Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Vznik prvej Česko-slovenskej republiky bol zavŕšením národno-emancipačného hnutia Slovákov, existujúceho od polovice 19. storočia, ktoré vychádzalo z faktu, že Slováci sú samostatný, svojbytný národ a majú právo spravovať si svoje veci sami. Národnostná politika rakúsko-uhorského štátu, predovšetkým po vyrovnaní v r. 1867, ako aj nedemokratické pomery v uhorskej časti monarchie spôsobili, že v krízovom období prvej svetovej vojny utláčané národy monarchie prejavili vôľu vymaniť sa zo štátneho zväzku, v ktorom jeho občania nenachádzali naplnenie svojich ľudských a národných práv.
Myšlienka úzkej česko-slovenskej spolupráce existovala od počiatkov národného obrodenia a v časoch najväčšieho útlaku sa k nej priklonila intelektuálna elita slovenského národa.
Diplomatické aktivity hlavných predstaviteľov československého odboja, predovšetkým Tomáša G. Masaryka a Milana R. Štefánika, spolu s vývojom situácie na frontoch prvej svetovej vojny a prebiehajúcim myšlienkovým hnutím za právo národov na sebaurčenie prispeli koncom vojny k tomu, že mocnosti Dohody postupne uznali Československú národnú radu, ako predstaviteľku nového československého štátu. 18. októbra 1918 bola vydaná vo Washingtone deklarácia československej samostatnosti vypracovaná Tomášom G. Masarykom, 28. októbra sa manifestom Národného výboru v Prahe vyhlásil Československý národný výbor (ČSNV), ktorý prevzal vládu a prijal aj prvý zákon o vzniku ČSR. Podpísali ho Vavro Šrobár, Anton Švehla, Alojs Rašín, František Soukup a Juraj Stříbrný. Týmto aktom oficiálne vznikla Československá republika.
30. októbra sa na zasadnutí v Martine vytvorila Slovenská národná rada, ktorá prijala Deklaráciu slovenského národa. V nej Slováci prejavili vôľu rozísť sa s Uhorskom a stotožnili sa so spoločnou republikou Čechov a Slovákov. 14. novembra 1918 DočasnéNárodné Zhromaždenie ako najvyšší zákonodarný orgán zvolilo za prezidenta T. G. Masaryka a bola vytvorená vláda (K. Kramář, predseda vlády, E. Beneš, minister zahraničia, zo Slovákov – M. R. Štefánik, minister vojny a V. Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska). Boli prijaté prvé zákony týkajúce sa slobody tlače, zhromažďovania, podnikania, zákonné právo na štrajk, bol zavedený 8 hodinový pracovný čas a iné. Predstavitelia novej uhorskej vlády grófa Károlyho sa však nemenili tak ľahko vzdať územia, ktoré bolo súčasťou Uhorska vyše tisíc rokov. Keďže SNR samotná nemala dosť prostriedkov na uskutočnenie prebratia moci od uhorskej administratívy, iniciatívu prebral ČSNV a neskôr československá vláda. (Samotná SNR zanikla už v r. 1919). Od 6. novembra pôsobil v Skalici ako predstaviteľ československej vlády Vavro Šrobár, od decembra oficiálne vo funkcii ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Československé vojsko a dobrovoľnícke zbory postupovali z Moravy smerom na východ a do konca roka dosiahli Košice. Vyhlásenie demarkačnej čiary na juhu Slovenska Dohodou, ako aj vyslanie dvoch legionárskych divízií z Talianska značne prispeli k stabilizácii situácie. 4. februára 1919 sa Šrobárove ministerstvo presťahovalo do Prešporka, ktorý sa pod novým menom Bratislava stal hlavným mestom Slovenska. Vpád vojsk Maďarskej republiky rád, ktorej pod rúškom šírenia socialistickej revolúcie išlo v podstate o obnovenie Uhorska, bol len niekoľkotýždňovou epizódou júna a júla 1919. V r. 1919 a 1920 boli prvýkrát v histórii Slovenska vytýčené jeho hranice: zmluva zo Saint-Germain určovala hranice s Rakúskom, Trianonská zmluva určila hranicu s Maďarskom. Súčasťou prvej ČSR sa na východe stala Podkarpatská Rus s hlavným strediskom v Užhorode; slovensko-poľská hranica bola daná historicky, no Poľsko si vynútilo ústupky v podobe niekoľkých obcí na Spiši a Orave.
