Druhá svetová vojna sa právom nazýva najväčším ozbrojeným konfliktom v dejinách ľudstva. Hoci presný počet obetí nikdy nebol vyčíslený, odhady sa pohybujú od 45 do 60 miliónov ľudí, ktorí zahynuli či už ako príslušníci ozbrojených síl priamo v bojoch, ako väzni v zajateckých a koncentračných táboroch, či ako civilní obyvatelia počas náletov na mestá a iných vojenských operácií, alebo v dôsledku nedostatku potravín a základnej zdravotnej starostlivosti.
Vypuknutie vojny malo viacero príčin: predovšetkým to bola nestabilnosť Versailleského systému a snaha o jeho revíziu zo strany Nemecka, ktoré ho považovalo za nespravodlivý a jeho vytvorenie sa medzi obyčajnými nemeckými obyvateľmi bralo ako zrada nielen zo strany veľmocí, ale aj zo strany vlastných politických predstaviteľov. Práve v dôsledku týchto faktov, hlavne pocitu krivdy z územných a materiálnych strát a pocitu zrady zo strany povojnového vedenia štátu (tzv. teória o dýke vrazenej do chrbta nemeckej armáde) nachádzali v krízových časoch u nemeckého obyvateľstva odozvu myšlienky fašizmu a nacizmu. Svoju úlohu zohrávala aj hrozba komunistického prevratu, ktorého sa obávali predstavitelia európskych štátov na západ od sovietskeho Ruska.
Šírenie myšlienok komunizmu malo veľkú odozvu vo všetkých krajinách európskeho kontinentu. Tam, kde bola nestabilná politická a hospodárska situácia a ľudia sa nimi cítili najviac ohrození, vznikali rôzne radikálne pravicové hnutia, ako bol nacizmus v Nemecku, fašizmus v Taliansku a ich rôzne obdoby v Rakúsku, Poľsku, Maďarsku a inde. Veľká hospodárska kríza, ktorá vypukla koncom dvadsiatych rokov 20. storočia, priniesla obrovskú nezamestnanosť a biedu, a tie zas v ľuďoch vyvolávali túžbu po rýchlom a jednoduchom riešení ich ťažkej životnej situácie, ako aj ochotu hľadať vinníka kdekoľvek. Práve hospodárska kríza vyniesla na vrchol radikálnu Hitlerovu NSDAP v Nemecku, ktorá v jej priebehu získavala čoraz väčšiu podporu obyvateľstva a väčšie množstvo hlasov vo voľbách. Postoje veľmocí, predovšetkým Francúzska a Veľkej Británie, ako aj Spoločnosti národov, ktorá mala dohliadať na postupné odzbrojenie, pôsobiť preventívne proti ďalším vojnovým konfliktom a pomocou zásad kolektívnej bezpečnosti a diplomatického vyjednávania udržiavať svetový mier, taktiež viedli k vzostupu medzinárodného napätia, pretože nedokázali razantne a účinne zasiahnuť proti zjavnému porušovaniu zmlúv a dohôd či už zo strany Adolfa Hitlera, Benita Mussoliniho, alebo predstaviteľov japonského fašizmu. Politika appeasementu, presadzovaná britským premiérom Neville Chamberlainom a francúzskym premiérom Edouardom Daladierom, nakoniec viedla k remilitarizácii Porýnia, anšlusu Rakúska a napriek potupnej Mníchovskej dohode aj k úplnej likvidácii Československa, ktorého českú časť v marci 1939 Hitler obsadil a vytvoril z nej Protektorát Čechy a Morava; zo Slovenska si Hitler urobil závislý “vazalský” štát. Až tieto udalosti napokon viedli Veľkú Britániu a Francúzsko k poskytnutiu garancií Poľsku, ktoré bolo ďalšie na rane a k neúspešnému vyjednávaniu so ZSSR.
