Vypracovala: Mgr. Erika Lieszkovszká
Globálna stratégia trvale udržateľného žitia na Zemi je program pod záštitou OSN. Hlása zabezpečenie podmienok pre existenciu génovej rozmanitosti všetkých foriem života na Zemi od baktérií a rias až po človeka.
Táto stratégia predpokladá ekologicky optimálnu funkčnú organizáciu krajiny s cieľom zachovať jej ekologickú stabilitu. Antropocentrický význam stratégie sa zakladá na zachovaní trvalej produkčnej schopnosti krajiny, biocentrický význam na zachovaní podmienok života v celej šírke jeho bohatosti.
Zachovanie bohatosti a rôznorodosti života na Zemi predpokladá starostlivosť o všetky typy ekosystémov a podmienok ich existencie. Človek pre svoju existenciu potrebuje najrôznejšie ekosystémy. V reálnej štruktúre krajiny ich tvoria krajinné prvky, napr. lesy, krajinná zeleň, vodné plochy a toky, lúky a pasienky, sady a vinice, kultúry na ornej pôde, zastavané a zdevastované plochy, ťažobné priestory. Odlišujú sa stavom stability. Krajina je tak mozaika stabilných, málostabilných a nestabilných ekosystémov.
Ekologickú stabilitu krajiny netvoria len ekologicky stabilné ekosystémy. Tie majú najvyššie nahromadenie kvalitnej organickej hmoty. Ekologickú stabilitu krajiny zabezpečujú vzájomné vzťahy rôznych častí územia s rôznym stavom stability jej ekosystémov.
ÚSES vytvárajú ekologicky rôzne kvalitné, rôzne stabilné a rôzne využívané segmenty krajiny, optimálne rozmiestnené podľa funkčných a priestorových kritérií. Sú to:
1. vyhlásené chránené územia a iné chránené prvky a javy prírody
2. ekologicky významné územia a krajinné prvky nepodliehajúce osobitnej
ochrane
3. ostatné prírodné prvky usporiadané do typických krajinných štruktúr.
Územný systém ekologickej stability zabezpečuje dôslednú ochranu vybraných ekologicky významných častí krajiny s návrhmi na jej doplnenie a prepojenie do jednotného systému schopného stabilizovať prírodné procesy na ostatnom území.
Ekologickú stabilitu možno chápať ako schopnosť ekosystémov vyrovnávať zmeny spôsobené vonkajšími a vnútornými faktormi a zachovávať svoje prirodzené vlastnosti a funkcie.
Koncepcia územného systému ekologickej stability vznikla s cieľom zachovania trvalej rovnováhy a produktivity krajiny. Jedná sa pritom hlavne o krajinu kultúrnu, čiže predovšetkým využívanú človekom. Prírodná krajina zložená a tvorená z rozličných ekosystémov sa pod vplyvom človeka premenila na krajinu kultúrnu.
Územný systém ekologickej stability predstavuje takú celopriestorovú štruktúru navzájom prepojených ekosystémov, ich zložiek a prvkov, ktorá zabezpečuje rozmanitosť podmienok a foriem života v krajine a vytvárať predpoklady pre trvalo udržateľný rozvoj.
Cieľom vymedzovania ÚSES ako celoplošného systému stability v krajine je:
1. Zachovanie a podpora rozvoja prirodzeného genofondu krajiny (biodiverzity)
2. Zachovanie a doplnenie stabilizujúcich prvkov v krajine a zabezpečenie ich priaznivého pôsobenia na okolité, ekologicky menej stabilné časti krajiny
3. Podpora možnosti polyfunkčného využívania krajiny
4. Zachovanie významných krajinných fenoménov
Na Slovensku sa ÚSES spracováva v nasledovných dokumentoch podľa hierarchickej úrovne:
1. Generel nadregionálneho územného systému ekologickej stability (GNÚSES) – spracovaný na mapách v mierke 1:500 000 prípadne 1:200 000
2. Regionálny územný systém ekologickej stability /RÚSES) – je spracovaný na mapách v mierke 1:50 000
3. Miestny ÚSES (MÚSES) – je spracovaný prevažne na mapách v mierke 1:10 000.
Postup vytvárania projektov ÚSES
Z hľadiska postupnosti spracovania sa postup realizuje zhora nadol, v poradí nadregionálny, regionálny, miestny. Umožňuje to pri nižších úrovniach brať do úvahy širšie väzby v krajine.
Základné kroky spracovania návrhov pri regionálnych a miestnych ÚSES sú vo všeobecnosti tieto:
1. Sústreďovanie podkladov – ide o proces získavania a zberu informácií. Zakladá sa najmä na spracovaní už existujúcich podkladov ako aj realizáciu a vyhodnotení vlastného terénneho výskumu v rámci tejto etapy: Krajinnoekologická analýza – ide o získavanie, prehodnotenie, mapové vyjadrenie ukazovateľov vlastnosti krajiny. Objekt analýzy možno rozčleniť na analýzu abiotických zložiek krajiny (prvotná štruktúra krajiny) a analýzu súčasných biotických a antropických zložiek krajiny (druhotná – súčasná štruktúra krajiny).
2. Vypracovanie syntéz – hlavným znakom syntéz je opis väzieb, interakcií a závislostí prvkov a komplexov systému, vo vertikálnom a horizontálnom skúmaní krajiny. Predstavujú model reálneho stavu a optimalizácie ďalšieho využitia a ochrany územia.
3. Hodnotenie – hodnotí sa výsledok priestorovej syntézy potencionálnych a reálnych geoekosystémov. Výsledkom je vypracovanie stavu ÚSES, ide o výstupný podklad ÚSES. Na základe tohto podkladu sa definujú jednotlivé prvky ÚSES, ekologické siete, stanoví sa stupeň ich ochrany.
4. Klasifikácia územia – diferenciácia územia podľa vybraných kritérií
5. Návrh – mal by byť diferencovaný podľa funkcie každej plochy, ktorú bude v rámci ÚSES plniť a podľa druhu jej legislatívnej ochrany. Návrh možno rozdeliť na návrhy na ochranu, návrhy tvorby a formulovanie príslušných stabilizačných opatrení.
Výsledkom je návrh reštrukturalizácie súčasnej krajinnej štruktúry, ktorý sa prejaví v posilnení súčasných ekostabilizačných prvkov a návrhu ekostabilizačnej siete. Návrhová mapa bude vstupným podkladom pre územno-plánovaciu dokumentáciu.
Cvičenie:
1. Definujte funkciu územného a oblastného plánovania, ich nástroje na riadenie a organizácie priestoru.
2. Určite miesto problémov životného prostredia v územných a oblastných plánoch.
3. Ktoré prvky krajiny vytvárajú územný systém ekologickej stability?
4. Charakterizujte skladbové prvky územného systému ekologickej stability.
5. Určite prvky s vysokým a nízkym stupňom ekologickej stability vo vybranej krajine z nášho územia.
Použitá literatúra:
Seko, L. a i., 1998: Geografia pre 4. ročník Gymnázií, SPN, s. 80, ISBN 80-08-02731-2