Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová



Podľa najnovších poznatkov boli prvými Európanmi, ktorí pristáli pri brehoch Severnej Ameriky Vikingovia. Najprv sa okolo r. 980 usadili v Grónsku, kde i dnes archeologické nálezy dokazujú ich prítomnosť (našli sa zvyšky osád a ruiny kostolov). Okolo r. 1000 sa Viking Leif Ericsson plavil smerom na západ a pristál v časti severoamerického pobrežia, ktorú nazval Vinland. Príbeh o Ericssonovi sa dlho považoval za legendu, no v r. 1960 boli v Newfoundlande objavené stopy po vikingskom osídlení, a tak sa predpokladá, že bájny Vinland sa nachádzal práve tam. V polovici 50. rokov 20.storočia bola objavená mapa (pochádza cca z polovice 15. stor., no je len prekreslením staršej mapy), ktorá celkom realisticky znázorňuje Európu, západnú Áziu a severnú Afriku, v ktorej ľavom rohu sa nachádza členitý ostrov nazvaný Vinland. Posledné výskumy dánskych vedcov dokazujú, že mapa je pravá, a teda už pred Kolumbom severní Európania vedeli, že na západe, za oceánom leží veľká krajina. R. 1492 Krištof Kolumbus objavil karibskú oblasť, ktorú omylom nazval Zadná India a jej obyvateľov Indiánmi. Keď sa ukázalo, že ide o nový svetadiel, dostalo sa mu meno podľa moreplavca Ameriga Vespucciho, publikoval o svojich objavných cestách široko známu správu.


Prvými osadníkmi Severnej Ameriky boli Španieli a Portugalci, no už v 16. storočí sem podnikali výpravy i Angličania. Po niekoľkých márnych pokusoch sira Waltera Raleigha, obľúbenca anglickej kráľovnej Alžbety v oblasti Roanoke v neskoršej Virgínii, bola roku 1607 zriadená prvá anglická osada Jamestown. Prvú kolóniu v Novom Anglicku, Plymouth, založili roku 1620 Father Pilgrims (otcovia pútnici), puritáni, ktorí pred náboženským prenasledovaním ušli do novej vlasti. 101 mužov, žien a detí sa priplavilo na lodi Mayflower do dnešného Massachusetts. Prišli uprostred zimy, ktorú veľa z nich neprežilo v dôsledku hladu a chorôb. Nebyť priateľských Indiánov, ktorí ich naučili pestovať kukuricu, pravdepodobne by ďalšiu zimu neprežili. Ďalšia úroda už však bola vďaka pomoci Indiánov dostačujúca a pútnici na pripomienku svojej záchrany pred hladom zaviedli sviatok Vďakyvzdania za úrodu, ktorý sa v USA slávi dodnes. Ďalší kolonisti zakladali osady v oblasti dnešného New Hampshiru, New Heaven, Maine a Rhode Island. Maryland zase kolonizovali od 30. rokov 17. storočia rímski katolíci. Medzitým, v r. 1624, založili Holanďania na ostrove Manhattan prosperujúcu kolóniu New Amsterdam. V roku 1664 bola obsadená Britmi a premenovaná na New York. V roku 1665 sa od neho odtrhla oblasť New Jersey. V mnohých ohľadoch najúspešnejšia z raných kolónií bola Pensylvánia, založená r. 1628 umierneným anglickým kvakerom Williamom Pennom. Pensylvánski osadníci udržovali priateľské vzťahy s miestnym obyvateľstvom, pokiaľ Pennov syn nezískal podvodom na delawarských Indiánoch veľkú časť územia. Táto časť Pensylvánie sa neskoršie stala kolóniou Delaware. Už predtým v roku 1663 boli založené Severná a Južná Karolína. Georgia vznikla v r. 1732 ako alternatíva väzenia pre dlžníkov. Od roku 1664 Anglicko postupne získalo holandské a časť francúzskych osád v Severnej Amerike a do r. 1773 vytvorilo na pobreží 13 kolónií (Massachussets, New Jersey, New York, Rhode Island, Connecticut, New Hampshire, Pensylvania, Delaware, Virginia, Maryland, Severná Karolína, Južná Karolína a Georgia). Medzi kolóniami však boli veľké rozdiely: v severných sa rozvíjalo farmárstvo, ťažba dreva, rybolov, obchod, na juhu vznikali obrovské plantáže, na ktorých pracovali čierni otroci. Kolónie boli majetkom anglickej koruny, ktorá v nich vykonávala svoje právomoci pomocou guvernérov.


