Kultúra vrcholného stredoveku. Gotický sloh.

Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

Názvom vrcholný stredovek označujeme obdobie približne od roku 1100 do konca 14. storočia. Európa a jej spoločnosť prešla od vzniku prvých barbarských štátov dlhým procesom zmien, ktoré ovplyvnili jej hospodársky, spoločenský aj kultúrny život. Predovšetkým vzrástla hospodárska produktivita, čo súviselo jednak so zavádzaním systému trojpoľného hospodárstva, jednak s existenciou miest, ako stredísk remesiel a obchodu. Okrem starých mestských sídlisk z čias Rímskeho impéria, nadobúdali v tomto období význam i mestá nové, zakladané tzv. „na zelenej lúke“, ktorých vznik súvisel s rastom počtu obyvateľstva a vnútornou kolonizáciou jednotlivých krajín. Zvýšenie počtu obyvateľstva, vznik obchodných a remeselných centier, rastúca poľnohospodárska produkcia, to všetko zas prispelo k rozvoju diaľkového obchodu a ku vzniku peňažného hospodárstva. Ruka v ruke s ekonomickými premenami prichádza i nové, zložitejšie rozvrstvenie spoločnosti. Základné členenie spoločnosti, založené na učení o trojakom ľude, síce pretrváva počas celého stredoveku, menia sa však vzťahy medzi jednotlivými vrstvami: posilňuje sa nezávislosť šľachty od panovníka, vyjadrená presunom časti zákonodárnych a výkonných právomocí na ministrov a parlamenty, o svoje práva sa hlási emancipované meštianstvo, ktorého vrcholní predstavitelia sa často významnou mierou podieľajú na finančnom chode krajiny. Pre vrcholný stredovek bolo charakteristické aj rozširovanie vzdelanosti a zvyšovanie gramotnosti obyvateľstva, predovšetkým medzi šľachtickými a meštianskymi vrstvami. Hoci vzdelanie je stále doménou cirkvi (najaktívnejšími v tomto smere boli mníšske rády františkánov a dominikánov), vo veľkých mestách už vznikajú i meštianske školy, ktoré poskytujú základ pre pokračovanie vzdelávania na univerzitách.

Stredoveké univerzity poskytovali teologické, právnické, lekárske a artistické (ars – umenie; myslí sa sedem slobodných umení: gramatika, rétorika, filozofia, matematika, astronómia, geometria, hudba) vzdelanie. Za najstaršiu univerzitu podľa tradície pokladáme univerzitu v talianskom Salerne, ktorá vznikla v 11. storočí. Počas 12. a začiatkom 13. storočia vznikajú slávne univerzity v talianskej Bologni, anglickom Oxforde a v Paríži (Sorbonna). V priebehu 13. storočia nasledujú ďalšie: Neapol, Padova, Cambridge, Salamanca, Toulouse, Montpellier a do polovice 14. storočia ich je už v Európe vyše 30 (k nášmu územiu najbližšie bola univerzita v Prahe, ktorú r. 1348 založil Karol IV.). Spolu s rozširovaním vzdelanosti dochádza i k opätovnému vplyvu antiky na kresťanské myslenie. Prostredníctvom arabských učencov sa Európa stretáva s prekladmi doteraz neznámych diel antických učencov, hlavne Aristotela a taktiež aj s arabskými a hebrejskými vedeckými, náboženskými a filozofickými prácami. Na základe týchto skutočností vzniká scholastická filozofia, ktorej vrcholným predstaviteľom bol sv. Tomáš Akvinský (1224-1274).Tomáš Akvinský sa pokúsil o syntézu Aristotelovej filozofie a kresťanského učenie. Vo svojom diele sa zaoberal vzťahom rozumu a viery, v ktorých nevidel rozpor, ale považoval ich za rozličné cesty poznávania. Jeho myšlienky sú i dnes podstatnou súčasťou kresťanskej filozofie. Spolu s rozširovaním vzdelanosti ide ruka v ruke i rozvoj literatúry. Stredoveká literatúra bola odrazom svojej doby: zobrazovala spôsob života vo feudálnej spoločnosti a vychádzala z kresťanského svetonázoru. Jej prvotným vzorom bola Biblia a jej základnou funkciou poznávaniea ponaučenie. Stredovekú literatúru delíme na náboženskú a svetskú.

