Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Po smrti posledného kráľa z rodu Arpádovcov, Ondreja III., r. 1301 sa v Uhorsku rozpútali boje o trón. Krajinu ovládala mocná skupina bohatých veľmožov, oligarchov, ktorej príslušníci chceli na trón dosadiť kandidáta podľa svojich predstáv.
Mladého Václava III., syna českého kráľa zasnúbeného s dcérou Ondreja III., podporoval Matúš Čák Trenčiansky. Protikandidátom mu bol neapolský princ Karol Róbert z Anjou.
Stará matka Karola Róberta, Mária, bola dcérou uhorského kráľa Štefana V.. Karol Róbert mal podporu chorvátskeho bána Juraja Šubiča, na uhorský trón ho presadzoval i samotný pápež. Václav III. sa v r. 1305 stal českým kráľom a vzdal sa nároku na uhorský trón, no svoje práva preniesol na ďalšieho potomka Arpádovcov, vnuka kráľa Bela IV., bavorského vojvodu Ota III. Oto si získal podporu pánov z Kysaku, no ostatní veľmoži sa postavili proti nemu a napokon bol na sneme v r. 1307 za kráľa uznaný Karol Róbert (1307-1342).
Na začiatku Karolovej vlády zostávala moc v kráľovstve stále v rukách oligarchov. Kráľ však postupne začal obmedzovať ich právomoci, podriadil si pánov z Kysaku, zosadil Matúša Čáka z funkcie taverníka a r. 1312 sa v bitke pri Rozhanovciach vojensky stretol s odbojnými predstaviteľmi rodu Omodejovcov, ktorých porazil. Oligarchovia boli nútení podriadiť sa panovníkovi. Jediný, kto to odmietol bol Matúš Čák, po jeho smrti r. 1322 však Karol Róbert nemal v kráľovstve význačnejšieho nepriateľa. Počas jeho vlády zažilo Uhorsko obdobie rozkvetu.
Kráľ si uvedomoval nutnosť hospodárskych reforiem, ktoré zavádzal po vzore vyspelejších západných krájin. Najprv uskutočnil menovú reformu. Zaviedol jednotnú striebornú denárovú menu, ktorá platila v celej krajine, k nej neskôr pridal zlaté dukáty – florény a strieborné uhorské groše. Aby pokryl stratu výnosov z dovtedajšej povinnej výmeny mincí, ktorá každoročne znehodnocovala menu, zaviedol jednotnú tzv. portálnu daň (platila sa od porty – brány roľníckej usadlosti). V Uhorsku mal panovník právo odňať územie, na ktorom sa nachádzala ruda jeho vlastníkovi, čo viedlo k tomu, že zemepáni rudné náleziská zatajovali a štát prichádzal o nemalé výnosy. Zavedením zemepanskej banskej slobody r. 1327 umožnil Karol Róbert zemepánom na svojich pozemkoch ťažiť rudu za podmienky, že mu odovzdajú banskú daň tzv. urburu, ktorá predstavovala 1/15 získaného kovu. Výber urbury mali na starosti dve banské komory (v Kremnici a Smolníku). Rozvoju hospodárstva pomohol kráľ aj ďalším udeľovaním mestských privilégií (koncom 14. storočia bolo na území Slovenska okolo 100 miest v právnom slova zmysle) a podporou zahraničného obchodu.
V r. 1335 sa vo svojom sídle v maďarskom Vyšehrade stretol s poľským kráľom Kazimírom III. a českým kráľom Jánom Luxemburským. Na svojom stretnutí oficiálne ustanovili ako európsku obchodnú magistrálu Českú cestu. Cieľom tejto dohody bolo obísť Viedeň, ktorá mala právo skladu.
