Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová



 

Prvá Československá republika vznikla na troskách Rakúsko-Uhorska z vôle a za pomoci mocností Dohody. Jej životným záujmom bolo teda zachovanie povojnového stavu, ktorý bol zosobnený versailleskými mierovými zmluvami. Po odmietnutí USA tieto mierové zmluvy ratifikovať, mala ČSR záujem na spolupráci so všetkými európskymi veľmocami, najmä Francúzskom, ale aj Anglickom a Talianskom, pričom ťažisko československých štátnych záujmov spočívalo v strednej Európe; ČSR potrebovala jej stabilitu a dobré susedské vzťahy. Na čele československej zahraničnej politiky stál počas celej existencie prvej ČSR dr. Edvard Beneš, ktorý ju riadil (už od r. 1918) najprv z pozície ministra zahraničných vecí a od r. 1935 ju priamo ovplyvňoval i ako prezident.

 
 

Edvard Beneš pomáhal zakladať Spoločnosť národov, bol jej podpredseda a člen jej Rady. Presadzoval politiku kolektívnej bezpečnosti. Od počiatku sa orientoval na povojnovú európsku veľmoc Francúzsko, s ktorým v roku1924 Československo uzavrelo spojeneckú zmluvu, a na krajiny Balkánu, Rumunsko a Juhosláviu, s ktorými Československo zmluvne vytvorilo obranný systém, tzv. Malú dohodu (Petite Entente – toto označenie, ako protiklad k “veľkej” Dohode sa prvýkrát objavilo v maďarských novinách Pesti Hírlap, ktoré tak chceli zosmiešniť obranné snahy ČSR ). Základom Malej dohody bola spojenecká zmluva medzi ČSR a Juhosláviou, uzavretá v auguste 1920, spojenecká dohoda medzi ČSR a Rumunskom, uzavretá v januári 1921 a spojenecká dohoda medzi Juhosláviou a Rumunskom z júna 1921.

 

Podstatou spolupráce týchto štátov bola predovšetkým snaha o udržanie nového versailleského usporiadania v Európe a obavy z maďarského revizionizmu, ktorý ohrozoval všetky tri štáty, a ktorý sa aktualizoval pokusmi Karola Habsburského o návrat na maďarský (uhorský) trón. Pri jeho druhom pokuse o reštauráciu moci Habsburgovcov v r. 1921 boli dokonca krajiny rodiacej sa Malej dohody schopné demonštrovať pripravenosť na vojenský zásah, čo sa v Európe stretlo s veľkým ohlasom. Pôvodný, Francúzskom navrhovaný spojenecký systém mal ešte obsahovať Poľsko, to však (aj vzhľadom na pohraničné spory) nebolo pre ČSR prijateľné a Poľsko sa nakoniec do systému Malej dohody nedostalo.

 

V auguste 1922 boli zmluvy, ktoré mali dovtedy vojensko-obranný charakter, doplnené ešte o záväzok hospodárskej a politickej spolupráce. Hospodárska spolupráca ČSR, Juhoslávie a Rumunska však neprekročila štádium dobrých úmyslov. Okrem niekoľkých úprav v oblasti dovozu nevznikli žiadne konkrétnejšie hospodárske dohody, pretože sa poľnohospodárska Juhoslávia a Rumunsko obávali presadenia priemyselného Česko-Slovenska na ich úkor. Všetky členské štáty Malej dohody patrili k francúzskemu spojeneckému systému. Existencia tohto systému však bola spochybnená tzv. Locarnskými dohodami z r. 1925. Tieto dohody garantovali západné hranice Nemecka (tzv. Rýnsky garančný pakt), čím Francúzsko získalo medzinárodné záruky svojej bezpečnosti. Na konferencii v Locarne sa však nepodarilo presadiť podobnú garanciu pre východných spojencov Francúzska: Poľsko a Československo. Francúzsko a štáty Malej dohody teda uzavreli osobitné politické zmluvy. Bilaterálne zmluvy s Francúzskom boli uzatvárané nasledovne: r. 1924 Francúzsko – ČSR, r. 1926 Francúzsko – Rumunsko, r. 1927 Francúzsko – Juhoslávia.16. októbra 1925 prisľúbilo Francúzsko Česko-Slovensku aj pomoc pre prípad napadnutia. Podľa doplňovacej dohody z r. 1930 sa mali ministri zahraničných vecí všetkých krajín Malej dohody stretávať na spoločnej konferencii raz do roka.

