Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
 
 
 
 

Príčiny ruskej revolúcie tkveli predovšetkým v nesúlade medzi rýchlou industrializáciou zeme a ruským autokratickým politickým systémom. Od revolúcie r. 1905 síce došlo k mnohým pokusom o reformu a modernizáciu krajiny (významné boli predovšetkým snahy konzervatívneho premiéra Petra Stolypina, ktorý bol autorom agrárnej reformy s cieľom vytvoriť z chudobných občinových roľníkov početnú vrstvu nezávislých a prosperujúcich majiteľov pôdy a zasadzoval sa aj za rozšírenie právomocí miestnej samosprávy, reformovanie školstva, či zavádzanie sociálneho poistenia), cár Mikuláš však nehodlal podriaďovať svoj výkon moci Štátnej dume, a preto, kedykoľvek sa duma pokúšala rozšíriť svoje právomoci nad rámec Októbrového manifestu, rozpustil ju.
 
Už pred revolúciou r. 1905 existovalo v Rusku viacero politických smerov, mnoho z nich muselo pôsobiť v ilegalite. V r. 1898 vznikla Sociálnodemokratická robotnícka strana Ruska (SDRSR), ktorá bola nútená svoju činnosť preniesť do Ženevy, kde sa jej predstavitelia združovali okolo časopisu Iskra. Významnými členmi boli G.V. Plechanov, I. Martov, V.I. Lenin. Strana sa v r. 1903 rozdelila na dve frakcie: umiernených menševikov, ktorí ako prísni marxisti verili, že revolúcia sa môže v Rusku uskutočniť až po industrializácii zeme a radikálnych bolševikov, na čele s V.I.Leninom, ktorých cieľom bolo vytvorenie centralizovanej strany profesionálnych revolucionárov s prísnou disciplínou, ktorá by bola akýmsi predvojom revolučného diana.
 
Od r. 1912 bolševici pôsobili samostatne. Keďže v Rusku neexistovali (v porovnaní s počtom obyvateľstva) početné vrstvy proletariátu, ani jeden smer do r. 1917 nezískal masovú podporu. Po vydaní októbrového manifestu sa v Rusku vytvorilo pestré spektrum politických smerov. Záujmy veľkostatkárov a podnikateľov hájil Všeruský národný zväz, predstaviteľmi umiernených reforiem boli tzv. Okťabristi (podľa manifestu), progresisti podporovali reformy v priemysle.V nastávajúcom období zohrali významnú úlohu eseri (socialisti-revolucionári), ktorí sa opierali najmä o roľníctvo a kadeti (konštitučno-demokratická strana), predstavitelia liberalizmu.
 
Krehká rovnováha, ktorá vznikla v prvom desaťročí 20. storočia bola rýchlo zničená vstupom Ruska do prvej svetovej vojny a neschopnosťou vlády, ktorá sa rýchlo prejavila v podobe vojenských porážok, ohromných materiálových a ľudských strát, problémami so zásobovaním a podobne.
 
Začiatkom marca 1917 vypuklo kvôli nedostatku potravín štrajkové hnutie medzi robotníkmi v Petrohrade, ku ktorým sa pridávali hladujúci obyvatelia mesta s protivojnovými demonštráciami (8. marca sa vzbúrili ženy, ktoré stáli v dlhých radoch na chlieb), ktoré niekedy vyvrcholili zrážkami s políciou. Keď cár Mikuláš II. nariadil petrohradskej vojenskej posádke, aby demonštrácie ukončila, vojaci odmietli strieľať do civilistov, zabili svojich veliteľov a pridali sa k vzbúrencom. V priebehu ďalších dní sa začal generálny štrajk a 15. marca bola vytvorená Dočasná vláda, vedená kniežaťom Georgiom Ľvovom. Cár Mikuláš zareagoval odstúpením z trónu v prospech svojho brata Michaila Alexandroviča, ktorý však trón odmietol prijať.
 
Podobne ako v roku 1905, začali robotníci a vojaci vytvárať orgány samosprávy nazývané soviety. Najdôležitejší z nich bol Petrohradský soviet, na jeho čele stál menševik N. S. Čcheidze a jeho zástupca eser A. F. Kerenskij. Soviety preberali zodpovednosť za dodržiavanie poriadku a zásobovanie a vytvorili tak paralelnú mocenskú štruktúru k Dočasnej vláde. Dočasná vláda si dala za cieľ zavedenie demokratických slobôd a prípravu volieb do Ústavodárneho zhromaždenia na základe všeobecného a rovného volebného práva.
 
