Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
 
 
 
 
Príčiny tohto vojnového konfliktu, ktorý bol akousi predohrou k druhej svetovej vojne, treba hľadať v dlhodobej spoločenskej a ekonomickej kríze, ktorá postihla Španielsko po prvej svetovej vojne. Táto kríza spôsobila takú radikalizáciu spoločnosti, že v Španielsku už neexistovala vôľa k mierovému riešeniu a vojna sa stala nevyhnuteľnou. Medzivojnové Španielsko bolo už dlhodobo politicky nestabilné.
Od roku 1875 bola zem konštitučnou monarchiou, v ktorej podľa anglického vzoru fungoval systém dvoch strán: konzervatívcov a socialistov, ktoré sa pravidelne striedali pri moci. Skutočnú moc mala však v rukách úzka vrstva veľkostatkárov, šľachty a duchovenstva. Skorumpovaný systém a medzinárodné neúspechy, predovšetkým strata Kuby a Filipín v prospech USA spôsobovali nedôveru širokých roľníckych vrstiev, ako aj vznikajúcej robotníckej triedy, ktoré priťahovali myšlienky socializmu, anarchizmu, či separatizmu. Rozšírila sa emigrácia do krajín Latinskej Ameriky, ako aj masové sťahovanie vidieckeho obyvateľstva do miest, kde často nezamestnaní vytvárali celé chudobné štvrte na okrajoch veľkých miest.
Španielsko bolo v podstate zaostalou poľnohospodárskou krajinou s málo vyvinutou strednou triedou obyvateľstva. Hoci sa nezúčastnilo prvej svetovej vojny, ľudia trpeli nedostatkom potravín (oleja, múky, mäsa), ktoré sa predávali do zahraničia a vysokou infláciou, čo viedlo k radikalizácii robotníckych vrstiev.
V Španielsku existovali tri prúdy robotníckeho hnutia: socialistický, anarchistický a kresťansko-socialistický. Socialistická strana (PSOE) bola založená už roku 1879 a socialistická odborová centrála (UGT) v roku 1888. Jej cieľom bol boj za zlepšenie podmienok pracujúcich, revolučných myšlienok sa strana vzdala. Už v r. 1910 vznikli Anarchistické odbory (CNT), ktoré sa tiež nepresadzovali rôznymi nátlakovými a teroristickými akciami a nahradili ich anarchosyndikalizmom; ich cieľom bola revolúcia a nasledovné zrušenie štátu ako takého. V roku 1921 vznikla Komunistická strana (PCE), ktorá bola síce počtom malá, no pre sovietsku podporu hrala v republikánskom Španielsku počas občianskej vojny významnú úlohu.
V Španielsku bola veľmi silným elementom i armáda, ktorej vysokí predstavitelia boli nespokojní so systémom dvoch strán, ako aj s neúspechmi v zahraničnej politike, predovšetkým s porážkou španielskych vojsk v Maroku r. 1921. Východiskom z dlhodobej krízovej situácie sa zdala vláda silnej ruky. Za pomoci armády sa r. 1923 moci chopil generál Primo de Rivera, nastolil diktatúru, ktorá priniesla zrušenie ústavy, rozpustenie parlamentu, zrušenie politických strán a represie proti separatistom a anarchistom. Počas hospodárskej konjunktúry 20. rokov sa jeho vláda tešila všeobecnej priazni, s príchodom hospodárskej krízy však stratil popularitu a podporu kráľa i armády a v r. 1930 zložil svoju funkciu a odišiel do ústrania. Po jeho odchode došlo k obnoveniu ústavy z r. 1876, no už o rok neskôr, r. 1931, po víťazstve republikánsko socialistickej koalície v komunálnych voľbách kráľ opustil krajinu a bola vyhlásená republika. Už zakrátko sa prejavili hlboké rozpory v španielskej