 

Keď sa v Nemecku r. 1933 dostal k moci Adolf Hitler, zvýšilo sa i zahraničnopolitické ohrozenie Československa. Hitlerovské Nemecko už v tom istom roku vystúpilo zo Spoločnosti národov a opustilo odzbrojovaciu konferenciu v Ženeve. Zároveň fašistické Taliansko začalo posilňovať svoje pozície v Rakúsku, Maďarsku a od polovice 30. rokov aj v Juhoslávii. V Rumunsku a Juhoslávii padli demokratické režimy a k moci sa dostali kráľovské diktatúry. V tejto situácii sa isté nádeje vkladali do uzavretia tzv. organizačného paktu Malej dohody (február 1933), ktorý mal doplniť dovtedajšiu koordináciu zahraničnej politiky smerom k ekonomickej integrácii, no kvôli následkom hospodárskej krízy, oslabeniu európskeho systému kolektívnej bezpečnosti a už spomínanému nárastu vplyvu Nemecka a Talianska na Balkáne, zostali jeho zámery len na papieri. Po vystúpení Nemecka zo Spoločnosti národov a po jeho odchode zo ženevskej odzbrojovacej konferencie dostal versailleský systém vážne trhliny. Zvlášť otrasené bolo postavenie Francúzska, no i stredo- a východoeurópskych štátov, ktorým hrozilo, že sa stanú obeťami nemeckej agresie. Francúzsky minister zahraničných vecí, Louis Barthou, preto prišiel s nápadom vytvoriť systém garančných zmlúv, doplňujúci Rýnsky garančný pakt, ktorý mal poskytnúť záruky štátom na východ od nemeckej hranice. Jadrom tohto systému, nazývaného aj Východné Locarno, mali byť zmluvy o zárukách a vzájomnej pomoci medzi ZSSR (ten v r. 1934 vstúpil do Spoločnosti národov), Fínskom, Litvou, Lotyšskom, Estónskom, Poľskom a ČSR, účasť bola ponúknutá aj Nemecku. Garantmi zmlúv mali byť Francúzsko a ZSSR, ktorý mal zároveň pristúpiť k Locarnským dohodám z r. 1925. Okrem Východného Locarna zamýšľal Barthou vytvoriť aj tzv. stredomorské Locarno, ktoré by rozširovalo nový systém európskej kolektívnej bezpečnosti na krajiny európskeho Stredomoria. Žiaľ, jeho snahy boli zmarené ešte v októbri 1934, keď počas stretnutia s juhoslávskym kráľom Alexandrom I. v Marseille zahynul pri atentáte na spomínaného kráľa. Z Barthouom plánovaných zmlúv boli nakoniec podpísané len dve: zmluva medzi ČSR a ZSSR a medzi ZSSR a Francúzskom. Zmluva medzi ČSR a ZSSR bola podpísaná v máji 1935 a obsahovala klauzulu, podľa ktorej nadobúdala účinnosť len v prípade, že obeti útoku poskytne pomoc aj Francúzsko. Tým strácala značne na hodnote, nehovoriac o tom, že neboli dohodnuté účinné mechanizmy vojenskej spolupráce medzi členmi paktu, ani o tom, že už o pár rokov neskôr Francúzsko nepovažovalo požiadavku Nemecka, aby mu ČSR odstúpila Sudety za dôvod k naplneniu zmluvy. Zmluvou medzi ZSSR a Francúzskom, podpísanou taktiež vmáji 1935, sa obe strany zaväzovali k poskytnutiu vzájomnej pomoci v prípade agresie proti jednej z nich. Nový francúzsky minister zahraničia Pierre Laval nebol veľkým zástancom Barthouovej európskej obrannej iniciatívy, a do jednania so ZSSR ho dotlačili predovšetkým udalosti v Nemecku, ktoréna jar 1935 obnovilo všeobecnú brannú povinnosť a prestalo rešpektovať ustanovenia versailleskej zmluvy o obmedzenom stave armády. Laval sa okrem toho obával aj možného zbližovania medzi ZSSR a Nemeckom (jeho obavy sa nakoniec po uzavretí Paktu Molotov-Ribbentrop v auguste 1939 ukázali ako opodstatnené) a taktiež si chcel získať podporu domácej komunistickej strany. Nemecko zaujalo k francúzsko-sovietskej zmluve negatívny postoj a v deň jej ratifikácie, 7. marca 1936, pristúpilo k remilitarizácii Porýnia, čím porušilo ďalšie ustanovenie versailleskej mierovej zmluvy. Predstavitelia ČSR si spočiatku neuvedomovali, že vstup nemeckých vojsk do porýnskej demilitarizovanej zóny, ktorý bol de facto jednostranným vypovedaním Locarnských dohôd, spochybňuje pomoc Francúzska Československu.

