Téma 2. svetovej vojny v slovenskej próze

Vypracovala: Mgr. Viera Hlavinová

Po skončení 2. svetovej vojny sa aktuálnou tematickou oblasťou prózy stalo SNP a protifašistický odboj.

Obdobie vojnovej Slovenskej republiky spracovalo románovo viacej spisovateľov. Najznámejší je román Dominika Tatarku Farská republika, v ktorom si všíma predovšetkým prejavy klerikalizmu v Slovenskom štáte.

S netradičným pohľadom na SNP sa stretneme v trilógii Vincenta Šikulu Majstri, Muškát, Vilma. Majstrov – tesárov Guldánovcov zasiahne 2. svetová vojna. Vypukne SNP a všetci traja bratia sa ocitnú v Povstaní. Príbeh rozpráva chlapec Rudko / autor/.

Jozef Cíger – Hronský ako kresťan odmietal vojnu a zabíjanie. V románe Svet na Trasovisku sa postavil odmietavo k SNP. Chápe ho ako boj proti vlastnému štátu a národu. Autor kritizuje účasť partizánov mnohých národností. Dielo vyšlo roku 1960 v USA a na Slovensku z ideologických dôvodov nevyšlo a prvé vydanie bolo až roku 1990.

Osudy slovenských vojakov, bojujúcich po boku hitlerovskej armády na ruskom fronte zobrazil Ladislav Ťažký v trilógii Amenmária, Samí dobrí vojaci, Evanjelium čatára Matúša. Vojaci prejdú mnohými krajinami, stretnú sa s mnohými ľuďmi rôznych národností. Dielu chýba dej a hlbší ponor do psychiky frontového vojaka. Autor chce však vysvetliť, ako sa veci odohrali / priama účasť vo vojne/. Jeho Matúš Zráz si ustavične kladie otázky a dáva si na ne odpovede, ktoré vyplynú samy z konkrétnej situácie.

Román Vladimíra Mináča Generácia zachytáva osudy jednej generácie – hlavná postava študent Marek Uhrín – v čase pred SNP, počas SNP a po SNP. Kontakt postáv s komunistickou ideológiou z nich urobil generáciu, ktorá budovala socialistický systém po roku 1948.

Konfrontáciu obdobia pred SNP a po SNP spracúva Alfonz Bednár v novele Kolíska. Autor sa snažil zrušiť čiernobiely obraz povstaleckých hrdinov a rozhodol sa predstaviť aj typy prospechára a zbabelca / Majerský/.

Retrospektívne zobrazovanie SNP nachádzame aj v jeho románe Sklený vrch. Poskytuje nám iný pohľad na vojnové obdobie a Slovenské národné povstanie. Autor povstaleckú tematiku nastoľuje nie ako dokumentárny obraz vojnových udalostí, ale ako skúšobný kameň citov a vôle, previerkou ľudského vnútra.

Forma psychologického románu – denníka hlavnej postavy Emy Klasovej vyplýva z autorovho úsilia preniknúť do ľudskej psychiky.

Z denníka sa dozvedáme o rodinnom prostredí hrdinky, o jej vzťahu k trom mužom – partizánovi Milanovi Kališovi, Zolovi Ballovi, jej snúbencovi, s ktorým sa rozišla a manželovi Jožovi Solanovi, s ktorým žije a pracuje na stavbe.

Eva rozpráva o otcovi, ktorý sa hlásil k Nemcom. Jej matka skrýva ľudí, utekajúcich pred Nemcami. Otec udal matku gestapu. Ema utiekla do Tichej doliny a skrýva sa na chate pod Veľkým vrchom. V Tichej doline so Skleným vrchom prežila počas povstania svoju lásku s Milanom. Neskôr ho fašisti popravili a je pochovaný v Tichej doline. Ema nikdy nezabudla na Milana.