Náboženská literatúra mala služobný, výchovný a vzdelávací charakter. Zdôrazňovala kresťanské cnosti, ústrednými postavami boli svätci a základným žánromlegenda a piesne, kázne, životopisy a exemplá,krátke poučné príbehy. Pre vyššie vrstvy svetskej feudálnej spoločnosti sa stala typickou tzv. dvorsko-rytierska kultúra. Tá sa vyvíjala od 12. storočia, predovšetkým na dvoroch juhofrancúzskych feudálov a jej vznik súvisel s križiackymi výpravami a zvýšením životného štandardu privilegovaných vrstiev. V rytierskej kultúre dochádza k rozmachu kultu ženy (niekedy sa dáva do súvislosti s rozšírením mariánskeho kultu). Ideálom sa stáva láska medzi mužom a ženou, ktorá je však vzhľadom ku kresťanskej morálke vzťahom platonickým, objektom rytierskeho zbožňovania je často vydatá (a preto nedostupná) žena. Zároveň dochádza k sformovaniu ideálov rytierskych cností: statočnosť, vernosť, úcta k ženám, ochrana bezmocných atď. Základným literárnym dielom svetskej literatúry, bola hrdinská veršovaná epika, ktorej hlavným hrdinom bol rytier, šľachtic, bojovník. Z francúzskej literatúry sú známe predovšetkým Chansons de Geste, piesne o hrdinských činoch. Najpopulárnejšou jePieseň o Rolandovi. Príbeh nešťastnej lásky zobrazuje pôvodne keltský príbeh o Tristanovi a Izolde. Vzorový typ stredovekého rytiera zas predstavujeAlexandreis. Paródiou na rytierske romány bol Román o ruži a Román o lišiakovi. Najznámejším dielom nemeckej svetskej literatúry je veršovaný epos Pieseň o Nibelungoch z 12. Storočia, kde sa miešajú prvky, germánskej mytológie a kresťanstva. Pieseň líči život a smrť bájneho rytiera Siegrfrieda. V ruskej literatúre vznikol žáner o bohatieroch, tzv. byliny. Najznámejším hrdinským eposom je Slovo o pluku Igorovom. Zo španielskej literatúry treba spomenúť Pieseň o Cidovi, v ktorej neznámy autor opísal neohrozeného bojovníka proti Maurom.

V 13. storočí vzniká dráma, a to najprv na pôde cirkvi ako názorné zobrazovanie biblických dejov. V kostoloch sa hrali kratšie dramatické skladby, tzv. mirakel a ich témou bola záchrana kajúcneho hriešnika. V 15. storočí vznikajú rozsiahle biblické hry, ktoré sa volali mystériá. V týchto hrách sa spájajú udalosti zo života Krista, apoštolov a svetských osôb. V 13. storočí vzniká laické divadlo. V architektúre začína v 12. storočí prevládať gotický sloh, ktorý má pôvod vo Francúzsku. Výraz „gotický“, čiže súvisiaci s Gótmi, barbarský, preň použili prvýkrát talianski humanisti, v snahe zavrhnúť a odsúdiť umenie minulej epochy. Pre gotický sloh je charakteristická štíhlosť tvarov smerujúcich nahor, vertikálnosť. Obdobie gotiky bolo obdobím technicky obdivuhodných a esteticky pôsobivých a zložitých klenieb, ktoré podopierali štíhle prúty kamenných rebier. Tlak klenby sa prenášal sa vonkajšie oporné piliere zakončené ozdobným hrotivým ihlanom – fiálou. Pre gotiku je charakteristickým znakom lomený oblúk, uplatňovaný na oknách portáloch a klenbách. Okná sa stavali štíhle, úzke, vysoké, zakončené lomeným oblúkom, no v priečeliach chrámov sa nachádzali okrúhle okná – taktiež typické pre gotiku – zvané ružice, alebo rozety. Gotický sloh sa prvýkrát uplatnil pri prestavbe katedrály Saint-Denis pri Paríži a rýchlo sa rozšíril do Anglicka a Nemecka a neskôr do celej Európy. Medzi najvýznamnejšie gotické pamiatky Európy patria francúzske katedrály Notre-Dame a Saint Chapelle v Paríži, katedrála v Chartres, Amiens, Remeši, Beauvais a Rouene.

