1. Kolektív autorov, Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis, Brno, 2002
  2. A. Martinská Vavrová, Príprava na maturitu – náuka o spoločnosti, Príroda, Bratislava, 2009
  3. I. Paulička, Všeobecný encyklopedický slovník, Ottovo nakladatelství, Praha 2005