 

Prezident Beneš dokonca navrhol zástupcovi Francúzska, že ak proti Nemecku chce jeho krajina zakročiť, ČSR sa k tejto akcii pridá. Francúzsko najprv presunulo k hraniciam niekoľko oddielov, no Veľká Británia ho varovala pred vojenskou akciou a presadzovala diplomatické riešenie. Francúzska vojenská sila v tejto oblasti pritom prevyšovala nemeckú. Nasledovala konferencia dotknutých veľmocí, ktorej výsledkom však bolo len konštatovanie, že Nemecko porušilo zmluvu a žiadny výsledok neprinieslo ani mimoriadne zasadanie Rady Spoločnosti národov v Londýne. Na jeseň 1936 prišlo ČSR s iniciatívou, ktorej cieľom bolo uzavrieť spojeneckú zmluvu medzi celou Malou dohodou a Francúzskom, podľa ktorej by si vzájomne poskytli pomoc v prípade nezavineného útoku tretej strany. Rokovania, ktoré trvali do jari 1937, stroskotali najmä na neochote Juhoslávie zaviazať sa proti Nemecku. Aj plán Milana Hodžu, tzv. Dunajský plán, či Hodžov plán, v ktorom išlo o utvorenie homogénneho hospodárskeho priestoru v strednej Európe odstránením colných bariér a zriadením akejsi zóny voľného obchodu, narazil na odpor Talianska, Nemecka, ale aj ostatných veľmocí a Juhoslávie.

 