Chatu zničili a Ema sa dostala do tábora. Tam sa stretáva s druhým mužom svojho života. Zolo Balla hľadá slúžku pre svojho brata. Zamestná Emu. Zaľúbia sa do seba a zasnúbia sa. Zolo a Ema majú ísť do Tichej doliny k Milanovmu hrobu. Pohádajú sa však a cesta sa neuskutoční.

Na lyžovačke sa Ema spozná s Jožkom Solanom a zoberú sa. Ema ďalej pracuje na stavbách. Rozhovory Emy a Jožka Solana sa týkajú aj partizána Milana Kališa. Ema sa opäť rozhodne ísť do Tichej doliny aj s manželom. Cesta sa však neuskutoční, pretože Ema pred nástupom na dovolenku nešťastnou náhodou zomiera (na stavbe stúpila na spadnutý elektrický drôt ).

Plynulé striedanie retrospektívy so súčasnosťou nám umožňuje poznať Emu nielen počas povstania, ale i po jeho skončení. Ema zveruje svojmu denníku slová obdivu nad novou skutočnosťou – mierové budovanie nového Slovenska. Ale na druhej strane vyjadruje pochybnosti a sklamania z ľudí, ktorí vstupujú do výrobných vzťahov negatívne – osobné prospechárstvo, sabotáže, frázovitosť. Verne zachytáva rozdiely medzi súkromným a verejným životom.

Ema je presvedčená, že obete partizánov a obete dnešných budovateľov Slovenska sledujú ten istý cieľ, novú úlohu človeka v budúcnosti. Milan Kališ, hrdina boja, a Jožko Solan, hrdina práce, stoja v takomto zmysle v jednom šíku, ich ambície sú v každej chvíli motivované úsilím o mimoosobné dobro.
Zmyslom románu je večná potreba človeka klásť si ciele a prekonávať prekážky. Román je plný humanizmu – autor dáva do popredia dobro, lásku a úctu k človeku.

Fašizáciu slovenského štátu, ako i „ židovskú otázku „ a dopad jej riešenia na obyvateľov Slovenska zobrazil Rudolf Jašík v románe Námestie svätej Alžbety.

Autor v diele zobrazil lásku dvoch mladých ľudí na pozadí atmosféry strachu, ktorý šíril fašizmus v malom slovenskom mestečku počas Slovenského štátu. Dej je situovaný do Nitry a nezobrazuje priamo vojnové udalosti, ale život v zázemí v čase nástupu fašizmu a riešenia židovskej otázky.

Igora Hamaru a Evu Weimanovú spája hlboké priateľstvo, ktoré prerastá do lásky. Stretávajú sa na Námestí sv. Alžbety, vo veži pri veľkých zvonoch. Igor vymenil po otcovej smrti lavice gymnázia za tvrdú prácu vo vinohrade. Doopatroval ťažko chorú matku. Láska k Eve sa stáva jediným svetlým bodom v jeho chmúrnom živote. Na úrad príde nemecký rozkaz na likvidáciu Židov: „Každý žid musí od zajtrajšieho dňa nosiť na prsiach hviezdu. Žltú Dávidovu hviezdu. Synovia a dcéry Dávidovej hviezdy, ha ...“ Teda všetci musia byť označení žltou hviezdou a postupne ich odvážajú do koncentračných táborov.

Holič Flórik sa chcel presadiť v politike a hneď si dal do okna nápis, že Židov neholí ani nestrihá. Stane sa tajomníkom Hlinkovej gardy. Keďže je holič, dobre pozná ľudí a začal ich udávať: „To je môj žid, veľavážení, má dom vo vilovej štvrti. Vilu! Záhradnícka 12, to je moja adresa, cha – cha!“ To, že Eva je Židovka si Igor začal uvedomovať, až vtedy, keď začne nosiť žltú hviezdu. Chce ju zachrániť. Ide za farárom a žiada ho, aby Evu pokrstil, ten však chce mať svoj čin dobre zaplatený. Eva pýta peniaze od Samka. Peniaze jej nedá, lebo je presvedčený, že ani tento čin ju nezachráni pred gestapom. Holič Flórik udá aj Evu: „Židia sú najhlavnejší nepriatelia slovenského národa. Ale im už odzvonilo. Dnes si na nich zapoľujeme. Budeme ich vyberať ako vrany. Zoznamy máme prichystané ... a bratom Nemcom pomôžeme očistiť toto krásne mesto od židovskej špiny.“ Eva pred odchodom transportu zomiera. Snaží sa preniesť malého Vilka, ktorého zastrelil nacistický major. Vojaci jej čin chápu ako gesto odporu a strieľajú.