V 18. storočí sa vzťahy medzi Anglickom a osadami začali zhoršovať. Anglická vláda považovala kolónie predovšetkým za zdroj surovín a vhodné odbytisko svojej produkcie a brzdila rozvoj ich priemyslu. Po skončení sedemročnej vojny (1756-63), v ktorej Anglicko získalo rozsiahle územia (Nové Francúzsko – Kanadu, španielsku Floridu, indiánske územia na východ od Mississipi) došlo k ďalšiemu zhoršovaniu vzťahov. Anglická vláda, finančne vyčerpaná vojnou, požadovala od kolónií, aby sa väčšou mierou podieľali na výdavkoch na ich správu a obranu. V kolóniách vyvolalo odpor, že o nich rozhoduje anglický parlament, v ktorom nemajú svoje zastúpenie. Napätie v spoločnosti rástlo, vznikali rôzne názorové skupiny. Stúpencami pevných väzieb s anglickou korunou boli predovšetkým úradníci koloniálnej správy, plantážnici, ktorí dovážali do Anglicka potraviny a suroviny, vojaci a anglikánski duchovní, tzv. loajalisti. Patrioti boli odporcami anglickej nadvlády. Ich jadro tvorili farmári, remeselníci a drobní obchodníci, ktorí trpeli anglickou hospodárskou politikou voči kolóniám, no patrili k nim aj bohatí plantážnici, ako George Washington, či Thomas Jefferson.


Keď bolo v rokoch1764-7 zavedených niekoľko nepopulárnych opatrení (zákon o zdanení úradných dokumentov a tlače, dovozné clo na cukor a melasu, výnosy o ubytovaní vojakov v domoch civilného obyvateľstva, clo na papier, čaj, farbivá a sklo), došlo ku krvavým nepokojom (v Bostone r. 1770 anglickí vojaci strieľali do davu demonštrantov). Patrioti začali zakladať tajné výbory, vytvárať domobranu a bojkotovať tovar dovážaný z Anglicka. V decembri 1773 sa v prezlečení za Indiánov skupina mužov dostala na britskú nákladnú loď kotviacu v bostonskom prístave a vyhodila do mora debny s čajom v hodnote približne 10 tisíc libier (tzv. Boston tea party – Bostonský čajový večierok). Británia reagovala uzavretím prístavu a príchodom nových vojsk do kolónií. Vodcovia odporu zvolali do Philadelphie kongres zástupcov osád, tzv. prvý kontinentálny kongres (5. 9. - 26.10.1774), ktorý prijal niekoľko uznesení, vyzývajúcich k odporu proti daňovej a colnej politike anglickej vlády, k vytváraniu ozbrojenej domobrany a k hospodárskym sankciám proti Anglicku. To považovala anglická vláda za vzburu. V r. 1775 vypukli prvé ozbrojené zrážky. Anglické vojsko bolo v bitke pri Lexingtone a Concorde, porazené americkou domobranou. Zakrátko nato sa vo Philadelphii zišiel druhý kontinentálny kongres (10.5.1775), ktorý na obranu proti britským jednotkám vytvoril Kontinentálnu armádu na čele s bohatým plantážnikom Georgeom Washingtonom. Ďalšími dôležitými členmi kongresu boli Benjamin Franklin, John Adams a Thomas Jefferson. Vzbúrenecká armáda sa spočiatku musela potýkať s veľkými problémami. Predovšetkým jej jadro tvorili farmári, ktorí boli slabo ozbrojení a vycvičení, a na obdobie poľných prác sa rozchádzali domov. Ich prednosťou však bola znalosť terénu a partizánsky spôsob boja, ktorý dokázali využiť. Armáde taktiež chýbali peniaze na nákup zbraní, mala slabé delostrelectvo a jazdectvo.


4. júla 1776 prijal druhý kontinentálny kongres Deklaráciu nezávislosti, ktorú vypracoval päťčlenný výbor (hlavnými autormi boli Jefferson, Franklin a Adams). Deklarácia vyhlasovala rovnosť všetkých ľudí a ich právo na život, slobodu a hľadanie šťastia, ktoré má garantovať štát. Ak ten svoju úlohu neplní, majú občania právo zmeniť jeho režim. Ako neporušiteľné a večné definovala deklarácia i právo na súkromné vlastníctvo. Spojené štáty americké sa stali prvou krajinou s demokratickým zriadením. Prvou ústavou, schválenou v novembri 1777 sa stali Články konfederácie, pripravené pod vedením poslanca Johna Dickinsona. Trinásť bývalých britských kolónií sa spojovalo vo voľný konfederatívny zväzok na čele s Kongresom, voleným na jeden rok. Kongres nemal takmer žiadne výkonné právomoci, čo veľmi komplikovalo fungovanie štátu ako celku. Vyhlásenie nezávislosti ako aj počiatočné vojenské neúspechy podnietili v Anglicku nové vystúpenie proti kolonistom. V auguste 1776 prišli z Anglicka početné vojenské posily, ktoré získavali rýchlo prevahu nad slabšou americkou armádou.