spoločnosti, hoci niektoré ciele mali všetci spoločné, napr. obmedzenie vplyvu katolíckej cirkvi, ktorá mala hlavne na vidieku obrovský vplyv a disponovala nemalým percentom národného bohatstva. Už po víťazstve republiky sa vyskytli prvé útoky na fary a kláštory, na ktoré vláda nereagovala a nechala tak voľnú ruku rabovaniu, ktoré často sprevádzalo i ničenie vzácnych umeleckých diel. Ďalším problémom bol Katalánsky separatizmus, ktorému sa predstavitelia republiky snažili vyhovieť vytvorením katalánskej autonómnej vlády, ktorá však disponovala len veľmi malými skutočnými právomocami.
Najpálčivejšie však boli ekonomické problémy, predovšetkým potreba agrárnej reformy, pretože sotva 2% obyvateľov vlastnili takmer 70% pôdy. Agrárny zákon z roku 1932 síce umožňoval vyvlastňovať pôdu bez náhrady, no nepriniesol upokojenie situácie, ale len jej zhoršenie, pretože s ňou neboli spokojní ani roľníci zo severu, ktorých sa netýkal, ani veľkostatkári, ktorí nechávali naschvál neobrobenú pôdu. Nesúrodá vládna koalícia premiéra Manuela Azaňu, v ktorej boli i socialistickí ministri, nebola schopná uspokojiť požiadavky väčšiny svojich voličov, pre ktorých boli zmeny buď príliš mierne, alebo naopak príliš radikálne. Koalícia sa rozpadla a v novembri 1932 vo voľbách získala víťazstvo pravicová koalícia – CEDA, na čele s predsedom Gilom Roblesom. Predstavitelia ľavice považovali Roblesa za fašistu, ktorý len čaká na príhodnú situáciu a nastolí diktatúru, naopak, priaznivci krajnej pravice, by takéto uchopenie moci privítali a Robles, ktorý trval na dodržiavaní princípov demokracie im pripadal málo radikálny.
Polarizácia spoločnosti pokračovala vytváraním radikálnych mládežníckych organizácií politických strán, ktoré vyvolávali pouličné šarvátky, demonštrácie, atentáty. Pozemková reforma sa úplne zastavila a v r. 1934 sa socialisti na čele s Largom Caballerom pokúsili vyvolať masové štrajkové hnutie, ktoré bolo vojensky potlačené. Na tom mal zásluhu generál Francisco Franco. Už rok predtým, r. 1933 bola založená Falanga (Phalanx), fašistická strana pod vedením José Antonio Primo de Riveru, syna bývalého diktátora. Bola podobná Mussoliniho fašistom - požadovala sociálnu spravodlivosť, presadzovala nacionalizmus.
Ďalšou novou pravicovou stranou bol Národný blok Calva Sotela s monarchistickou orientáciou. Obe hnutia boli proti parlamentnej demokracii. V tridsiatych rokoch sa komunistické strany v Európe združené v Kominterne ovládanej Sovietskym Zväzom snažili vytvárať tzv. Ľudové fronty, ktoré mali spojovať ľavicové strany v snahe zastaviť postup fašizmu. V januári 1936 bola uzavretá dohoda medzi republikánmi, socialistami, komunistami, UGT, syndikalistami a novozaloženou Robotníckou marxistickou stranou Španielska (POUM). Vo voľbách, ktoré sa konali o mesiac neskôr Ľudový front zvíťazil, a vytvoril nestabilnú vládu na čele s Manuelom Azaňom.