Igor zabije holiča Flórika za to, že udal Evu fašistom. Svoj život chce skončiť samovraždou, utopením v rieke. Život mu zachránil obuvník Marguš, od ktorého očakáva odpoveď na otázku, či po tom všetkom má ešte život vôbec cenu. Má. Samovraždou by Igor nebol poslúžil životu, ale iba smrti: „Lebo láska je večná ako život. Nedá sa obsiahnuť jedným objatím, ani jedným pohľadom. Krásne je vždy večné.“

Postavy môžeme diferencovať na základe ich postoja k vojne a k riešeniu židovskej otázky. Kladné postavy – Igor, Eva, Marguš milujú život, a preto nenávidia smrť, poníženie, zotročenie človeka, fašizmus a rasizmus. Záporné postavy – Žltý Dodo, holič Flórik, brat Haso sú predstaviteľmi nacistickej neľudskosti. Všetci sú sebeckí a zapredávajú sa za peniaze. Iba brat Haso, keď zistí, aké osudy stíhajú Židov, zastrelí sa.
Román je založený na kontrastoch humanizmu a rasizmu. Jeho humanizmus prikazuje milovať tých, ktorý vytvárajú všetko krásne a dobré na svete, ktorý slúžia ľudskému pokoleniu, aktívne bojujú za jeho slobodu a šťastie a prikazuje nenávidieť tých, ktorý ponižujú a zotročujú človeka, ktorý svoje sebecké tzv. šťastie budujú na nešťastí a utrpení iných ľudí.

Autor považuje lásku za zvrchovaný zákon a najvyššiu hodnotu ľudskej existencie. Láska človeka poľudšťuje a dáva mu zmysel života.

Ladislav Mňačko sa v románe - kronike Smrť sa volá Engelchen venuje partizánskej vojne, ale aj židovskej otázke / postava Marty/ a vzťahov členov partizánskej skupiny.
Rozprávač – bývalý partizán Voloďa (autobiografická postava, L. Mňačko bol členom partizánskej jednotky na moravsko-slovenskom pomedzí) leží v nemocnici. Opatruje ho doktor Brázda a sestrička Eliška. Voloďa spomína ako ho ranilo. Doniesli ho do pivnice a pán Kroupa, keď zistil, že Nemci sú preč, uvedomil si, aká príležitosť sa mu núka – môže zachrániť partizána a patrične z toho politicky vyťažiť. Zaviezol ho na voze do nemocnice. Lekár mu oznámil, že má poranenú chrbticu. Voloďa sa rozpráva s Eliškou. Vysvetľuje jej, že je bez nálady nielen kvôli zraneniu: „Ešte nedávno som žil životom štvanej zveri, vtedy všetko ustúpilo jedinej vôli – žiť, napriek všetkému žiť, prežiť, nepodľahnúť, nedať sa. Nebol čas na spomínanie, na svedomie, na nič.“ Prišli ho navštíviť chlapci z oddielu, potom prišla matka. Opäť prichádza doktor. Zaspal. Keď sa zobudil sedela pri ňom Marta, prišla mu oznámiť, že odchádza do Kanady. Voloďa ju presviedčal, že o nej všetko vie: „Môžeš ísť Marta, do Osvienčima ..., povedz tým miliónom – som židovka, spávala som s Nemcami, ale málokomu z vás bolo tak ťažko ako mne...“ Po jej odchode spomína na oddiel. Nikolaj ho poveril úlohou v Zlíne, išiel tam spolu s Martou. Úlohu splnil a s Martou sa stali milencami. Všetci si ju vážili. Raz dobehla na kopanicu a vzápätí dal Nikolaj príkaz nastúpiť. Prepadli Nemcov – zabili ich, auto poliali benzínom a zapálili. Vedeli, že ich za to budú prenasledovať.