K obratu vo vojne došlo v r. 1777, keď sa americkým vojskám podarilo v bitke pri Saratoge poraziť britské jednotky, ktoré prichádzali z Kanady a nestihli sa spojiť so zbytkom britských vojsk. Americkému vyslancovi Benjaminovi Franklinovi sa taktiež podarilo vyjednať spojenectvo s Francúzskom a Španielskom. Cieľom oboch krajín bolo, aby sa Anglicko a americké osady vyčerpali vzájomným bojom, čo by im umožnilo získať späť územia stratené v sedemročnej vojne. V americkej armáde bojovalo i mnoho dobrovoľníkov z Európy, ako napr. Tadeusz Kosciuszko, či La Fayette. 29. septembra 1781 prinútil Washington za pomoci francúzskeho loďstva pri Yorktowne hlavnú časť anglickej armády kapitulovať. Mierové rokovania prebiehali v Paríži. V septembri 1783 boli v Paríži a vo Versailles podpísané mierové zmluvy, podľa ktorých Anglicko odstupovalo časť svojich kolónií Francúzsku (Senegal, Tobago) a Španielsku (Florida, Menorca) a uznávalo nezávislosť USA. Povojnová situácia v USA však nebola veľmi priaznivá. Vo vojne zahynulo asi 70 tisíc Američanov, nastala vlna emigrácie loajalistov, ktorí odchádzali do Kanady, články konfederácie znemožňovali ústrednej vláde uplatňovanie hospodárskych a politických opatrení, ktoré by mohli zabrániť rastúcej inflácii a hospodárskemu úpadku zeme, ktorá bola vojnou značne vyčerpaná. Farmári a chudoba, ktorí mali od vojny o nezávislosť veľké očakávania sa začali búriť a v r. 1787 vypuklo pod vedením Daniela Shaysa povstanie, ktoré bolo síce potlačené už v zárodku, ale prinieslo zníženie daní a súdnych poplatkov. Rozpory boli aj medzi politickou elitou o ďalšie smerovanie krajiny. T. Jefferson bol zástancom silnej väzby na Francúzsko a budovania prevažne poľnohospodárskej krajiny, jeho odporcom bol Alexander Hamilton, ktorý chcel z USA vybudovať krajinu so silným priemyslom. Zahraničnopolitickú orientáciu USA definoval v r. 1789 G. Washington, ktorý vyslovil zásadu, že USA musia zostať verné svojím demokratckým zásadám a neangažovať sa v starom svete.


V roku 1787 sa vo Philadelphii stretlo ústavodárne zhromaždenie, ktoré prijalo Ústavu Spojených štátov amerických. Ústava posilnila právomoci ústrednej vlády, čo dopomohlo k stabilizácii pomerov v krajine. Ústava delila štátnu moc na zákonodárnu, výkonnú a súdnu. Zákonodárnu moc predstavoval Kongres, ktorý sa skladal zo Senátu a Snemovne reprezentantov; výkonnú moc vláda na čele s prezidentom; súdnu moc federálni sudcovia. Ako dodatok bola k ústave r. 1789 prijatá Listina práv (Bill of Rights), ktorá zaručovala predovšetkým osobné slobody, neriešila však otázku otroctva. Prvým prezidentom sa stal George Washington, prvým viceprezidentom John Adams. Ústava bola slávnostne prijatá 4. 3. 1789. Územie USA sa po úspešnej vojne o nezávislosť postupne rozširovalo až k pobrežiu Tichého oceánu. USA získali kúpou od Napoleona rozľahlú Louisianu (1803) a v r. 1819 od Španielska Floridu. Aj počet obyvateľov rýchlo rástol, v priebehu 40 rokov (1820-60) sa dokonca strojnásobil na 31,3 milióna obyvateľov, z ktorých bolo vysoké percento prisťahovalcov. V r. 1823 vyhlásil prezident Monroe v Kongrese tzv. Monroovu doktrínu, podľa ktorej sa americká politika mala zdržiavať od zasahovania do záležitostí európskych štátov (zároveň prehlásila americký kontinent za sféru vplyvu USA).