Po Karolovej smrti nastúpil na uhorský trón jeho syn Ľudovít I.Veľký (1342-1382). Ten na rozdiel od svojho otca nevenoval svoje sily na budovanie kráľovstva, ale na realizáciu ambicióznej zahraničnej politiky. Najprv sa zaplietol do nákladnej a neúspešnej vojny o neapolské dedičstvo. Vojny viedol aj na juhu proti Turkom a na severe proti Litovcom. V r. 1370, po smrti poľského kráľa Kazimíra bol zvolený za jeho následníka na poľskom tróne, čim vznikla poľsko-uhorská personálna únia. Bol vojenským spojencom nemeckého cisára a českého kráľa Karola IV., ktorého synovi Žigmundovi Luxemburskému dal za ženu svoju dcéru Máriu. Ľudovít totiž nemal mužského potomka, preto ešte za svojho života zabezpečil, aby jeho dcéra Mária sa stala kráľovnou Uhorska a ďalšia dcéra Hedviga sa stala poľskou kráľovnou.
Po Ľudovítovej smrti však jeho vdova Alžbeta odmietla splniť kráľov sľub a vydať dcéru Máriu, ktorej hľadala ženícha vo Francúzsku, za Žigmunda Luxemburského. Ten nakoniec sobáš dosiahol vojenským zásahom. Mária zomrela r. 1395, keď predčasne porodila po páde z koňa. Jej vdovec, Žigmund Luxemburský (1387-1437) vládol v Uhorsku naďalej ako jeho korunovaný kráľ.
Krajine vyvstala nová hrozba v podobe Osmanskej ríše, ktorá v r. 1389 v bitke na Kosovom poli porazila Srbsko a stala sa tak bezprostredným susedom Uhorska. Žigmundova výprava proti Turkom v r. 1396 sa skončila fiaskom, samotný kráľ musel z nej ujsť. Ani medzi uhorskou aristokraciou nebol Žigmund obľúbený a až do r. 1405, keď sa oženil s Barborou Celjskou, šľachtičnou z významnej rodiny, nemohol si byť istý podporou uhorskej šľachty. Žigmund si tak ako jeho predchodcovia uvedomoval rastúci hospodársky a politický význam miest, a keďže nemohol hľadať oporu ani finančné zázemie pre svoje zahranično-politické aktivity v šľachte, snažil sa získať si mestá na svoju stranu. V r. 1405 vydal tzv. Decretum minus, ktorého cieľom bolo vytvoriť jednotný kráľovský mestský stav. Na podporu mestského podnikania zavádzal jednotné miery, domácim obchodníkom zaručoval slobodný pohyb po krajine, mešťanom poskytoval právo byť súdený vlastným richtárom. Za Žigmundovej vlády sa predstavitelia kráľovských miest, mestečiek a obcí mohli zúčastňovať zasadnutí uhorského snemu, ale dekrét ich účasť nelegalizoval. Aký bol Žigmundov skutočný vzťah k mestám sa ukázalo už o niekoľko rokov neskôr, keď si kráľ požičal od poľského panovníka peniaze a ako zálohu mu dal hradné panstvo Podolínec a 13 spišských miest, ktoré sa spod poľskej správy vrátili do Uhorska až r. 1770.
V roku 1419, po smrti brata Václava IV., českého kráľa, Žigmundovi pripadol aj český trón. V tom čase však už v Čechách prebiehala husitská revolúcia, s ktorou sa kráľ okamžite dostal do konfliktu. Žigmund vo vzťahu k náboženským reformám zlyhal už v r. 1415, keď nebol schopný zabrániť upáleniu majstra Jána Husa na Kostnickom koncile. Pre vieroučné požiadavky svojich českých poddaných mal málo porozumenia a keďže nebol ochotný akceptovať ich požiadavku slobodného vyznávania husitskej viery, oni neuznávali jeho právo na český trón. Až do r. 1435 kráľ v Čechách bojoval proti husitom.
