Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
 
 
 
 
Rok 1941 priniesol niekoľko dôležitých udalostí, ktoré významne ovplyvnili priebeh a výsledky druhej svetovej vojny. Predovšetkým to bol nečakaný útok Nemecka na ZSSR v júni 1941, ktorý mal za cieľ naplniť Hitlerove predstavy o lebensraume pre nemecký národ a japonský útok na americkú námornú základňu Pearl Harbor v decembri 1941, po ktorom nasledoval rýchly nástup Japonska v Tichomorí, obsadenie Thajska, Malajska, Singapuru, Barmy, Filipín, Jávy a západného Tichomoria, ohrozenie Austrálie a vstup USA do vojny.
Rok 1941 teda priniesol premenu prebiehajúceho vojnového konflikt na skutočnú svetovú vojnu. Vstup USA do vojny, spolu s ruskou protiofenzívou v decembri 1941 zároveň znamenali aj obrat vo vojne; jednak stroskotanie Hitlerovho plánu na bleskové obsadenie ZSSR, jednak nového nepriateľa v podobe hospodársky a vojensky vyspelých Spojených štátov. USA na čele s prezidentom Franklinom D. Rooseveltom sa spočiatku v európskej vojne vôbec nemienili angažovať. Medzi vplyvnými americkými politikmi vždy prevládal názor, že sférou vplyvu USA je americký kontinent a ďalej ich záujmy nesiahajú (viď Monroeova doktrína z r. 1823). Navyše Roosevelta v r. 1940 čakali prezidentské voľby, v ktorých kandidáti, ktorí chcú uspieť tradične vystupujú ako zástancovia mieru. Ani verejná mienka v USA nebola naklonená konfrontácii USA s Hitlerom. Už počas bitky o Britániu však bolo jasné, že krajina čeliaca leteckým útokom nemeckej armády nie je schopná dlho osamotene vzdorovať Hitlerovi, a hoci sa britskému letectvu napokon podarilo nemeckú luftwaffe poraziť, Británia sa ocitla na pokraji hospodárskeho a vojenského krachu. W. Churchill sa obrátil s prosbou o pomoc na Roosevelta, ktorý nakoniec v marci 1941 presadil v americkom Kongrese Zákon o pôžičke a prenájme. Ten americkému prezidentovi umožnil predávať zbrane a vojenské zariadenia krajinám, ktoré boli pre USA strategicky dôležité. V rámci tohto zákona prúdila nemalá pomoc do Británie a neskôr najmä do ZSSR.
Po napadnutí ZSSR Nemeckom sa v auguste 1941 uskutočnilo stretnutie Churchilla s Rooseveltom, na ktorom prerokovali základné princípy povojnového usporiadania, neskôr publikované ako Atlantická charta. Charta stanovovala zásadu samourčovacieho práva národov a odmietala územné zmeny pred ukončením vojny. Stala sa základom pre neskoršiu Chartu OSN, organizácie, ktorá mala v budúcnosti predchádzať vojnovým konfliktom. V septembri 1941 sa k Atlantickej charte pripojil aj ZSSR. Vznikol tak základ protihitlerovskej koalície, na ktorej čele stáli USA, Veľká Británia a ZSSR reprezentované F.D.Rooseveltom, W. Churchillom a J.V. Stalinom.
V Európe však Hitler zatiaľ realizoval svoje plány, medzi nimi aj tzv.konečné riešenie židovskej otázky, ktoré so sebou prinieslo hrôzy holokaustu a v konečnom dôsledku malo znamenať fyzickú likvidáciu židovského národa. Židovské obyvateľstvo z Nemecka a ním okupovaných území, ako aj zo satelitných štátov (vichystické Francúzsko, Maďarsko, Slovensko, Rumunsko, Chorvátsko) bolo v neľudských podmienkach deportované do koncentračných táborov zriadených v Generálnom Gouvernmente (Chelmno, Belžec, Treblinka, Majdanek, Sobibor, Auschwitz II-Birkenau), tam najprv zneužívané na otrockú prácu (mladí, zdraví muži) a usmrcované v plynových komorách pomocou plynu Cyklón B (ženy, deti, starí, chorí, vyčerpaní väzni). V táboroch smrti zahynulo počas vojny vyše 6 miliónov európskych Židov. V priebehu roku 1942 sa strategická situácia na svetových bojiskách zmenila v prospech protihitlerovskej koalície.