Do r. 1850 USA vo vojnách s Mexikom získali Texas, Kaliforniu, Arizonu, Nové Mexiko a Oregon. Dlhodobý rozdiel vo vývoji Severu a Juhu, ktorý mal korene ešte v období britskej koloniálnej nadvlády, však prinášal ťažko riešiteľné problémy a rozpory, ktoré napokon vyústili do občianskej vojny. Základ hospodárstva Juhu tvorilo predovšetkým pestovanie bavlny a tabaku na plantážach. Hlavnou pracovnou silou boli čierni otroci, dovážaní z Afriky. Na ľudnatejšom Severe sa budovali továrne, železnice, rozvíjal sa priemysel, pre ktorý boli dôležité slobodné pracovné sily. Problém otroctva rezonoval v americkej spoločnosti už od jej počiatkov. Zosilnel po r. 1807, keď Veľká Británia prijala zákon o zákaze obchodovania s otrokmi. O rok neskôr Kongres zrušil otrokársky obchod s Afrikou. Vysoká pôrodnosť čiernych otrokov na plantážach však z veľkej časti pokrývala dopyt, takže situáciu to neriešilo. Ani na Severe nebol spočiatku záujem o radikálne riešenie otázky otroctva, pretože textilky, ktoré spracovávali bavlnu z juhu potrebovali dodávateľov a pôžičky, ktoré od nich získavali. Problém otroctva mal vyriešiť Missourský kompromis z r. 1820, podľa ktorého bola stanovená hranica 36º30´ severnej šírky, za ktorú sa otrokárstvo nesmelo šíriť. Napätie medzi zástancami a odporcami otrokárskeho systému však rástlo (prvýkrát v občianskej vojne v Kansase v r.1855-58, ktorú ukončil až tvrdý zásah federálnych vojsk). Otázka otroctva rozdelila americkú spoločnosť na dva tábory okolo politických strán: prívrženci Demokratickej strany presadzovali záujmy plantážnikov a ľudí profitujúcich z otrokárskeho systému, proti nim stáli prívrženci v r. 1854 založenej Republikánskej strany, ktorí hájili záujmy farmárov, priemyselníkov a robotníkov a boli odporcami šírenia otroctva do ďalších štátov Únie. Najtvrdšími odporcami otrokárstva boli abolicionisti. Ich cieľom bolo úplné zrušenie otroctva v celých USA. Z otroctva urobili otázku svedomia a poukazovali na jeho najhoršie stránky, aby prebudili záujem verejnosti. Aktívne sa podieľali i na útekoch otrokov z plantáží a pomáhali im dostať sa do bezpečia.


V roku 1860 bola za prezidenta USA zvolený kandidát Republikánskej strany Abraham Lincoln. Hoci vystupoval umiernene a nemal v pláne rušiť otroctvo tam, kde už bolo zavedené, v decembri 1860 vystúpila z Únie Južná Karolína a zanedlho ju nasledovali Mississippi, Florida, Alabama, Georgia, Louisiana a Texas. Po južanskom útoku na pevnosť Fort Sumter 12. apríla 1961, ktorý znamenal faktický začiatok vojny sa k nim pridali Virgínia, Arkansas, Tennessee a Severná Karolína. Odtrhnuté štáty vytvorili tzv. Konfederáciu, na čele s prezidentom Jeffersonom Davisom. Na začiatku vojny sa zdalo, že prevaha je na strane Juhu, pretože z neho pochádzala väčšina amerických dôstojníkov, ktorí sa po vypuknutí vojny pridali na stranu Konfederácie (napr. vynikajúci vojvodca generál Robert E. Lee). Priemyselne rozvinutejší Sever mal však k dispozícii väčší kapitál, surovinovú základňu aj zbrane a to nakoniec rozhodlo v jeho prospech. Už po prvej veľkej bitke pri Bull Rune (júl 1861- vyhral Juh), však bolo jasné, že pôjde o dlhšie trvajúci konflikt. Juh dokázal odolávať tlaku Severu aj v roku 1862, no bol nútený zaviesť povinné odvody do armády (na Severe boli zavedené v r. 1863). 22. 9.1862 vydal prezident Lincoln Vyhlásenie o oslobodení otrokov, ktorým sa ku 1.1.1863 rušilo otroctvo na všetkých územiach Únie. Jednou z hlavných príčin vydania Vyhlásenia bola naliehavá potreba vojakov na Severe; od r. 1863 začali vznikať prvé černošské dobrovoľnícke oddiely. Zároveň tak Lincoln aj eliminoval snahu Veľkej Británie, Španielska a Francúzska, ktoré sa stavali za právo Konfederácie na odtrhnutie, miešať sa do vojny, lebo by sa tým prihlásili za podporovateľov otroctva. Trojdňovou bitkou pri Gettysburgu (1. - 3.júl 1863) sa šťastie obrátilo na stranu Severu, kde vojsko Únie konečne dosiahlo víťazstvo, ktoré bolo preň veľkým morálnym povzbudením. V r.1864 sa vojská Severu pod vedením generála Granta (Virgínia) a generála Shermana (Georgia) dostali hlboko do vnútrozemia Konfederácie a zanechávali za sebou spúšť („krvavý pochod“ generála Shermana Georgiou).Vojnou vyčerpaný Juh už nevládal vzdorovať presile a 9. 4. 1865 bol generál Lee nútený pri Appomatoxe kapitulovať. Do niekoľkých týždňov sa vzdali aj posledné konfederačné jednotky.