V novovytvorenom štáte došlo pomerne rýchlo ku takej konsolidácii pomerov, že už 29. februára 1920 mohlo Dočasné národné zhromaždenie prijať ústavu Československej republiky, ako zákon 121/1920. Autori ústavy vychádzali zo zahraničných vzorov, predovšetkým z ústavy tretej francúzskej republiky a z ústavy USA.
Úvodné vyhlásenie vychádzalo z existencie fiktívneho československého národa. Za jediný zdroj všetkej moci v štáte bol vyhlásený ľud. Štátnou formou bola demokratická republika na čele s prezidentom, voleným parlamentom na funkčné obdobie 7 rokov.
Dôsledne sa uplatnila zásada rozdelenia moci na zákonodárnu, výkonnú a súdnu. Zákonodárnu moc malo dvojkomorové Národné zhromaždenie, zložené z poslaneckej snemovne (300 členov) a senátu (150 členov), ktoré boli volené na základe všeobecného, rovného, priameho a tajného hlasovacieho práva podľa zásady pomerného zastúpenia. Aktívne volebné právo mali všetci občania od dovŕšenia veku 21 rokov, pasívne volebné právo bolo od veku 26 rokov. Poslancom snemovne sa občan mohol stať vo veku 30 rokov, senátorom vo veku 45 rokov.
Výkonnú moc predstavoval prezident republiky, vláda, ministerstvá a nižšie orgány štátnej správy. Právomoci prezidenta boli podľa francúzskeho vzoru dosť široké, okrem iného prezident vymenúval vládu. Počas existencie prvej ČSR sa pri moci vystriedalo 15 koaličných a tri úradnícke vlády.
Prvým prezidentom ČSR sa stal už v r. 1918 Tomáš G. Masaryk, opätovne bol zvolený v rokoch 1920, 1927, 1934, no kvôli vysokému veku a zdravotným problémom bol nútený rok po poslednej voľbe abdikovať. Vo funkcii ho nahradil dlhoročný minister zahraničných vecí dr. Edvard Beneš.
Ústava ďalej rušila všetky šľachtické výsady a zaviedla formálnu rovnosť pred zákonom. Ustanovovala slobodu osobnú, domovú, tlačovú, zhromažďovaciu, slobodu náboženstva, prejavu a mienky. Zaručovala právo na súkromné vlastníctvo, ktoré bolo možné obmedziť len zákonom, a to pri vyrovnaní príslušnou náhradou. Podľa zmluvy zo Saint Germain obsahovala ústava aj články o ochrane menšín a to rasových, náboženských i národnostných. Zabezpečovala príslušníkom menšín rovnaké občianske a politické práva, prístup do verejných služieb, používanie materinského jazyka atď. Ochrana menšín sa však nevzťahovala na celé skupiny obyvateľstva, ale len na jednotlivých občanov.
Štátnym jazykom prvej ČSR bol „jazyk československý“; ten však neexistoval, takže sa ustanovilo, že v českých krajinách sa úraduje spravidla po česky a na Slovensku spravidla po slovensky.
Na rozdiel od okolitých štátov si ČSR zachovala demokratické zriadenie až do svojho rozpadu v r. 1938.