Vyslal proti nim päť križiackych výprav, husiti však všetky porazili. Od r. 1428 podnikali husitskí velitelia na čele s Prokopom Holým výpravy na územie Slovenska – tzv. spanilé jazdy, ktoré však nemali za cieľ ani tak šírenie husitských myšlienok, ako získanie koristi a demonštráciu sily. Do r. 1435 sa husitom podarilo ovládnuť Trnavu a jej okolie, Skalicu, Lednicu, Topoľčany, hrad Likavu na Liptove a takmer celý Spiš. V r. 1434 v bitke pri Domažliciach, ktorá sa odohrala medzi umierneným a radikálnym krídlom husitov zahynul Prokop Holý a jeho „táboriti“ utrpeli porážku a to bol koniec husitskej revolúcie. Česká šľachta sa zmierila s kráľom a stúpenci husitstva boli nútení uspokojiť sa s výsledkami bazilejského koncilu, ktorý im povoľoval prijímanie pod obojím. Keďže nemecký patriciát v strachu pred husitmi utekal do zahraničia, došlo počas husitských výprav k poslovenčeniu mnohých miest, ktoré dovtedy ovládali Nemci. Celkovo však dlhotrvajúci vojenský konflikt krajinu vyčerpal a navyše viazal uhorské vojenské sily, ktoré sa nedostali tam, kam bolo treba – na juh krajiny, do boja proti rozpínajúcej sa Osmanskej ríši.
Žigmund Luxemburský po sebe nezanechal mužského potomka, a tak na uhorský trón nastúpil manžel jeho dcéry Alžbety Albrecht Habsburský (1437-39). Vládol však len dva roky, na výprave proti Turkom zomrel totiž na úplavicu.
Kráľovná, vdova Alžbeta bola vtedy už tehotná a zanedlho porodila syna Ladislava V. (1440-1457), ktorý (keďže sa narodil po smrti svojho otca) dostal meno Pohrobok. Počas jeho nezletilosti vládol v Uhorsku ako regent sedmohradský vojvoda Ján Huňady, v Čechách bol regentom Jiří z Poděbrad. Huňady bol úspešným bojovníkom proti Turkom a väčšinu svojho regentstva venoval boju proti nim ako aj proti domácemu odboju, ktorý predstavoval Ján Jiskra z Brandýsa, žoldniersky kapitán, pôvodne najatý kráľovnou Alžbetou na obranu práv jej syna Ladislava na uhorský trón.
V tomto období neistoty sa v Uhorsku rozmohlo tzv. bratrícke hnutie, ktorého jadro tvorili bývalí husitskí bojovníci. Tí sa po skončení husitských vojen uplatňovali ako žoldnieri, no boli zle platení a nútení žiť v ťažkých podmienkach, takže často dezertovali a vytvárali si svoje tábory, z ktorých robili lúpežné prepady. Vyznávali idey husitizmu a dlho ich nebol schopný spacifikovať žiadny vojenský expert.
Vysporiadal sa s nimi až kráľ Matej Korvín (1458-1490), ktorý ich systematicky ničil do r.1467. V r. 1457 totiž náhle a bez mužského potomka zomrel mladý kráľ Ladislav. V bojoch o trón proti sebe stáli Fridrich III., nemecký cisár a Ladislavov príbuzný a mladší syn Jána Huňadyho Matej, ktorý z nich nakoniec vyšiel víťazne. Matej Korvín (corvus = latinsky havran, podľa havranov v jeho erbe) sa počas svojej vlády snažil vytvoriť centralizovanú monarchiu, v ktorej vládol pevnou rukou. Zbavil vplyvu staré odbojné šľachtické rody a namiesto nich hľadal oporu v predstaviteľoch strednej šľachty a zemianstva (takto sa pozdvihli rody Pongrácovcov, Podmanických, Orságovcov, Zápoľských apod.). Po rozdrvení bratríckeho hnutia Matej šikovne využil množstvo schopných bojovníkov, ktorí zostali bez obživy a veľa ich prijal do svojho Čierneho pluku, elitnej žoldnierskej jednotky. Tá bola ďalšou oporou jeho moci ako aj nástrojom výbojnej zahraničnej politiky. Tá smerovala jednak na juh, kde bránila uhorskú hranicu pred Turkami, no predovštkým na Moravu, do Sliezska, Lužic i rakúskych krajov. Kráľ si totiž nárokoval český trón a moravská šľachta ho dokonca prijala za českého kráľa. Nákladná zahraničná politika, vojenské výpravy, staviteľská činnosť ( napr. renesančná prestavba Budínskeho hradu) si vyžadovali vyšší príjem kráľovskej pokladnice. Ten dosiahol kráľ zavádzaním nových daní a poplatkov a znevoľňovaním poddaných. Mestá za jeho vlády prekvitali, kráľ v záujme vyšších ziskov z ich obchodovania potvrdzoval ich privilégiá a pridával k nim ďalšie. Z hľadiska kultúrneho bolo najvýznamnejším Matejovým počinom založenie prvej uhorskej univerzity Academie Istropolitany v Bratislave r. 1465. Univerzita mala štyri fakulty: filozofickú, teologickú, lekársku a právnicku a budovala sa podľa vzoru parížskej a bolonskej univerzity. Istý čas na nej pôsobil aj slávny astronóm Johannes Müller Regiomontanus. Academia Istropolitana však neprežila svojho zakladateľa, ktorý r. 1490 zomrel na porážku.
