Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Začiatkom 12. storočia bolo Francúzsko rozdelené na viacero správnych celkov, v ktorých v podstate nezávisle vládli príslušníci vyššej šľachty. Kráľovská moc sa obmedzovala na rodovú dŕžavu dynastie Capetovcov – Ille-de- France s centrami v Paríži a Orleáns. Panovník Ľudovít VII. (1137-1108) sobášom s Eleonórou Akvitánskou síce získal rozľahlé akvitánske vojvodstvo, no po rozvode a následnom sobáši Eleonóry s budúcim anglickým kráľom Henrichom Plantagenetom, ktorý bol zároveň vojvodom z Anjou, Akvitánia sa dostala pod anglickú správu. Obrovské léna anglického kráľa na francúzskom území (patrila k nim aj Normandia a Bretónsko) boli jednou z príčin neskoršieho dlhotrvajúceho anglo-francúzskeho konfliktu. Ľudovítov syn Filip II. August (1180-1223) sa snažil rozšíriť francúzsku kráľovskú doménu, k čomu využíval aj rozpory medzi svojimi vazalmi. Postupne získal všetky územia anglického kráľa okrem Akvitánie a jeho víťazstvá potvrdila bitka pri Bouvines r. 1214, kde porazil koalíciu anglického kráľa Jána Bezzemka, ríšskonemeckého panovníka Ota IV. a flanderského grófa. Za vlády Ľudovíta IX. Svätého (1226-1270), ktorý sa zúčastnil dvoch krížových výprav, došlo uzavretím zmluvy s Anglickom ku dlhodobej stabilizácii francúzskych hraníc. Ľudovít zrealizoval aj menovú reformu, ktorou namiesto množstva obiehajúcich mincí rôznej hodnoty a kvality zaviedol stabilný a kvalitný strieborný groš a zlatý ecus. Jeho syn Filip III.(1270-1285) i vnuk Filip IV. Pekný (1285-1314) pokračovali v centralizácii panovníckej moci. Zvlášť Filip IV. sa pri výkone panovníckej moci neopieral o šľachtu, ale o menovaných úradníkov, často meštianskeho pôvodu, ktorí mali právnické vzdelanie.
Filip IV. sa na počiatku svojej vlády snažil vojensky získať zvyšné anglické dŕžavy vo Francúzsku, nemal však úspech a vojna navyše vyčerpala štátnu pokladnicu. Kráľ vyrubil niekoľko nových daní, ožobráčil a vyhnal z Francúzska Židov, vydieraním získaval peniaze od lombardských bankárov a bohatých kláštorov. Situáciu chcel riešiť aj zdanením duchovenstva, čím sa dostal do sporu s pápežom Bonifácom VIII. Aby vzdoroval pápežovi, ktorý mu hrozil exkomunikáciou, Filip zvolal r. 1302 snem biskupov, šľachticov a parížskych mešťanov, Generálne stavy, ktoré sa prvýkrát zišli počas jeho vlády. Ich úlohou bolo prerokúvanie závažných štátnych záležitostí a schválenie nových daní. Nakoniec došlo dokonca ku napadnutiu pápeža, ktorý krátko po incidente zomrel a na jeho miesto Filip IV. presadil poddajného Klementa V., ktorý sa r. 1309 na Filipovu žiadosť presťahoval do juhofrancúzskeho Avignonu. Počas tzv. avignonského zajatia (1309-1377) sa pápeži dostali pod priamu kontrolu francúzskeho kráľa a aj v kardinálskom zbore získali prevahu Francúzi. Potrebné financie nakoniec Filip IV. získal slávnym procesom s bohatým rytierskym rádom templárov. R. 1307 ich obvinil z kacírstva, uväznil ich vodcov a zabavil ich majetok. Samotný veľmajster rádu Jacques de Molay a niektorí jeho spolupracovníci boli r. 1314 verejne upálení.