Je pritom príznačné, že Stalin dal pred Francúzskom a Britániou prednosť dohode s Hitlerovým Nemeckom, s ktorým 23. augusta 1939 podpísal dohodu o neútočení, tzv. Pakt Molotov-Ribbenrtop (nazvaný podľa Joachima von Ribbentropa a Vjačeslava Molotova, ministrov zahraničných vecí a vyjednávačov). V dohode sa Nemecko a ZSSR zaviazali, že nepoužijú vojenskú silu proti druhej strane a nespoja sa s jej nepriateľmi. Pakt mal aj svoj tajný dodatok, ktorým si ZSSR a Nemecko rozdelili sféry vplyvu v Poľsku (v línii riek Visla-Narew-San), na ktorého územie si predstavitelia oboch štátov robili nárok. 1. september 1939 vošiel do histórie ako dátum, ktorým sa začala druhá svetová vojna. V ten deň sa uskutočnil fingovaný útok na nemecký vysielač v Gliwiciach(podľa plánu Fall Weiss), čo bolo formálnou zámienkou na vypovedanie vojny Poľsku. 3. septembra vypovedala Veľká Británia a Francúzsko Nemecku vojnu. Poľská výprava nemeckého wehrmachtu trvala sotva mesiac (podľa Hitlera Nemecko nebolo schopné zvládnuť dlhú, hospodársky vyčerpávajúcu vojnu, preto dával prednosť bleskovým akciám,tzv. Blitzkrieg, čo mu v prvej fáze vojny prinášalo úspech).
Nemecký útok na Poľsko využil aj Stalinov ZSSR, ktorý si z porazenej krajiny odkrojil východnú tretinu jej územia a nové územné členenie potvrdil Zmluvou o hraniciach a priateľstve z 28.9.1939. Veľká časť Nemeckom okupovanej časti Poľska bola pripojená k nemeckým župám, na zvyšku bol vytvorený Generálny gouvernement (niekedy aj Generálny Gubernia), na ktorého čele stál guvernátor Hans Frank. Stalin zatiaľ neváhal a využil nečinnosť západných mocností na realizáciu svojej politiky na východe. Najprv vnútil pobaltským republikám Litve, Lotyšsku a Estónsku zmluvy o priateľstve a rozmiestnil na ich územiach svoje vojenské jednotky (to napokon viedlo k ich anexii v r. 1940), potom sa zameral na Fínsko, ktoré napadol 30.11.1939 bez vyhlásenia vojny. Fínom sa síce podarilo odraziť počiatočný útok sovietskej armády, nakoniec však boli na jar 1940 nútení uzavrieť mier, ktorým si síce uchovali samostatnosť, no prišli o územia s rozlohou približne 40 tisíc km².
Na západe prebiehala zatiaľ tzv. Čudná vojna(angl. Funny war), ktorá sa vyznačovala nečinnosťou oboch strán. Kým na súši sa nediali takmer žiadne akcie, na mori prebiehali vojenské operácie. Nemecké vojenské lode a ponorky sa snažili odrezať Veľkú Britániu od zdrojov potravín a surovín, narazili však na tvrdý odpor, na mori sa rozhorela bitka o Atlantik, ktorá trvala počas celej vojny. Čas bez bojov využívalo Nemecko na prípravu ďalších bleskových operácií v Európe. Najprv sa zameralo na Dánsko a Nórsko (tzv. Opreácia Weserübung). 9. apríla 1940 napadli nemecké vojská Dánsko, ktoré bolo obsadené bez boja a slúžilo ako odrazový mostík k útoku na Nórsko.Nórskosa síce bránilo, no neúspešne. Svoju úlohu pritom zohral Vidkun Quisling, nórsky nacista a obdivovateľ Hitlera, ktorý počas nemeckej invázie uskutočnil v Nórsku prevrat a stal sa predsedom nórskej kolaborantskej vlády.