Už od 14. storočia prebiehala v Uhorsku tzv. valašská kolonizácia, doosídľovanie Slovenska na základe valašského práva. Kolonisti (pôvodne rumunsko-rusínskeho pôvodu) sa usídľovali prevažne na hrebeňoch Karpát, kde sa živili pastierstvom. Najznámejšie privilégium pre oravských a liptovských Valachov vydal r. 1474 práve Matej Korvín. Podľa neho boli valasi na určitý čas oslobodení od všetkých poddanských povinností, neskôr od platenia cirkevného desiatku a roboty, za čo museli strážiť cesty, hranice a vykonávať vojenskú službu. Udalosti po Matejovej smrti – nástup slabej dynastie Jagellovcov a znevoľňovanie uhorských poddaných viedlo k zániku valašského práva.
Keďže ani Matej nezanechal legitímneho mužského potomka, uhorská šľachta z viacerých kandidátov presadila na uprázdnený trón českého kráľa Vladislava II. Jagelovského, známeho ako „kráľ dobře“, ktorý sa stal nástrojom v jej rukách. Už pri nástupe na trón sa zaviazal zrušiť niektoré dane svojho predchodcu a sľúbil, že o dôležitých otázkach bude rokovať s uhorskými stavmi. Dodržaním tohto sľubu sa dostal do pasce neustálych finančných ťažkostí. Krátko po nástupe – v r. 1491 – Vladislav v Bratislave uzavrel s Maximiliánom Habsburským dohodu o nástupníctve, podľa ktorej by v prípade vymretia Jagelovcov ich trón pripadol Habsburgovcom a naopak. Dohodu neskôr potvrdili sobáše Vladislavovho syna Ľudovíta s Máriou Habsburskou a Ľudovítovej sestry Anny s Ferdinandom Habsburským, rakúskym arcivojvodom. Za Vladislavovej vlády bol skutočná moc v Uhorsku v rukách magnátov, medzi ktorými prepukali rôzne rozbroje. Najmä na strednom Slovensku, v okolí banských miest, ktoré boli pre chamtivých šľachticov veľkým lákadlom, vypukali často ozbrojené konflikty medzi predstaviteľmi šľachty a miest.
Sociálne napätie v krajine vyvrcholilo v r. 1514 vypuknutím tzv. Dóžovho povstania. Išlo o vzburu roľníckeho vojska, ktoré pôvodne zverboval ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc do krížovej výpravy proti Turkom. Uhorská šľachta sa výpravy odmietla zúčastniť a nesúhlasila ani s odchodom svojich poddaných. Zverbovaní poddaní v počte okolo 40 tisíc sa vzbúrili a na ich čelo sa postavil sedmohradský zeman Juraj Dóža. Ku povstaniu, ktoré trvalo približne dva mesiace a prebiehalo predovšetkým na území dnešného Maďarska, sa pridávali poddaní, nespokojní s ťažkým životom a neustále sa zvyšujúcim zaťažovaním zo strany zemepánov. Nakoniec ho porazili vojská uhorských magnátov. Juraj Dóža bol kruto popravený: posadili ho na žeravý trón a na hlavu mu ako „sedliackemu kráľovi“ dali žeravú korunu.