Po Filipovi vládli v priebehu 14 rokov jeho traja synovia, ktorí zomreli mladí a bez mužského potomka, takže podľa francúzskeho nástupníckeho práva prešla koruna na vedľajšiu vetvu rodu Valoisovcov. R. 1328 na trón nastúpil Filip VI.de Valois, synovec Filipa IV., nárok na trón však vytiahol aj anglický kráľ Eduard III., ktorý bol po matke Izabele vnukom Filipa IV. Tento spor sa stal bezprostrednou príčinou ďalšieho anglo-francúzskeho konfliktu – storočnej vojny. Francúzsko sa od nástupu prvých Capetovcov zmenilo aj po hospodárskej stránke. Vďaka vyššej úrovni poľnohospodárskej produkcie rástol počet obyvateľov a začali vznikať mestá, ktoré boli centrami remesiel a obchodu. Najväčším mestom bol Paríž, sídelné mesto panovníckeho rodu, centrom medzinárodného obchodu bola oblasť Champagne. Začiatkom 14. storočia sa však už prejavovali známky hospodárskej stagnácie, ktoré umocnil hladomor v r. 1315-17 a epidémia tzv. Čiernej smrti v r. 1347-51. Správa krajiny sa menila spolu s rozširovaním kráľovských dŕžav. Predovšetkým Ľudovít IX. sa venoval rozvoju správneho, finančného a súdneho aparátu. Významné boli jeho reformy v oblasti súdnictva, zakazoval súkromné súboje i tzv. Božie súdy, kráľovskú radu v Paríži zmenil na tzv. parlament, ktorý bol nezávislou súdnou a odvolacou inštitúciou. Filip IV. pokračoval v reformách, významné bolo hlavne zvolanie Generálnych stavov, predstaviteľov šľachty, cirkvi a miest, ktoré sa pravidelne stretávali až do r. 1614. Vzdelanostná a kultúrna úroveň Francúzska vrcholného stredoveku bola vysoká. Už v 1215 bol definitívne schválený štatút Parížskej univerzity, kde pôsobili poprední vzdelanci, ako Roger Bacon, Ján Bonaventura, či Tomáš Akvinský.
V priebehu 13. storočia vznikli i univerzity v Toulouse a Montpellieri. Vo Francúzsku vznikali vynikajúce filozofické diela Pierra Abelarda a Bernarda z Clairvaux, ako aj príbehy dvorského a rytierskeho typu, napr. Tristan a Izolda, či Alexandreis, vznikali i paródie na rytierske príbehy Román o ruži a Román o lišiakovi. Vysokú úroveň malo i francúzske kronikárstvo. V polovici 12. storočia vrcholí vo Francúzsku obdobie románskeho slohu a začína sa vytvárať gotický sloh, ktorý bol prvýkrát uplatnený pri stavbe chrámu Saint-Denis v Paríži. Chrám bol dokončený r. 1144 a stal sa známym miestom posledného odpočinku francúzskych kráľov. Gotické katedrály, ktoré vznikali vo veľkých mestách v priebehu 12. a 13. storočia, sa stali symbolmi Francúzska vrcholného stredoveku. Za všetky treba spomenúť aspoň katedrálu v Chartres, Remeši, Amiens, Beauvais, či Notre Dame a Saint Chapelle v Paríži. I v Anglicku prebiehal v priebehu 11. až 14. storočia rozvoj smerom od štátu feudálnej rozdrobenosti k centralizovanej monarchii. Keď v r. 1066 normanský vojvoda Viliam I. Dobyvateľ (1066-1087) porazil v bitke pri