CEDA sa rozpadla a nastala prudká radikalizácia na pravom i ľavom spektre, kde Largo Caballero vnímal volebné víťazstvo ako predohru k socialistickej revolúcii a jeho priaznivci začali spontánne organizovať násilné akcie, predovšetkým útoky na cirkev, násilné zaberanie pôdy a kolektivizáciu. Konzervatívni generáli, znepokojení vývojom situácie už na jar začali pripravovať prevrat. Do júla 1936 sa napätie stupňovalo, pričom dochádzalo k stovkám bojov a vrážd, vyše sto generálnym štrajkom, ničeniu kostolov a kláštorov, zabíjaniu kňazov a rehoľníkov. Výnimkou neboli ani politické vraždy, zahynul socialista J. Castillo i monarchista J.C.Sotelo. Práve Sotelovo zavraždenie 13.7.1936 sa stalo priamym podnetom k vojenskému prevratu, ktorý organizoval generál Emilio Mola. Generáli mali podporu pravicových síl, hlavne falangistov a monarchistov.
Povstanie vypuklo 17. júla v španielskom Maroku, ktoré povstalci ovládli behom 24 hodín.O deň neskôr vypuklo povstanie aj v samotnom Španielsku. Na začiatku vojny sa podarilo republikánskym jednotkám zatlačiť povstalecké vojská do neveľkých oblastí zahŕňajúcich Badojoz, Casarez, Cádiz a Burgos, väčšinou išlo o poľnohospodárske oblasti s konzervatívnym vidieckym obyvateľstvom. V rukách republikánov zostali najpriemyselnejšie oblasti a veľké mestá. Čo sa týka armády, republike zostala verná asi polovica pozemnej armády, takmer celé námorníctvo a dve tretiny letectva. Na strane povstalcov však boli najlepšie vojenské jednotky z Maroka. Na oboch stranách sa rozpútalo bezbrehé násilie. V oblasti ovládanej republikánmi boli medzi obeťami predovšetkým príslušníci kléru, ktorých vraždili po tisíckach, preto sa väčšina predstaviteľov cirkvi pridala na stranu povstalcov – nacionalistov. Na ich čele stál teraz generál Cabanelass, no najväčšiu iniciatívu vyvíjal generál Franco, ktorý získal podporu Mussoliniho Talianska a Hitlerovho Nemecka a zabezpečil tak nacionalistom dostatok zbraní a munície. V októbri 1936 prešli nacionalisti do ofenzívy a ohrozili Madrid, hoci dobyť sa im ho nepodarilo. Na čele republikánov vtedy stál socialista Largo Caballero, ktorého vláda musela ujsť pred povstalcami do Valencie. Veľkou slabinou republikánov boli vnútorné rozpory, pre ktoré sa socialisti, anarchisti i komunisti neboli schopní vzdať vzájomného boja o moc ani v podmienkach krajného ohrozenia. Od začiatku r. 1937 sa pomoc zo zahraničia zmenila na priamu intervenciu, predovšetkým zo strany Talianska a Nemecka. Taliansky expedičný zbor mal až 150 tisíc mužov, nemecká pomoc spočívala predovšetkým v lietadlách Légie Condor, tankovom, protilietadlovom a protitankovom delostrelectve. Britská a francúzska vláda vyhlásili neutralitu. Na strane republikánskeho Španielska stál Sovietsky Zväz, ktorý republike dodával stovky lietadiel, tankov, státisíce pušiek, muníciu, pohonné hmoty, suroviny. Zo SSSR prichádzalo množstvo vojenských poradcov a odborníkov. Stalin si za pomoc však nechal poriadne zaplatiť zlatom zo španielskeho zlatého pokladu, ktorý bol už na jeseň 1936 prevezený do Moskvy a masívnym prísunom agentov NKVD, ktorí zasahovali do rozhodovania republikánskej vlády a v máji 1937 prinútili odstúpiť Larga Caballera, ktorý bol nahradený ľahko ovládateľným Juanom Negrínom. Na pomoc republikánom organizovala Kominterna medzinárodné brigády, v ktorých okrem komunistov bojovali aj príslušníci iných strán a nestraníci. Tzv. Interbrigadisti pochádzali z 24 krajín a bojov v Španielsku sa ich zúčastnilo takmer 60 