Československá republika bola od začiatku unitárnym, centralistickým štátom, a to aj napriek záväzkom voči Podkarpatskej Rusi, ktorá mala na základe medzinárodných dohôd dosiahnuť autonómiu, a takisto napriek zneniu Pittsburghskej dohody, v ktorej sa špecifikovalo postavenie Slovenska v budúcej ČSR taktiež ako autonómne. Rozličné predstavy českých a slovenských predstaviteľov o postavení Slovenska v rámci ČSR viedli k rozporom a neskôr aj ku vzniku slovenského autonomistického hnutia. Centralistická politika Prahy, rovnako ako aj idea jednotného československého národa, ktoré počas celej existencie ČSR spôsobovali problémy v česko-slovenských vzťahoch, mali zo strany českých politikov svoje odôvodnenie. Už vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov bol výhodou nielen pre Slovákov, ktorí sa tak vymanili spod maďarskej nadvlády, ale aj pre Čechov. Samostatný český štát by totiž bol z troch strán obklopený nemeckými krajinami a približne tretina jeho obyvateľov by bola nemeckej národnosti. V ČSR bolo taktiež najviac Čechov (7,4 mil.), potom Nemcov (3,2 mil.) a až potom Slovákov (2,2 mil.) a ostatných národností. Túto nepriaznivú situáciu menilo práve vytvorenie fiktívneho 9,6 miliónového štátotvorného československého národa. České obavy z nemeckého tlaku (neskôr sa ukázali ako oprávnené) sa premietli aj do centralistickej politiky Prahy, ktorej záležalo na tom, aby v prípade núdze rozkaz vydaný v Čechách, rešpektoval sa aj na Slovensku (čo by v prípade širokej slovenskej autonómie nemuselo byť vždy možné).
Pražskej centralistickej politike sa prispôsobilo aj administratívne členenie krajiny. Do roku 1922 bolo ponechané administratívne členenie z Rakúsko-Uhorska, pričom Čechy boli rozdelené na zeme-krajiny a Slovensko a Podkarpatská Rus na župy. V roku 1922 prebehla reforma verejnej správy, ktorá v Čechách ponechala pôvodné správne členenie, na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi boli spájaním viacerých žúp vytvorené tzv. veľžupy. Táto situácia nevyhovovala požiadavkám slovenského autonomistického hnutia, takže v r.1928 došlo k novej územno-správnej reforme, ktorá mala vyhovieť požiadavkám autonomistov.
Územie ČSR bolo administratívne rozdelené na štyri zeme - krajiny (tzv. krajinské zriadenie): Čechy, Moravskosliezsko, Slovensko a Podkarpatskú Rus. Reforma v skutočnosti nič neriešila, pretože reálne právomoci zostávali v rukách pražskej ústrednej vlády. Požiadavky autonomistov boli splnené až po Mníchovskom diktáte v r. 1938, to však už bola prvá ČSR odsúdená na zánik.
Demokratické zriadenie ČSR so sebou prinieslo čulý politický život. Okrem strán, ktoré existovali už pred prvou svetovou vojnou, vznikali mnohé nové politické strany. Niektoré mali svoju členskú základňu v celej republike, iné pôsobili v jednotlivých častiach štátu. Na politickú orientáciu obyvateľov vplývali rôzne činitele, predovšetkým sociálne a triedne postavenie, národnosť, náboženstvo a kultúrna úroveň.
Najsilnejšou československou politickou stranou bola Republikánska strana lidu zemědělského a malorolníckeho, známejšie pod názvom agrárna strana, ktorá bola účastná mnohých vlád. Jej členskú základňu tvorili poľnohospodári. Dlhodobým predsedom bol A. Švehla, vstúpil do nej aj V. Šrobár. Najvýznamnejším slovenským agrárnickým politikom však bol Milan Hodža, ktorý sa v r. 1935 ako prvý Slovák stal predsedom československej vlády. Strana patrila k iniciátorom pozemkovej reformy, čo je získalo podporu aj medzi chudobnejšími roľníkmi. Strana mala množstvo pridružených organizácií, v mnohých mala vplyv, ako napr. Hospodárske družstvá, peňažné ústavy, spolky atď. Pre svoju silnú spätosť s cetralistickou Prahou však nemala na Slovensku takú podporu ako v Čechách.
Československá strana lidová vychádzala programovo z kresťanského sociálneho učenia. Mala podporu predovšetkým u drobných poľnohospodárov a robotníkov, ale i u mestskej kresťansky orientovanej inteligencie. Československá národnosocialistická strana v prvých rokoch republiky úzko spolupracovala s Československou sociálnou demokraciou, uvažovalo sa i o zlúčení s ňou, no kvôli programovým rozdielom ku zlúčeniu nedošlo. Podporovali ju robotnícke i živnostenské vrstvy, úradníci a inteligencia. Medzi popredných predstaviteľov ČSNS patrili Václav Klofáč, E. Franke a Edvard Beneš, ktorý bol od r. 1935 prezidentom ČSR. Československá národní demokracie sa profilovala niekedy až extrémne pravicovo, predovšetkým antikomunistickými a antisemitskými postojmi. Reprezentovala hlavne záujmy mestských kapitalistov. Na jej čele stál až do svojej smrti Krel Kramář. Československá Strana lidová, národnosocialistická a Československá Národná demokracia boli strany, ktoré mali výraznú podporu v Čechách, na Slovensku síce pôsobili ich pobočky, no ich podpora bola marginálna.