V máji 1940 začal Hitler ďalšiu bleskovú akciu, výpravu protiFrancúzsku, Belgicku, Holandsku a Luxembursku. 10. mája 1940 prenikli nemecké tanky cez belgické Ardeny, prelomili francúzsku obranu, odrezali britské a francúzske jednotky od hlavných síl armády a prinútili ich k ústupu k moru, kde bolopri Dunkerque za dramatických okolností do Británie evakuovaných vyše 450 tisíc vojakov. Holandská a belgická armáda kapitulovali ešte v priebehu mája 1940.
Začiatkom júna podnikla nemecká armáda útok do francúzskeho vnútrozemia, ktorý sa skončil uzavretím prímeria v Compiegne (pomsta za 1. svetovú vojnu – bol použitý rovnaký vagón ako 11.11.1918) 22. 6. 1940 a pripojením väčšej časti Francúzska (sever a západ krajiny, vrátane Paríža a celého pobrežia Atlantiku) k Nemecku. Zvyšok zostal neokupovaný, novým administratívnym centrom sa stalo mestoVichy, kde sídlila Nemeckom kontrolovaná vláda pod vedením Philippa Pétaina, hrdinu prvej svetovej vojny, v tej dobe však už 84-ročného starca.Do vojnys Francúzskom sa v júni 1940 zapojilo aj Mussoliniho Taliansko, jeho akcie však neboli úspešné. Ani taliansky vpád do Grécka v októbri 1940 nevyšiel a boje vo východnej Afrike skončili na jar r. 1941 dobytím všetkých talianskych kolónií britskou armádou. Situáciu zachránil až príchod nemeckých jednotiek (tzv. Afrikakorps) pod velením poľného maršala Erwina Rommela, ktoré potom so striedavými úspechmi viedli boje s britskou a neskôr americkou armádou až do svojej kapitulácie v máji 1943.
Taliansky neúspech na Balkáne si taktiež vyžiadal nemecký zásah, ktorý bol zahájený v apríli 1941, znamenal ďalší úspech nemeckej bleskovej vojny a skončil sa dobytím a okupáciou Grécka a Juhoslávie. Proti Nemecku stála od jari 1940 osamotenáVeľká Británia, ktorá odmietla nemeckú ponuku mieru a pokračovala v boji, napriek zúfalej situácii.
V tej dobe už v premiérskom kresle vystriedal ústupčivého Nevilla Chamberlaina Winston Churchill, ktorý nemienil Hitlerovi ustupovať a hoci svojmu národu v slávnom prejave pri nástupe do funkcie sľúbil “krv, drinu, pot a slzy”, získal si jeho sympatie a podporu, ktorá vydržala počas celej vojny. Keďže Nemecko sa nemohlo v námornej sile napriek intenzívnemu zbrojeniu vyrovnať Veľkej Británii, naplánovalo nemecké velenie leteckú inváziu do Británies krycím názvom Seelöwe. 13. augusta 1940 zahájila nemecká luftwaffe pod velením ríšskeho maršala Hermanna Göringa útok na britské letecké základne, vedený z obsadených území severného Francúzska, Belgicka, Holandska a Nórska. Napriek početnej nemeckej presile, Briti začali získavať prevahu v boji, predovšetkým vďaka radarovým staniciam na pobreží, dobrej organizácii vzdušných operácií a rozlúšteným nemeckým šifrovaným správam. Vďaka rýchlej výrobe nových strojov a vykrytím nedostatku vycvičených pilotov zaradením poľských a československých letcov, ktorí opustili vlasť po okupácii svojich krajín, získali Briti v boji prevahu a spôsobili Göringovej luftwaffe ťažké straty. Ani prenesením útokov na civilné ciele, predovšetkým na Londýn a ďalšie mestá, ktoré spôsobilo obrovské ľudské i materiálové straty, sa Nemecku nepodarilo získať prevahu vo vzduchu a leteckú bitku o Britániu de facto koncom októbra 1940 prehralo. Bola to Hitlerova prvá porážka v druhej svetovej vojne.