tisíc. Medzi najznámejších patrili spisovatelia Ernest Hemingway a George Orwell. Po neúspechu pri obliehaní Madridu zvolil Franco tzv. pomalú, opotrebovávaciu vojnu. Táto taktika sa nakoniec obrátila v prospech nacionalistov, ktorým sa v júni 1937 podarilo preniknúť do Baskicka a hrozilo, že rozdelia územie republikánov na dve časti. Práve počas bojov v Baskicku nemecké Légie Condor bombardovali mesto Guernica, čo vyvolalo veľké zdesenie na medzinárodnej scéne. V tej istej dobe už prepukali otvorené konfrontácie medzi komunistami na jednej strane a POUM a anarchistami na strane druhej. Boje sa skončili úplnou likvidáciou POUM, jej šéf Andres Nin bol zavraždený.
Republikáni bránili prístupu nacionalistov k Stredozemnému moru takmer rok, no v apríli 1938 nakoniec podľahli a republikánske Španielsko bolo rozdelené na dve časti: Katalánsko a oblasť Madridu. Na katalánskom fronte ešte republikáni v júli odrazili nacionalistickú ofenzívu na Valenciu, no s vedomím nastávajúceho neúspechu dali súhlas s evakuáciou interbrigadistov do Francúzska. V decembri 1938 prešli nacionalisti do generálnej ofenzívy, v januári 1939 dobyli Barcelonu a vo februári dosiahli francúzske hranice. Republika sa už nachádzala v úplnom rozklade. Bojová morálka upadla, vnútorné rozbroje rástli, ľudia hromadne utekali do exilu. V marci vypukli boje v samotnom Madride, kde sa moci chopil plukovník Segismundo Casado López, ktorý si dal za cieľ vyjednanie mierovej dohody. Pre prieťahy v jednaniach bol však 26. marca zahájený útok na Madrid a mesto bolo za jeden deň dobyté. Republikánska vláda sa zosypala a už 1. apríla 1939 vyhlásil “caudillo” Franco vojnu za skončenú. Počet obetí tohto strašného konfliktu nebol presne vyčíslený, no pohybuje sa od 500 tisíc do milióna obyvateľov, takisto hospodárske škody boli nevyčísliteľné a Španielsko uvrhli do ešte väčšej zaostalosti oproti vyspelým krajinám.
Po skončení vojny začal generál Franco vytvárať korporatívny štát podľa vzoru Mussoliniho Talianska. Povolil jedinú politickú stranu, Falangu. Počas druhej svetovej vojny Španielsko patrilo medzi sympatizantov mocností Osy, ale nevstúpilo do vojny na jej strane. V júni 1947 bol Franco vyhlásený za doživotnú hlavu štátu. Franco bol tvrdým odporcom národných snáh Baskov a Kataláncov, ktorých jazyky zakázal používať, takisto dusil už v zárodkoch každú snahu o politický pluralizmus. Od druhej polovice 50. rokov sa už neopieral o moc Falangy, ale o katolícke združenie Opus Dei. Po roku 1964 pripustil čiastočnú liberalizáciu politického života a v r. 1969 určil za svojho nástupcu bourbonského princa Juana Carlosa, ktorý nastúpil na španielsky trón po Francovej smrti r. 1975 obnovil demokratické zriadenie v zemi.

 
 
 
 

Otázky:

  1. Aký bol vývoj v Španielsku pred občianskou vojnou?
  2. V čom boli príčiny občianskej vojny?
  3. Ako zasahovali zahraničné mocnosti do vojny?
  4. Čo bolo príčinou neúspechu republikánov?
  5. Aký režim bol nastolený po skončení občianskej vojny?
 

 
 
 
Zoznam použitej literatúry:
Pečenka, M., Luňák,P. A kolektív, Encyklopedie moderní historie, Libri, Praha, 1998
Johnson P., Dějiny dvacátého století, Rozmluvy, Praha, 2008Mgr. Barbora Kopuncová