Hastingse anglosaského kráľa Haralda, otvoril si cestu k nástupu na anglický trón, ako aj k budovaniu silného štátu. Oporou mu bolo duchovenstvo, vysoká šľachta a rytierstvo. Viliamova vnučka Matilda sa vydala za Godefroya V. z Anjou, zvaného Plantagenet. Ich syn Henrich II. (1154-1189) bol prvým z dynastie Plantagenetovcov, ktorá vládla na anglickom tróne až do konca 15. storočia. Sobášom s Eleanórou Akvitánskou získal Henrich rozsiahle dŕžavy vo Francúzsku, pod jeho kontrolu patrili vyše 2/3 francúzskeho územia. Zaslúžil sa o zdokonalenie správnej a súdnej štruktúry krajiny. Práve kvôli cirkevným súdnym kompetenciám sa dostal do sporu s cantenburským arcibiskupom Tomášom Becketom, ktorý r. 1170 za spor s kráľom zaplatil vlastným životom. Henrichov syn Ján II. Bezzemok (1199-1216) stratil v bitke pri Bouvines r. 1214 väčšinu anglických území vo Francúzsku a pri spravovaní vlasti si počínal tak nemúdro, že proti sebe poštval vrcholných predstaviteľov šľachty a cirkvi, ktorí ho donútili r. 1215 prijať Veľkú listinu slobôd – Magna charta libertatum. Magna charta zaväzovala kráľa vládnuť v súlade so zvykovým právom, zakazovala mu väzniť slobodných obyvateľov bez riadneho súdu a zakazovala mu vyberať dane bez súhlasu Veľkej rady. Za vlády Jánovho syna Henricha III. (1216-1272) vypukla občianska vojna, v ktorej sa proti kráľovi postavil Simon de Montfort, podporovaný rytiermi a mestami. Výsledkom boja bolo r. 1265 zvolanie stavovského zhromaždenia – parlamentu, ktorého sa zúčastnili okrem vysokej šľachty a duchovenstva aj zástupcovia rytierskeho stavu a významných miest.
Za panovania Eduarda III. (1327-1377) sa parlament už stal zavedenou inštitúciou, ktorá sa stretávala pravidelne, aby schvaľovala zákony a dane a vyjadrovala sa k zahraničnej politike. Rozdelil sa na Hornú snemovňu, kde zasadali svetskí a duchovní veľmoži a Dolnú snemovňu, kde zasadali zástupcovia nižšej šľachty a miest. Koncom 13. storočia, po vymretí dynastie Kennethovcov sa dostalo pod priamu anglickú nadvládu Škótsko. R. 1306 však v Škótsku vypuklo pod vedením Roberta Bruca protianglické povstanie, ktoré sa skončilo r. 1314 porážkou anglických vojsk. Po Bruceovej smrti nastali rozpory medzi jeho následníkmi, ktoré vo svoj prospech využívali Angličania, no zapájali sa do nich i Francúzi, čo bolo tiež jednou zo zámienok Eduarda III. k vypovedaniu vojny Filipovi VI. V priebehu 12. a 13. storočia prenikali anglický osadníci aj do írskeho vnútrozemia, kde zavádzali nové formy hospodárenia, zakladali mestá a do konca 13. storočia už ovládali 2/3 zeme. Z obavy pred poíršťovaním anglických kolonistov vydal r. 1366 Eduard III. štatúty z Kilkenny, v ktorých zaviedol veľmi prísne predpisy pre zachovanie etnickej čistoty kolonistov. Tým zasadil jeden z koreňov neskoršieho írsko-anglického nepriateľstva.