V apríli 1917 vláda sľúbila ukončenie vojny, agrárnu reformu a zavedenie štátnej kontroly ekonomiky. V prvom období mala vláda podporu Petrohradského sovietu, v ktorom mali väčšinu eseri a menševici (aj vo vláde mali eseri zastúpenie – A. F. Kerenskij bol najprv ministrom spravodlivosti, ministrom vojny a od júla 1917 predsedom vlády). Situácia sa zmenila, keď v apríli 1917 prišiel do Ruska vodca bolševikov Vladimír Ijlič Lenin (1870-1924). Lenin, vlastným menom Uljanov, pochádzal z rodiny pokrokovo zmýšľajúceho gymnaziálneho riaditeľa. Keď v r. 1887 popravili jeho staršieho brata za účasť na atentáte na cára Alexandra III., Lenin sa názorovo zradikalizoval, a pre svoje presvedčenie musel opustiť štúdiá práva. Tie dokončil ako samouk a istý čas vykonával právnickú prax. V r. 1893 sa v Petrohrade zapojil do revolučného hnutia a venoval sa štúdiu marxizmu. V r. 1895 bol uväznený a neskôr poslaný na tri roky do vyhnanstva na Sibír, kde sa r. 1898 sa oženil s revolucionárkou Nadeždou Krupskou. Po návrate z vyhnanstva Lenin žil v emigrácii v rôznych európskych mestách (Zurichu, Ženeve, Londýne, Prahe, Mníchove, či Viedni). Spolu s I. Martovom vydával časopis Iskra. R. 1902 vydal svoju základnú prácu „Čo robiť?“, ktorou sa snažil aplikovať marxistický výklad dejín na situáciu v Rusku. Podľa K. Marxa musela každá krajina prejsť vývojovými štádiami od otrokárstva cez feudalizmus, kapitalizmus až po socializmus. Lenin si uvedomoval zaostalosť Ruska, ktoré sa svojím systémom samoderžavia nachádzalo hlboko vo feudalizme a malo počtom veľmi malú vrstvu proletariátu, a snažil sa marxistické teórie tejto situácii prispôsobiť. Preto prišiel s myšlienkou predvoja (avantgardy), skupiny intelektuálov-revolucionárov, ktorá mala uskutočniť socialistickú revolúciu. O rok neskôr Lenin práve s touto teóriou spôsobil rozkol v SDRSR, ktorá sa rozdelila na menševikov, zastávajúcich názory klasického marxizmu a bolševikov, ktorí verili Leninovým teóriám predvoja. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa sociálnodemokratické hnutie v Európe, tzv. II. Internacionála, rozpadlo pre nejednotné postoje k vojne, ktorú niektoré sociálnodemokratické strany (napr. v Nemecku) podporili. Počas vojny Lenin pobýval v Švajčiarsku, no po vypuknutí revolúcie v Rusku a páde cárizmu využil ponuku nemeckých agentov, ktorí ho cez nemecké územie transportovali spolu s ďalšími revolucionármi v zaplombovanom vagóne nemeckej armády do Ruska. Nemecké velenie správne predpokladalo, že Lenin po príjazde do Ruska bude podkopávať pozície Dočasnej vlády, no žiaľ, nikto netušil, kam tento nerozvážny čin môže dospieť a ako ovplyvní ďalší dejinný vývoj. V apríli 1917 teda Lenin prišiel do Ruska a ihneď začal plánovať bolševická prevrat. Zlá situácia v zásobovaní, ako aj neúspechy ruského vojenského velenia mu nahrávali do karát, bolševikom sa podarilo agitáciou získať časť petrohradskej vojenskej posádky a námorníkov z Kronštadtu.
 