Krátko po potlačení povstania uhorský snem ako návrh zákona prijal tzv. Tripartitum, trojdielne spracovanie uhorského zvykového práva, ktoré spísal a vydal palatín a krajinský sudca Štefan Verböci. Snem prijal a schválil aj zákaz voľného sťahovania poddaných a nariadil ich večné pripútanie k pôde.
Za vlády Vladislavovho nástupcu Ľudovíta II. (1516-1526) pokračoval úpadok krajiny. Moc bola v rukách magnátov, z nich najvplyvnejší bol Ján Zápoľský, ktorý sa netajil svojimi ašpiráciami na uhorský trón. Z juhu Uhorsko ohrozovali Turci, sultán Soliman v r. 1521 dobyl dôležité pevnosti Šabac, Zemuň a Belehrad. Na zhromaždenie vojska, ba dokonca ani na zaplatenie posádok na hraniciach však neboli peniaze. Kráľ dal teda raziť málo hodnotné medené mince. Vyplácanie miezd v znehodnotenej mene vyvolalo povstanie banských robotníkov v Banskej Bystrici. Tí sa spojili s baníkmi z Kremnice a Banskej Štiavnice a požadovali vyplatenie miezd v hodnotnej mene a zlepšenie svojich podmienok. Bohatí vlstníci baní a ťažiari zorganizovali proti povstalcom vojsko, ktoré ich zahnalo do hôr a v nasledujúcich rokoch postupne zlikvidovalo povstalecké skupiny. To však už Uhorsko kráčalo v ústrety najväčšej katastrofe svojich dejín.
Turecký sultán Soliman sa rozhodol využiť slabosť svojho protivníka a vydal sa so svojím vojskom smerom na sever. Do tureckých rúk padala jedna uhorská pevnosť za druhou, no uhorská šľachta neschopná reálneho odhadu situácie, odsúhlasila na financovanie obrany veľmi nízku sumu. Kráľ sa obrátil s prosbou o pomoc na pápeža, benátskeho dóžu, anglického, poľského a rakúskeho panovníka, no ich pomoc bola len veľmi obmedzená. 29. augusta 1526 sa pri meste Moháč odohrala bitka medzi asi 25 tisícovým uhorským a asi 60 tisícovým tureckým vojskom. Pomoc, ktorú na poslednú chvíľu vyslali Ján Zápoľský, Ferdinand Habsburský a české stavy nestihla prísť. Uhorské vojsko bolo na hlavu porazené a mladý kráľ sa na úteku utopil. Moháčskou porážkou sa Turkom otvorila cesta do Uhorska, ktorí jeho veľkú časť okupovali necelých dvesto rokov. Smrťou kráľa Ľudovíta vymrela uhorská vetva Jagelovcov a Uhorsko sa podľa nástupníckych dohôd stalo súčasťou rozsiahlej Habsburskej monarchie.
Otázky:
1.) Popíš vládu Karola Róberta z Anjou.
2.) Ako sa na uhorský trón dostal Žigmund Luxemburský?
3.) Aké bolo pôsobenie husitov na Slovensku?
4.) Popíš vládu Mateja Korvína.
5.) Čo bolo príčinou Dóžovho a banského povstania?
6.) Aké boli následky bitky pri Moháči?
Zoznam použitej literatúry:
kol.aut.: Dejiny Slovenska I., VEDA, vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1986
kol.aut.: Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 2000
Hečková, J.,MarciĽ.,SlnekováV.,Nagy Z.: Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra, 2007
Kučera, M.: Stredoveké Slovensko, Perfekt, Bratislava, 2002