Aj Anglicko patrilo v stredoveku k centrám vzdelanosti a umenia. Pôsobili tu starodávne univerzity v Oxforde a Cambridgei, v stredoveku zamerané hlavne na štúdium matematických, astronomických a prírodných vied. Anglický filozof Ján zo Salisbury sa vo svojom diele venoval štúdiu klasickej i kresťanskej vzdelanosti, v diele Policraticus sa zaoberal úlohami panovníka. Medzi významných anglických filozofov patrili Roger Bacon, Jan Duns Scotus, či William Occam. Klerik Geoffrey z Monmouthu v svojej Histórii kráľov Británie zaznamenal a spopularizoval legendu o kráľovi Artušovi a rytieroch okrúhleho stola. I na britské ostrovy prenikol v poslednej tretine 12. storočia módny gotický sloh, ktorý tu nadobudol svojrázne formy. Skvostami anglickej gotiky sú katedrála v Cantenbury, katedrála v Salisbury a kaplna King´s College v Cambridgei. V prvej tretine 14. storočia vyvrcholili anglo-francúzske rozpory, ktoré trvali už od čias, keď Viliam I. Dobyvateľ vyhral bitku pri Hastingse, tzv. storočnou vojnou. Okrem tradičného boja o trón, medzi dvoma potomkami vymretej francúzskej dynastie Kapetovcov, Eduardom III. a Filipom VI. išlo o spor medzi Anglickom a Francúzskom o dominanciu v hospodársky rozvinutej oblasti Flanderska (dnes časť Belgicka). Flandersko bolo hlavným odbytišťom a spracovateľom anglickej vlny, no o hospodársky významnú oblasť malo záujem i Francúzsko. Preto kráľ Eduard III. r. 1336 zakázal vývoz anglickej vlny a zároveň vystúpil s nárokom na francúzsky kráľovský trón. Konflikt vypukol r. 1337, no skutočná vojna nastala až r. 1346, vylodením anglických vojsk v severnom Francúzsku. V slávnej bitke pri Crécy bolo francúzske vojsko na hlavu porazené, zahynul v nej i slepý český kráľ Ján Luxemburský, ktorý prišiel Francúzom na pomoc. Ďalšou významnou stratou bolo r. 1347 dobytie Calais, mesta, ktoré leží na brehu najužšieho miesta kanálu LaManche. Boje na prelome 40. a 50. rokov prerušila morová epidémia Čiernej smrti, ktorá zasiahla celú Európu, no vo Francúzsku mala zvlášť ničivý priebeh. Po obnovení bojov pokračovali anglické vojská vo víťazných ťaženiach. V bitke pri Poitiers r. 1356 bol dokonca zajatý francúzsky kráľ Ján II. Dobrý. Mierom, uzavretým v r. 1360 v Brétigny sa skončila prvá etapa vojny, ktorá znamenala pre Anglicko potvrdenie držby Gaskonska, Guyenne a Poitiers a rozsiahle územné zisky v tejto oblasti. Anglický kráľ sa však zriekol nárokov na francúzsku korunu. Nespokojnosť s vládou dauphina Karola, ktorý zastupoval na tróne zajatého otca Jána II., ako aj katastrofálna situácia na francúzskom vidieku viedli r. 1357 ku povstaniu parížskych mešťanov pod vedením Etienna Marcela. Marcelovi stúpenci ovládli generálne stavy a po takmer dva roky ovládali Paríž. Súbežne prepuklo aj povstanie chudobných roľníkov na vidieku, tzv. Jacquerie (podľa posmešého pomenovania sedliakov Jacques), ktorého predstavitelia sa márne snažili o spojenie s Marcelovým hnutím. Roľnícky odboj nakoniec rozdrvila s pomocou navarrského kráľa francúzska šľachta.