V oblasti Tichomoria zohralo významnú úlohu víťazstvo v námornej bitke pri Midway, v ktorej americké loďstvo potopilo 4 japonské lietadlové lode a zastavilo japonský postup. V ZSSR taktiež prevaha prešla na sovietsku stranu, a to po neúspešnej nemeckej ofenzíve z leta 1942, namierenej na kaukazské ropné polia, ktorá sa zastavila pri meste Stalingrad. Urputné boje o mesto na prelome rokov 1942/43 priniesli nemeckej armáde nenahraditeľné straty. Situácia na bojiskách v Afrike sa tiež obrátila v prospech Spojencov, ktorí po vylodení anglo-amerických jednotiek vo Francúzskej severnej Afrike a niekoľkomesačných bojoch v Tunise donútili nemecké a talianske jednotky 13. mája 1943 ku kapitulácii.
V januári 1943 sa Churchill s Rooseveltom stretli na konferencii v Casablance, ktorá riešila predovšetkým ďalší postup vojenských operácií. Po ovládnutí afrických bojísk malo ísť o napadnutie Talianska. Napriek Stalinovmu naliehaniu prišli k záveru, že invázia v západnej Európe v r. 1943 nebude možná. Za cieľ si stanovili bezpodmienečnú kapituláciu nepriateľa. Akcie v Európe sústredili na zosilnenie bombardovania. V Európe sa Spojenci už od začiatku vojny uchýlili ku kontroverznej strategickej bombardovacej ofenzíve, ktorej cieľom bolo v prvom rade narušenie zbrojnej výroby, čiže ničenie lodeníc, leteckých tovární, rafinérií nafty, a ďalších priemyselných cieľov. Popritom však bombardovanie zasahovalo i civilné obyvateľstvo, s účelom zastrašenia a demonštrácie sily. V dôsledku bombardovania boli zničené takmer všetky veľké nemecké mestá a zahynulo asi milión civilných obyvateľov, čo spôsobilo neblahý morálny posun spojencov k úrovni ich nepriateľa. V konečnom dôsledku bombardovanie prinieslo väčšie straty ako úžitok a prostriedky naň vynaložené chýbali pre efektívnejšiu podporu vojenských operácií na súši i v mori. Po kapitulácii nemeckých a talianskych vojsk v Afrike nasledovalo vylodenie spojencov na Sicílii v júli 1943. Krátko nato prišiel pád Mussoliniho diktatúry a rozpustenie fašistickej strany. Nová vláda P. Badoglia prijala podmienky bezpodmienečnej kapitulácie. Vojna v Taliansku však pokračovala, väčšinu severného územia obsadili Nemci, ktorí oslobodili Mussoliniho a dosadili ho na čelo nimi ovládanej bábkovej vlády so sídlom v meste Salo. V júli 1943 sa tiež odohrala na východnom fronte prelomová bitka pri Kursku, po ktorej prešla Červená armáda do ofenzívy a postupne obsadila Bielorusko, Pobaltie, Karéliu, juh Ukrajiny a Moldavsko. Došlo aj ku prelomu v bitke o Atlantik, kde sa Spojencom podarilo definitívne zlomiť nemeckú ponorkovú prevahu.
V novembri 1943 sa v Teheráne odohrala spojenecká konferencia, ktorej sa už zúčastnil aj J. V. Stalin. Stalin požadoval okamžité otvorenie západného frontu a spolu s Rooseveltom zamietol Churchillov návrh na otvorenie frontu na Balkáne. Churchill a Roosevelt si uvedomovali, že situácia ešte tejto akcii nepraje, pretože by stála príliš mnoho ľudských životov, ktoré si oni, ako demokraticky zvolení zástupcovia ľudu nemohli dovoliť obetovať. Nakoniec prisľúbili Stalinovi uskutočniť spojeneckú inváziu do západnej Európy najneskôr do mája 1944. ZSSR sa zaviazal vstúpiť po porážke Nemecka do vojny proti Japonsku. Na tejto konferencii sa však už rokovalo aj o povojnovom usporiadaní sveta. Churchill s Rooseveltom ustúpili Stalinovi v jeho požiadavkách na ponechanie územných ziskov v Poľsku z r. 1939, za ktoré malo byť Poľsko odškodnené na západe na úkor Nemecka. V roku 1944 Červená armáda naďalej pokračovala v protinemeckej ofenzíve. Mimoriadnym úspechom bolo prelomenie nemeckej blokády Leningradu, ktorý bol obliehaný od r. 1941. Napriek nemeckým snahám bol sovietsky postup na západ nezadržateľný a do leta 1944 sa Červená armáda prenikla k hraniciam Rumunska, dobyla Krym a vstúpila do Poľska. Víťazstvo v bitke o Atlantik umožnilo západným Spojencom uskutočniť 6. júna 1944 (tzv. D-day) operáciu Overlord, inváziu