V tom čase sa už ČSR ocitla v medzinárodnej izolácii: obklopená štátmi, kde vládli nevypočítateľné autoritatívne režimy, so spojencami, ktorí neboli ochotní zakročiť v jej prospech a veľmi aktívnou piatou kolónou, predstavovanou sudetskými Nemcami. Keď vo februári 1938 Hitler vo verejnom prejave povedal, že problém sudetských Nemcov sa dá vyriešiť len pripojením nemecky osídlených oblastí ČSR k Ríši a v marci následne pripojil k svojmu impériu Rakúsko, bol už osud ČSR spečatený. Nepomohla ani snaha ČSR riešiť nemeckú otázku vypracovaním tzv. národnostného štatútu, veď Hitlerovým cieľom bolo zmazať ČSR z mapy Európy. Karlovarské požiadavky Henleinovej SdPz apríla 1938 vážne ohrozovali integritu ČSR, no Henlein ich aj tak vyhlásil za minimálne a odmietal jeden návrh prezidenta Beneša na riešenie nemeckej otázky za druhým. Misia lorda Runcimana, ktorý mal pôsobiť ako prostredník medzi ČSR a Nemeckom, dopadla pre ČSR katastrofálne: z jeho správy britskej vláde vyplývalo, že ďalšie spolužitie Čechov a Nemcov v jednom štáte nie je možné. Toto stanovisko zaujal po schôdzke s Hitlerom vBerchtensgadene 15. septembra 1938 i britský premiér Neville Chamberlain. Britská a francúzska vláda teda vypracovali plán na odstúpenie pohraničných oblastí ČSR s viac, než 50% nemeckého obyvateľstva. Prezident E. Beneš po tvrdom nátlaku zo strany britského a francúzskeho veľvyslanca odporučil vláde návrh prijať, tá tak urobila 21. septembra 1938, no hneď na druhý deň odstúpila a Benešom vymenovaná nová vláda na čele s generálom Janom Syrovým budila nádeje, že ČSR sa bude brániť. Keď sa Chamberlain22. 9. stretol s Hitlerom v Bad Godesbergu, aby mu oznámil splnenie jeho požiadaviek, Hitler sa neuspokojil; práve naopak, žiadal aj naplnenie požiadaviek Poľska a Maďarska. To vláda J. Syrového odmietla. Hitler sa vyhrážal vojnou a Chamberlain, ktorý podľahol jeho tlaku, a tak sa nakoniec z iniciatívy zahraničnej diplomacie 29. septembra 1938 stretla v Mníchove konferencia veľmocí za účasti Adolfa Hitlera, Benita Mussoliniho, Nevilla Chamberlaina a francúzskeho premiéra Edouarda Daladiera. Zástupcovia ČSR neboli na rokovania pozvaní. 30. septembra podpísali prítomní dohodu, podľa ktorej ČSR muselo do 10. októbra odstúpiť svoje pohraničie Nemecku.

V októbri 1938 zabralo sporné časti čs. pohraničia Poľsko a 2. novembra pripadli podľa Viedenskej arbitráže južné územia Slovenska a Podkarpatskej Rusi Maďarsku. Vzhľadom na nereálnosť pomoci zo strany ZSSR, nespoľahlivosť malodohodových spojencov, no predovšetkým na zradu hlavného spojenca – Francúzska, ČSR sa tomuto diktátu podriadila, pretože alternatívou by bola osamotená vojna s Nemeckom, na ktorú nebolo ČSR dobre vyzbrojené. Oklieštenie Mníchovským diktátom pripravilo cestu k úplnej likvidácii ČSR v marci 1939, keď 14. 3. 1939 došlo pod Hitlerovým tlakom k vyhláseniu samostatného Slovenského štátu a české zeme boli okupované nemeckou armádou a pod názvom Protektorát Čechy a Moravasa stali súčasťou nacistickej Veľkonemeckej ríše.
 

 
Otázky:
 
 

1. Čo bolo cieľom zahraničnej politiky prvej ČSR?

 

2. Na ktorý štát sa orientoval pri tvorbe zahraničnej politiky E. Beneš?

 

3. Popíš Malú dohodu.

 

4. V čom spočíval plán Východného Locarna?

 

5. V čom spočívali zmluvy podpísané medzi ZSSR, ČSR a Francúzskom?


 

 
Zoznam použitej literatúry:
 

Kol. aut.: Dějiny zemí koruny české, Paseka, Praha, 1992
 
 

Pečenka, M., Luňák, P.: Encyklopedie moderní historie, Nakladateltsví Libri, Praha, 1998
 
 

Ferencuchová, B.: Československá zahraničná politika a európske integračné plány v medzivojnovom období
 
 
 
Edvard Beneš
 
 
 
Louis Barthou
 
 

 

 

 

signatári Mníchovskej dohody na dobovej pohľadnici