V dňoch 16. - 18. júla vypukli protivládne demonštrácie a padali výzvy, aby soviet prebral moc. Jednotky, ktoré zostali verné vláde nepokoje potlačili a zatkli väčšinu bolševických predákov (Leninovi sa podarilo ujsť do Fínska). Premiér Kerenskij poveril obnovou disciplíny v armáde jej vrchného veliteľa generála Lavra Kornilova. Kornilov však spolu s predstaviteľmi konzervatívnych kruhov a časti kadetov videl jedinú možnosť ako zabrániť anarchii, či bolševickému prevratu, zavedením vojenskej diktatúry, o čo sa pokúsil 7.9. 1917 (tzv. Kornilovov puč). Pokus o prevrat bol neúspešný, dokonca prinavrátil priazeň verejnosti na stranu bolševikov, ktorí svoju účasť na jeho potlačení dokázali propagandisticky využiť a získať tak veľký vplyv hlavne medzi petrohradskými vojakmi a robotníkmi. V októbri 1917 sa podarilo bolševikom ovládnuť Petrohradský soviet, ktorého predsedom sa stal Leninov blízky spolupracovník Lev Davidovič Trockij. Koncom októbra Lenin presvedčil petrohradské vedenie bolševikov o nutnosti prevratu a v rámci sovietu vytvoril vojensko-revolučný výbor, ktorý vysielal k vojenským jednotkám svojich komisárov. Vláda zareagovala až 5.11., keď vyhlásila vojensko-revolučné výbory za nelegálne, nariadila zatknutie bolševických vodcov a zákaz ich tlače. Vykonať tieto opatrenia však nebolo v silách vojsk, ktoré zostali verné vláde. 6. novembra začali vojaci a robotnícke Červené gardy obsadzovať vládne budovy v meste. Prevzatie moci sa definitívne uskutočnilo 7.11. (podľa starého kalendára 25.októbra – preto veľká októbrová socialistická revolúcia) útokom sa sídlo Dočasnej vlády v Zimnom paláci. Na Leninov rozkaz vystrelila vojenská loď Aurora salvu slepých nábojov ako signál pre delostrelecký pluk, ktorý začal útok.
 
V tej istej chvíli prebiehal všeruský zjazd sovietov, ktorý po protestnom odchode menševikov a eserov, bolševický prevrat schválil. Na druhý deň bola zatknutá Dočasná vláda a verejnosti sa výzvou „K občanom Ruska!“ oznámilo, že moci sa menom robotníckej triedy ujíma bolševická strana. Bola ustanovená nová vláda (Rada ľudových komisárov na čele s Leninom), ktorá prijala Dekrét o mieri (znamenal jednostranné zastavenie vojenských operácií a návrh na jednanie o mieri bez anexií a kontribúcií) a Dekrét o pôde (znamenal konfiškácie pôdy zo zákona a jej rozdelenie medzi roľníkov).
 
Začiatkom novembra bola nastolená bolševická moc v ďalších dôležitých mestách. Moskvu ovládli bolševici 25. novembra 1917. Novej vláde spočiatku málokto dával nádeje na udržanie moci, pretože musela čeliť veľkým hospodárskym, spoločenským a politickým problémom. Navyše ľudia vkladali nádeje do Ústavodárneho zhromaždenia, ktoré malo vzísť z volieb, konaných 25.11.1917. Vo voľbách získali bolševici zo 705 mandátov iba jednu štvrtinu, zatiaľ čo eserom sa podarilo získať nadpolovičnú väčšinu, čo jasne ukázalo skutočnú podporu bolševikov medzi ľudom. Preto bolo 18. 1.1918 toto zhromaždenie, ktoré odmietlo uznať Radu ľudových komisárov rozohnané. Reakciou na koniec Ústavodárneho zhromaždenia, ako aj na ďalšie nedemokratické postupy vlády a zavádzanie teroru voči obyčajným obyvateľom, bolo ozbrojené povstanie. Zárodky odporu sa začali formovať už koncom r. 1917 v kozáckej oblasti na Done, kde sa pod vedením generálov Kornilova, Alexejeva a atamana Kaledina sformovala Dobrovoľnícka armáda. V Rusku vypukla občianska vojna, ktorá trvala do r. 1921. Napriek zahraničnej podpore z nej vyšli víťazne bolševici, ktorí vládli v Rusku až do r. 1991.

 

 
 
 
 
 
Otázky:
  1. Čo bolo príčinou revolúcie v Rusku r. 1917?
  2. Popíš udalosti v marci 1917.
  3. Kto stál na čele bolševikov?
  4. Aké boli následky Kornilovoho puču?
  5. Popíš bolševický prevrat v novembri 1917.


 
 

Zoznam použitej literatúry:
Pečenka, M., Luňák,P. A kolektív, Encyklopedie moderní historie, Libri, Praha, 1998

Johnson P., Dějiny dvacátého století, Rozmluvy, Praha, 2008
www.totalita.cz