Voloďovi sa zdravie pomaly vracia. Eliške rozpráva o Ploštine. Zajali dvoch Nemcov. Jedného zabili a druhému sľúbil, že po vojne odovzdá jeho osobné veci matke. V Kubisovej vile mali centrum konšpirácie. Tu sa stretol prvýkrát s generálom Engelchenom, ktorý velí oddielu špeciálne vycvičenému na vyhľadávanie partizánov. Povie to Nikolajovi a ten rozhodol, že opustia Ploštinu, aby ochránili civilné obyvateľstvo. I napriek tomu sa dozvedia, že Nemci obec vypálili. Zomiera aj Nikolaj. Jeho žena Oľga odišla s Alexejovou skupinou.

Navštíviť ho prišiel pán Kroupa a neskôr predseda Komunistickej strany v Zlíne. Kroupa udal Voloďu, že prijal ako úplatok slivovicu, dal si prihlášku do komunistickej strany a odvoláva sa na to, že zachránil Voloďovi život. Voloďa predsedovi prisľúbil pomoc, ale až potom, keď nájde Engelchena: „Engelchen, Eliška, je po nemecky smrť. Smrť sa volá Engelchen. „ Partizáni zachránili dvoch nemeckých vojakov – Williho a Martina. Pomôžu partizánom bojovať proti špeciálnemu komandu generála Engelchena: „Hej, budeme sa musieť učiť byť ľuďmi, čo Nemci nikdy celkom nevedeli.“ Prezradená bola aj skupina Kubisa. Kubis a Vasiľ sú mŕtvi.

Voloďa dostal barly. S Eliškou sa rozprávajú v parku. V noci príde Eliška za ním do izby. Voloďa sa uzdravuje, ale je nervózny. Žiada, aby ho prepustili z nemocnice. Eliške sľubuje, že sa vráti: „Idem hľadať Engelchena. Potom sa vrátim... Keby som sa nevrátil, čo by som mal na tomto svete? Koho? Teraz, keď sa vojna skončila, keď treba žiť? Žiť ... boli chvíle, keď som si myslel, že sa nedá. Ale to som bol veľmi, veľmi chorý ... Ale najprv nájdem Engelchena...“

Autor nastoľuje morálny problém – problém viny = Voloďa má výčitky svedomia za upálenie 27 ploštinských mužov nacistami /reálna udalosť/. Zároveň obnažuje realitu partizánskej vojny i života partizánov a vyzdvihuje "tiché hrdinstvá" ľudí, ktorí pomáhali partizánom vystavujúc sa nebezpečenstvu.

Kontrolné úlohy :

1. Vymenujte najznámejších autorov a ich diela, zameriavajúce sa na tému 2. svetovej vojny a SNP.
2. Určte rozdielne žánrové, kompozičné a ideové zobrazenie vojny a SNP v tvorbe Bednára, Jašíka a Mňačku.
3. Porovnajte dielo R. Jašíka Námestie sv. Alžbety s tematicky podobným dielom svetovej literatúry. / Rolland – Peter a Lucia/.
4. Charakterizujte vzťahy postáv v dielach Sklený vrch, Námestie sv. Alžbety a Smrť sa volá Engelchen.
5. Akými rozličnými spôsobmi zobrazujú autori Bednár, Jašík, Mňačko vojnu a SNP, a v akom prostredí sa dej ich diel odohráva?