Vypracovala: Lenka Brhlíková



Citoslovcia predstavujú slovný druh, ktorým vyjadrujeme city, nálady, alebo vôľu. Ich konečná interpretácia je výrazne viazaná na intonáciu vety, na jazykový aj mimojazykový kontext. Tradične sa citoslovcia delia na vlastné, teda slová, ktoré majú povahu citoslovca (ay – ach), a na nevlastné, ktoré sú vytvorené z iných slovných druhov (dale – hybaj). Z významového hľadiska hovoríme o citoslovciach onomatopoických, zvukomalebných, apelatívnych, kontaktových a emocionálnych.


1. Zvukomalebné citoslovcia

 

Ich poslaním je vyjadriť zvuky vonkajšieho sveta:

 

El lechero llamó...Rin ...Rin ... Rin ...Riiiin. ( Mliekar zazvonil ... Crr ... Crr ... Crr ... Crrr....)

Es quequequeque. Hasta empiezo a tardamuedar, del cabreo que me entra.

(Tetetetette ... teda. Skoro začínam koktať, aká som naštvaná.)

- ¿Qué hace, pues, siendo psiquiatra?

- ¡ Ja, ja, ja ...! Bueno, son otros los que me llaman psiquiatra.

( - Čo teda robíte ako psychiater?

- Chachacha ... Ako o psychiatrovi o mne hovoria iní.)

 

V španielčine môžu byť tieto výrazy často nahradené substantívom, to znamená, že vo vete pôsobia ako podstatné meno. V slovenčine sa v tomto prípade dáva prednosť odvodzovaniu od citoslovesného základu:

 

El tictac del reloj. Tikanie hodín.


V oboch jazykoch slúži citoslovce ako základ pre odvodzovanie slovies (napríklad v detskej riekanke):

 

Los pollitos pían, pío, pío, pío, cuando tienen hambre, cuando tienen frío.

(Kuriatka pípajú, pí, pí, pí, keď sú hladné, keď im je zima.)


2. Citoslovcia apelatívne (kontaktové)

 

Všeobecne sa dá povedať, že sa nimi hovorca obracia ku adresátovi prejavu s cieľom vzbudiť jeho pozornosť, požiadať ho o niečo, zavolať ho a podobne:

 

¡ Ey, tú! – llamé. (Hej ty!, zvolal som.)

¡ Chisstt! ... No se habla mal. (Psst. Neohovárať.)


3. Emocionálne citoslovcia


Vo všeobecnosti sa dá povedať, že vyjadrujú city, pocity a nálady hovoriaceho. Najbežnejšie výrazy v španielčine sú:


Ah:

a) v odpovedi vyjadruje pochopenie predchádzajúceho vety:

 

También habla español. Posee las dos lenguas. - ¡Ah!, posee las dos lenguas.

( Hovorí taktiež španielsky. Má oba jazyky. Aha. Má oba jazyky.)


b) v ostatných prípadoch pochopenia situácie alebo zhody okolností:

 

¿Qué problemas tiene el ñiño este? - ¡Ah sí! No sabe matemáticas. (Aké problémy má toto dieťa? Aha áno, nevie matematiku.)

 

Ajá, ajajá (naznačuje súhlas):

 

a) ¡Ajá! – exclamé yo, festivo, al verlo. ( Aha, zvolal som vo sviatočnej nálade, keď som ho uvidel.

 

Ay:

a) všeobecne naznačuje údiv, poľutovanie, protest, sťažnosť:

 

¡Ay, qué asco! (Ach, aký hnus.)

Niekedy môže byť sťažnosť doprevádzaná aj určitým uspokojením:

¡Ay, amor mío, a qué cosas me obliges! (Ach láska moja, k čomu všetkému ma nútiš.)

 

b) môže naznačovať aj úplnú spokojnosť:

¡Ay, ay! ¡Qué bueno es eso! (Jé, to je ale dobré.)

 

Bah (vyjadrenie pohŕdania, nedôvery, odmietnutia):

¿Sabes que María tiene un hijo? - ¡Bah! Claro que sí. (Vieš, že María má dieťa? Pchá. Samozrejme, že áno.)

 

Ca, quiá (naznačuje nedôveru k predchádzajúcemu vysloveniu alebo odmietnutiu):

¿Tienes miedo? – Ca. (Máš strach? Ani náhodou.)

 

Caramba, caray (prípadne ďalšie varianty):

Naznačujú prekvapenie, rozladenie alebo rozčúlenie, v niektorých prípadoch nahrádzajú vulgarizmy:

¡Caramba, qué susto! (Do pekla, ako som sa zľakla.)

 

 

Úlohy na záver:

Preložte:

Ideš do školy? Pché, dnes nemusím.

Ach, aká pekná vila.

Aha, vykríkol od radosti Pepe.


Použitá literatúra:

Oľga Macíková, Ľudmila Mlýnková: Manual de Español Actual I

Jana Lenghardtová: Španielčina 1, 2

Valerio Báez San José a kol.: Moderní gramatika španělštiny