Dôsledky vojny boli ďalekosiahle a trvalo poznamenali politický i hospodársky vývoj USA. Na oboch stranách padlo spolu vyše 650 000 Američanov, vojnové výdavky boli vyššie ako 8 miliárd dolárov. Juh ležal v ruinách. Mnohé mestá boli zničené, na plantážach nemal kto pracovať. Po atentáte na pomerne zmierlivého Lincolna (14.4.1865) sa americkým prezidentom stal Andrew Johnson, ktorý presadil proti Juhu tvrdý postup. Počas tzv. obdobia rekonštrukcie (1865-77), bola na Juhu zavedená vojenská diktatúra a boli zatýkaní vojenskí a politickí predstavitelia Konfederácie. Mnohé plantáže boli skonfiškované a rozdelené medzi bielych farmárov, ktorí sa prehlasovali za odporcov odtrhnutia od Únie. Voľby v r. 1866, ktorých sa už zúčastnili aj oslobodení černosi, priniesli radikálne víťazstvo republikánov. Tí na vysoké posty dosadzovali vojenských veteránov bez ohľadu na schopnosti vykonávať zverené funkcie, ktorí vyvolávali korupčné škandály a ponižovali bývalých stúpencov Konfederácie rôznymi nezmyselnými nariadeniami. Úrady si nevedeli dať rady ani s masou prepustených otrokov bez vzdelania a kvalifikácie. Zrušenie otroctva síce oslobodilo černošské obyvateľstvo, neznamenalo však že sa z černochov stali plnoprávni občania. Radikálni južania vytvorili r. 1866 Rasistickú organizáciu Ku-Klux-Klan. Jeho bojovníci vyzbrojení modernými puškami, vyrážali prevažne v noci na nájazdy, pri ktorých chytali černochov a na odľahlých miestach ich vešali. Keď sa černoch snažil uplatniť volebné právo, bol automaticky popravený, dokonca aj pred volebnou miestnosťou. Polícia tieto vraždy väčšinou neriešila. Teror Klanu smeroval i proti demokratom bielej pleti. Proti nim sa väčšinou postupovalo psychickým nátlakom a vyhrážaním. Proti Ku-Klux-Klanu urobila vláda USA v rokoch 1870-71 viacero opatrení, ktorými jeho činnosť oslabila, v USA však existuje stále. Otroctvo na juhu vystriedala rasová segregácia - oslobodení černosi dostali na Juhu zákaz navštevovať školy pre bielych, cestovať s nimi v jednom vozni vo vlaku, dokonca zákaz voliť, pokiaľ neboli tzv. „aktívnymi platičmi daní“ a nevedeli preukázať určité množstvo gramotnosti. So segregáciou sa USA borili takmer 100 rokov a jej následky vidno dodnes.



Otázky:


  1.  

    Kto boli prvý Európania, ktorí pristáli v Severnej Amerike?

     


  2.  

    Kde sa začali usádzať prví kolonisti z Anglicka?

     


  3.  

    Popíš priebeh vojny o nezávislosť.

     


  4.  

    Prečo bolo treba revidovať prvú ústavu USA - články konfederácie?

     


  5.  

    V čom spočíval rozpor medzi Severom a Juhom?

     


  6.  

    Aké boli následky občianskej vojny v USA?

     




Zoznam použitej literatúry:


Kol.aut.: Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1996


Hečková, J; Marci, Ľ.;Slneková, V.; Nagy, Z.: Dejepis (pomôcka pre maturantov), Enigma, Nitra, 2007


Tindall, G.B; Shi, D.E.: Dějiny Spojených států amerických, Nakladatelství LN, Praha 2000


Pečenka, M.,Luňák, P.: Encyklopedie moderní historie, Nakladatelství Libri, Praha, 1998