do severofrancúzskej Normandie, ktorá bola najväčšou obojživelnou operáciou v dejinách ľudstva. Operácii velil generál D.Eisenhower, dohromady sa jej zúčastnili 3 milióny vojakov. Napriek zúrivému nemeckému odporu sa podarilo využiť moment prekvapenia a vytvoriť v Normandii spojenecké predmostia, ktoré umožňovali prísun ďalších jednotiek a postup Spojencov do vnútrozemia. V priebehu roku 1944 sa na všetkých frontoch prejavila materiálová i ľudská prevaha protihitlerovskej koalície, čo prinieslo aj aktiváciu odbojových hnutí v okupovaných a satelitných krajinách. Kým povstaniam vo Francúzsku, Rumunsku a Bulharsku sa dostalo pomoci spojencov, Varšavské povstanie ani naše SNP takú výhodu nemali a boli kruto potlačené (Červená armáda neprišla na pomoc Varšavskému povstaniu, hoci stála prakticky v bránach mesta ba dokonca ani neposkytla západným Spojencom letisko na dodávanie materiálnej pomoci vzbúrencom; na Slovensku zapríčinila neúspech povstania okrem iného zlá koordinácia postupu povstalcov a sovietskeho vojenského velenia a chybný odhad priebehu karpatsko-dukelskej operácie, ktorá namiesto plánovaných 5 dní trvala 50 dní, takže nemohlo dôjsť k včasnému spojeniu sovietskych a povstaleckých jednotiek). Na jeseň 1944, keď Červená armáda postupovala nezadržateľne na západ, sa už aj boje na západnom fronte odohrávali na hraniciach Nemecka. Pokus o protiofenzívu v Ardenách sa skončil neúspechom a vyčerpal nemecké strategické zálohy, ktoré chýbali začiatkom r. 1945 v bojoch na východnom fronte, keď sa Červená armáda dostala len 60 km od Berlína. A tak, zatiaľ čo vojská západných spojencov postupovali na Berlín zo západu, Červená armáda obkľúčila v apríli 1945 nemecké vojská v Berlíne a začala jeho dobýjanie. V tej dobe už spojenecké vojská postupovali víťazne proti nemeckým okupantom Talianska a v severnej, fašistami ovládanej časti krajiny vypuklo povstanie. 29. apríla bol zastrelený Mussolini, 30 apríla spáchal Adolf Hitler v Berlíne samovraždu. V skorých ranných hodinách 7. mája 1945 bol v Remeši podpísaný protokol o bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka. Oficiálne vstúpil v platnosť 8. mája 1945. Tento dátum znamenal formálne ukončenie vojny v Európe. Na základe konferencie v Jalte, ktorá sa konala vo februári 1945, bolo Nemecko rozdelené na štyri okupačné zóny (britskú, francúzsku, americkú a sovietsku). Podobne bolo rozdelené aj nemecké hlavné mesto Berlín. Západní Spojenci uznali i Stalinov postup v Poľsku, kde vznikla Sovietmi ovládaná bábková vláda v Lubline. Za prísľub pomoci v bojoch proti Japonsku Stalin získal južný Sachalin, Kurilské ostrovy, výsadné postavenie v prístavoch Port Arthur a Dairen právo využívať Východočínsku a Juhomandžuskú železnicu. Vojna v Tichomorí pokračovala až do augusta 1945, keď USA zvrhli atómovú bombu na japonské mestá Hirošima a Nagasaki. 14. augusta 1945 japonská vláda oznámila, že prijíma požiadavku bezpodmienečnej kapitulácie. Formálne bola kapitulácia podpísaná 2.9.1945 na palube americkej vojnovej lode Missouri. Tým sa definitívne skončil najkrvavejší konflikt v dejinách ľudstva – druhá svetová vojna.

 
 
 
Otázky:
  1. Ktoré boli prelomové udalosti r. 1941?
  2. Ako vyzeralo konečné riešenie židovskej otázky?
  3. Kto boli členovia protihitlerovskej koalície?
  4. Čo znamenala bitka pri Stalingrade?
  5. Ako skončili nemecké a talianske operácie v severnej Afrike?
  6. Popíš vylodenie spojencov v Normandii.
  7. Aké boli výsledky Jaltskej konferencie?

 
 
Zoznam použitej literatúry:
kol. aut. Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1996
Hečková,J., Marci Ľ, Slneková V., Nagy Z, Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra, 2007
Johnson, P.: Dějiny 20. století, Rozmluvy, Praha, 2008