Takisto v Anglicku prebehlo v rokoch 1380 - 1381 povstanie roľníkov. Príčinou povstania bolo znevoľňovanie, zvyšovanie daní a zavádzanie nových daní, ktoré si vynútil úbytok obyvateľstva v morových epidémiách. Povstanie ovplyvnili myšlienky Johna Wycliffa (predchodcu Jána Husa). Na jeho čele stáli kazateľ John Ballo a šľachtic Wat Tyler. Povstalci dosahovali najprv značné úspechy a pri jednaniach s kráľom Richardom II. si vymohli zrušenie nevoľníctva nových daní. Keď sa však Tyler dostal do zajatia a bol sťatý, povstalci prišli o svojho vodcu a hnutie sa rozpadlo. V druhej etape storočnej vojny (1360-1415) Francúzsko zreorganizovalo svoju armádu podľa anglického vzoru (zavedenie pravidelného žoldu, dôraz na pechotu, predovšetkým lučištníkov, zmena taktiky). Namiesto snahy o rozhodujúcu bitku prešli do partizánskeho spôsobu boja, pri ktorom sa snažili vytláčať Angličanov z obsadených území. R. 1372 porazili pri prístave La Rochelle anglické loďstvo, čím znemožnili zásobovanie anglickej armády. Posledná etapa vojny (1415-1453) sa začala pre Francúzsko nepriaznivo. Krajine vládol duševne chorý kráľ Karol VI., medzi šľachtickými klikami prebiehal boj o moc. Nový anglický kráľ Henrich V. v bitke pri Azincourte r. 1415 porazil francúzske vojsko, spojil sa s burgundským vojvodom a ovládol celé severné Francúzsko. Henrich V. si zmluvou z Troyes a sobášom s kráľovou dcérou Katarínou zaistil nástupníctvo na francúzskom tróne a tým vydedenie kráľovho syna Karola. R. 1422 však zomreli Hnerich V. aj Karol VI. Po Henrichovi zostal syn vo veku necelého roku, v ktorého mene sa Angličania pustili do boja. Zdalo sa, že ich nič nezastaví, nebyť Jean d’ Arc (Jany z Arku), prostého dievčaťa, ktoré tvrdilo, že ju Boh vyvolil, aby vyhnala Angličanov. Jana presvedčila kráľa, aby jej zveril vojsko, vo vojakoch prebudila vlastenectvo a Angličanov porazila roku 1429 pri Orleánse. R. 1430 obsadila Remeš a priviedla Karola VII. ku korunovácii. V tom istom roku však padla do zajatia Angličanov, ktorí ju odsúdili ako kacírku a upálili. Od r. 1435, keď sa na francúzsku stranu pridalo Burgundsko, sa už situácia vyvíjala pre Francúzov priaznivo. Angličania sa dali na ústup. R. 1453 boli pri Castillonun definitívne porazení a storočná vojna sa skončila. V anglických rukách zostal len prístav Calais. Skončenie vojny, zjednotenie krajiny a rast počtu obyvateľov priniesli Francúzsku všestranný rozvoj. Karol VII. zaviedol pevné dane a zriadil stále žoldnierske vojsko, závislé na kráľovi, čo prinieslo stabilizáciu pomerov. Jeho následník Ľudovít XI. (1461-1483) presadil vo Francúzsku systém centralizovanej monarchie, v ktorej všetky politické, hospodárske a správne záležitosti riadil panovník prihliadajúci na mienku Generálnych stavov. Politika Ľudovíta a jeho nástupcov vyniesla Francúzsko na miesto európskej mocnosti. V Anglicku po skončení vojny prebiehali boje o trón. Tzv. vojna ruží (podľa erbov súperiacich rodov Yorkovcov a Lancasterovcov), trvala tridsať rokov (1455-1485). Vojna skončila vyvraždením oboch rodov. Na trón sa prebojoval vzdialený príbuzný Lancasterovcov, Henrich VII. Tudor (1485-1509), ktorý pristúpil k centralizácii moci a svojimi opatreniami (zákaz vývozu drahých kovov, podpora domácich obchodníkov) sa spolupodieľal na hospodárskom rozvoji zeme. I Anglicko vyniesla centralizácia, stabilná vláda, rast počtu obyvateľov a hospodársky vzostup do pozície mocnosti s koloniálnymi ambíciami.
Otázky:
1. Ktorá dynastia vládla v r. 987-1328 vo Francúzsku?
2. Ktorá dynastia vládla v r. 1154-1485 v Anglicku?
3. Prečo anglický kráľ ovládal veľké územia vo Francúzsku?
4. Popíš Magnu Chartu Libertatum.
5. Popíš vládu Filipa IV. Pekného.
6. Aké boli príčiny vypuknutia storočnej vojny.
7. Čo bolo podstatou zmluvy z Troyes z r. 1420?
8. Ktoré rody proti sebe bojovali v tzv. vojne ruží?
Zoznam použitej literatúry:
Kol.aut.: Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1996
Hečková, J; Marci, Ľ.; Slneková, V.; Nagy, Z.: Dejepis (pomôcka pre maturantov), Enigma, Nitra, 2007