V septembri 1940 podpísalo Nemecko, Taliansko a Japonsko tzv.Pakt troch, zmluvu o vzájomnej vojenskej, hospodárskej a politickej spolupráci. Tým sa Os Berlín-Rím rozšírila na Os Berlín-Rím-Tokio. Pakt bol namierený predovšetkým proti Veľkej Británii, ako koloniálnej mocnosti v Tichomorí. Postupne k nemu pristúpili Rumunsko, Slovensko, Bulharsko a Juhoslávia. Koncom roku 1940 sa Nemecko pokúsilo do paktu získať aj ZSSR, od ktorého potrebovalo pomoc proti Británii, no neúspešne.
Keďže sa v prvej polovici r. 1941 podarilo Hitlerovi ovládnuť takmer celú kontinentálnu Európu, zameral sa na splnenie svojho skutočného cieľa, ktorý si vytýčil už vo svojom programe Mein Kampf, na napadnutie a ovládnutie Sovietskeho Zväzu. Hitler považoval ZSSR jednak za nebezpečnú liaheň židobolševizmu, ktorým sa cítil ohrozený, zároveň chcel ovládnutím ZSSR naplniť dávnu nemeckú ideuDrang nach Osten (Ťah na východ), ktorej korene siahajú azda až k stredovekým výpravám Rádu nemeckých rytierov do severovýchodnej Európy. Okrem toho chcel získať pre Prozreteľnosťou vyvolený nemecký národ životný priestor (lebensraum), ktorý podľa neho Nemci potrebovali. Preto sa od konca r. 1940 pripravoval na boj proti Stalinovmu Sovietskemu Zväzu. Stalin, ukolísaný Paktom o neútočení z augusta 1939 bol útokom z 22. 6. 1941 natoľko prekvapený, že údajne dva týždne nedokázal predstúpiť pred ľud a vyjadriť sa k nemeckej agresii. Nemecký plán Barbarossa, bol postavený na prekvapení a rýchlosti. V prvej fáze bojov priniesol skutočne rad rýchlych víťazstiev a prienik nemeckých vojsk hlboko do vnútrozemia. Nemeckému veleniu sa však nepodarilo dosiahnuť svoj hlavný cieľ:rýchle zničenie sovietskych ozbrojených síl. Podcenili tiež početnú silu Červenej armády a obrovské sovietske ľudské zdroje. Navyše proti nim hralo aj ruské podnebie; veď povestná ruská zima zničila už Napoleonove vojsko a pokorila aj nemeckú armádu počas prvej svetovej vojny. Ďalšou taktickou chybou bolo, že Hitlerovým osobným zásahom sa prerušil útok na Moskvu, ktorý by pravdepodobne mal úspech a nemecká sila sa zamerala proti Leningradu. Po obnovení útoku na Moskvu už udreli tuhé mrazy, na ktoré neboli bojovníci wehrmachtu pripravení. V decembri podnikla Červená armáda protiútok, pri ktorom boli nemecké vojská donútené k ústupu a utrpeli značné straty. Nemecká armáda tak uviazla v ZSSR dlhú dobu a Nemecko bolo nútené prejsť z bleskových akcií do dlhej, vyčerpávajúcej vojny, ktorej sa Hitler tak obával. Koncom roku 1941 sa vojna, prebiehajúca doteraz prevažne na európskych a afrických bojiskách zmenila na skutočne svetovú vojnu.
7. decembra 1941 Japonsko uskutočnilo prekvapivý útok na americkú námornú základňu Pearl Harbor, ktorým zahájilo boje proti americkým, britským a holandským dŕžavám v Tichomorí a juhovýchodnej Ázii. Útok na Pearl Harbor, ktorý sa uskutočnil ešte pred predaním japonskej nóty o vyhlásení vojny vo Washingtone, pobúril americkú verejnosť, ktorá sa doteraz stavala k angažovanosti USA v európskom konflikte odmietavo. 8. decembra 1941 vyhlásili USA Japonsku vojnu. O niekoľko dní Nemecko a jeho európski spojenci (medzi nimi aj Slovensko) vyhlásili vojnu Spojeným štátom.