Ďalšou významnou pamiatkou francúzskej gotiky je opevnenie mesta Carcassonea pápežský palác v Avignone. V Nemecku patrí medzi skvosty gotiky katedrála v Kolíne nad Rýnom, dóm v Erfurte, Bambergu, Freiburgu; v Rakúsku je to chrám sv. Štefana vo Viedni a kostol v Salzburgu, v Taliansku katedrála v Miláne, Siene, Florencii, dóžov palác v Benátkach a most Ponte Vecchio vo Florencii. Pre anglickú gotiku je typická kruhová ornamentika a vejárové rebrá. Najslávnejšie sú katedrály v Salisbury, Exeteri, Wellse, Yorku, budova parlamentu a westminsterské opátstvo. Približne v polovici 13. storočia sa gotika zabývala i v stredoeurópskom kultúrnom okruhu. Svojrázne vyjadrenie našla v Čechách, preto niekedy hovoríme i o tzv. českej gotike. Medzi jej najslávnejšie stavby patrí katedrála sv. Víta v Prahe na Hradčanoch, Karlov most, Staromestská veža v Prahe, kostol sv. Barbory v Kutnej Hore, či kláštory Českých Budejoviciach, na Zbraslavi atď. Medzi najvýznamnejšie stavby slovenskej gotiky patrí dóm sv. Alžbety v Košiciach, dóm sv. Martina v Bratislave, či chrám sv. Egídia a radnica v Bardejove, ďalej kostoly v Prešove, Levoči, Spišskej novej Vsi, Trnave, či Kremnici. Z pamiatok svetskej architektúry treba spomenúť Trenčiansky hrad, Oravský Podzámok, Spišský a Zvolenský hrad.

Významnou súčasťou gotickej architektúry boli sochárske diela. Spočiatku stáli gotické sochy v strnulom postoji a typické pre ne bolo zvláštne predĺžené telo. Neskôr získavajú uvoľnenejší postoj i výraz tváre. Námety na sochársku tvorbu tvorili scény zo života Krista, ukrižovanie, zmŕtvychvstanie, posledný súd. Obľúbené boli Madony – sochy Panny Márie s malým Ježišom v náručí. Na Slovensku reprezentuje gotické sochárske umenie dielomajstra Pavla z Levoče, ktorého sochy zhotovené z dreva slúžili zväčša ako oltárna výzdoba. Jeho najznámejšie dielo – krídlový oltár pre kostol sv. Jakuba v Levoči – s povestnou Poslednou večerou azda ani netreba predstavovať. Pregotické maliarstvo je typická predovšetkým farebná výzdoba okien.Maľby na skles figurálnymi motívmi zobrazujúcimi výjavy zo Starého i Nového zákona a života svätcov našli široké uplatnenie. Nástenné maliarstvo používalo oproti románskej sivej, bielej a okrovej sýtejšie farby: modrú, purpurovú, ružovú, či rumelku. Nástenná maľba sa využívala okrem cirkevných budov i pri výzdobe domov, zámkov a palácov, pričom sa využívali dekoratívne motívy, ako aj portréty kráľa a jeho rodiny, rytierov, erby atď. Medzi najznámejších maliarov gotiky patríGiotto di Bondone, florentský maliar, ktorého najznámejšími dielami sú cyklus fresiek zo života Panny Márie a Krista. Gotická maľba našla svoje miesto i nakrídlových oltároch a takisto ako knižná maľba, ktorá obohacovala texty ilumináciami. Keďže pýchou panovníkov a vysokopostavených šľachticov bývali ich knižnice, venovala sa výrobe a výzdobe rukopisných diel veľká pozornosť. Skvostami knižnej maľby sú napríklad tzv. Prebohaté hodinky vojvodu z Berry.

Katedrála v Saint-Denis