Najsilnejšou politickou stranou na Slovensku bola, okrem prvých povojnových rokov, Slovenská ľudová strana, ktorá bola v r. 1925 premenovaná na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu (HSĽS). Na jej čele stál významný národný dejateľ a hrdina černovskej tragédie Andrej Hlinka. Strana od začiatku odmietala čechoslovakizmus. Už r. 1921 vyšla s požiadavkou autonómie Slovenska, ktorú presadzovala až do rozpadu ČSR. Bola to silno antikomunistická a antisocialistická, konzervatívna strana so širokou podporou ľudových vrstiev. V jej vedení bol veľký podiel kňazov, strana bola výrazne katolícka. Jej súčasťou bola pololegálna organizácia Rodobrana, ktorá sa hlásila k myšlienkam talianskeho fašizmu. Od r. 1930 bol predsedom HSĽS bánovecký farár dr. Jozef Tiso.
Slovenská národná strana, ktorá mala na Slovensku najdlhšiu predvojnovú politickú tradíciu a kedysi bola ťahúňom národného hnutia, sa stala počas prvej republiky marginálnou stranou s nízkou podporou. Strana nedokázala prekonať svoje náboženské obmedzenie, keďže jej väčšinu tvorili evanjelici. Jej vodca, Martin Rázus, bol však ako literárna osobnosť veľmi populárny. V prvej ČSR pôsobili i ľavicovo orientované strany. V prvých povojnových rokoch mali vďaka radikalizácii obyvateľstva výraznú podporu (46% hlasov vo voľbách r. 1920), neskôr toto percento kleslo na polovicu.
Pôvodná Československá sociálnodemokratická strana (na čele V. Tusar)sa v r. 1921 rozpadla na sociálnu demokraciu, ktorá chcela presadzovať práva pracujúcich postupným politickým tlakom a reformami a Komunistickú stranu (na čele K. Gottwald), ktorá presadzovala myšlienky socialistickej revolúcie, diktatúry proletariátu a hlásila sa k zásadám Kominterny. Najvýznamnejším slovenským predstaviteľom sociálnych demokratov bol na Slovensku Ivan Dérer, významnými komunistami boli napr. Ladislav Novomestský, Gustáv Husák.
Svoje strany mali aj národnostné menšiny. Na Slovensku pôsobila maďarská Krajinská kresťansko-socialistická strana, s prevažne katolíckym členstvom a prevažne protestantská Maďarská národná strana. Obe strany boli politicky usmerňované z Budapešti. R. 1936 sa pod tlakom maďarskej vlády zlúčili a vznikla Maďarská zjednotená strana na čele s grófom Jánosom Esterházym. Nemecká menšina bola politicky roztrieštenejšia, najväčšiu podporu mala Sudetonemecká strana vedená Konradom Henleinom so slovenskou filiálkou, Karpatonemeckou stranou vedenou F. Karmasinom, ktorá zohrala neslávnu úlohu pri rozpade ČSR.
Otázky:
1.) Ako prebiehalo začleňovanie Slovenska do ČSR?
2.) Kto stál na čele prvej československej vlády?
3.) Popíš základné črty ústavy z r. 1920.
4.) Popíš územnosprávny vývoj ČSR do r. 1938.
5.) Vymenuj 5 politických strán pôsobiacich v ČSR.
6.) Ktorá slovenská strana dôsledne presadzovala autonómiu?
Zoznam použitej literatúry:
Kol.aut.: Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 2000
Rychlík, Jan: Česi a Slováci ve 20. století 1914-1945, Academic Electronic Press, Bratislava, 1997