Vypracoval: Mgr. Tomáš Godiš
George Berkeley (1685 – 1753)
George Berkeley bol nielen významným írskym filozofom, ale aj teológom a misionárom. Pôsobil istý čas dokonca aj na Bahamách, kde sa snažil rozšíriť medzi domorodcov civilizáciu a kresťanstvo. Jeho cieľom nielen na Bahamách, ale aj v Európe bolo priviesť človeka späť na cestu k Bohu.
Vedel a tvrdil, že veda a filozofia nevyhnutne vedú k ceste ateizmu a aj preto sa snažil presadzovať cestu späť k Bohu. Tento svoj zámer podporuje aj jeho „materialistické“ učenie. Popiera totiž celú materialistickú filozofiu a tvrdí, že „hmota“ je pojem čisto abstraktný a všeobecný. Hmota to sú len naše idey, ktoré poznávame pomocou zmyslového vnímania. Nie sú ale poznaním vonkajšieho objektívneho sveta. Veci sa nám javia ako kombinácia našich pocitov a obsahov nášho vedomia. Hmotný svet teda neexistuje v našom okolí a mimo nášho vedomia, ale naopak v našom vedomí. Aj kvality materiálneho sveta (veľkosť, hmotnosť, rozšírenosť), teda logicky musia byť subjektívne. Známy je Berkeleyho výrok „Byť znamená byť vnímaný“. Podstatou tohto výroku je myšlienka, že neexistuje nič okrem môjho „ja“. Keď moje „ja“ zanikne, zanikne aj všetko ostatné (keďže to existuje len v mojom vedomí). Táto myšlienka zaraduje Georga Berkeleya k prívržencom učenia pomenovanom „solipsizmus“ a subjektívneho idealizmu, ktorý z týchto myšlienok nevyhnutne vyplýva. Logicky solipsizmus popiera všetko mimo nás a teda aj existenciu ostatných ľudí. Myšlienku neexistencie ostatných ľudí (individualít) však George Berkeley odmieta. Podľa neho všetky naše idey nevznikajú len tak, ale majú svojho pôvodcu, ktorým je Boh. Všetky idey majú svoju príčinu mimo nášho vedomia. Táto príčina je vlastne pôsobenie Božej sily. Boh je prítomný v každom človeku, v jeho vedomí a spôsobuje rozmanitosť ideí a tiež vnemov. Boh je garanciou existencie všetkého. Všetko existuje ako idea v Božej mysli . Prírodné zákony sú podľa Berkeleya zákony, podľa ktorých Boh spája idey vo všetkých mysliach a cez ktoré sa necháva poznať. (poznávame ich skúsenosťou).
David Hume (1711 - 1776)
David Hume je ďalším predstaviteľom novovekého empirizmu a známy agnostik. Pochádzal z anglickej rodiny. Študoval právo, ale štúdium zanechal, aby sa mohol naplno venovať svojej filozofii. Filozofia bola jeho veľká láska a podriadil jej svoj život. Pracoval ako učiteľ neskôr pôsobil aj na univerzite. Neskôr pracoval i v štátnych službách a venoval sa aj písaniu diel, čo mu prinieslo materiálny dostatok. Na kráľovskom dvore bol veľmi vyhľadávaným spoločníkom. Obdivovala ho aj Madame Pompadour. Svojou filozofiou ovplyvnil velikána filozofie I. Kanta.
David Hume sa ako agnostik odmieta vyjadrovať k téme Boha a náboženstva, ale aj všetkým problémom, ktoré presahujú možnosti zmyslového vnímania. Tieto problémy považoval za klamlivé (vychádzal pritom zo svojho agnostického učenia) a teda nie hodné zaoberania sa nimi. Agnosticizmus je pri tom učenie, ktoré tvrdí, že človek nemôže poznať nič čo presahuje jeho skúsenosť a teda náboženské skutočnosti, základy sveta, či posledné príčiny vecí.
David Hume tvrdil, že rozum získava svoje poznanie zo zmyslovej skúsenosti a nedokáže zachádzať do nadzmyslových otázok. Pri koncipovaní svojej filozofie Hume vychádza z každodenného života. Poznanie sa teda deje jedine pomocou skúsenosti. Skúsenosť v našom vedomí vyvoláva „dojmy“ a „idey“. Dojmy sú živé vnemy, teda priame vnímanie okolitej skutočnosti. Idey sú neživé vnemy, sú to spomienky na živé vnemy, alebo dojmy.
Dojmy však môžeme spájať a vytvárať isté nové idey – predstavy zložené z rôznych zmyslových vnemov. Hume tvrdí, že pravdivosť takto zložených predstáv o svete sa dá overiť jedine ich rozložením a následným overením. Tie predstavy, ktoré sa nedajú takto rozložiť a overiť sú mimo našej schopnosti poznať a teda nevieme, či sú alebo nie sú pravdivé. (K takýmto patrí napríklad predstava okrídleného koňa, jednorožca, anjela a pod..) David Hume požaduje, aby sme skutočnosť vnímali čisto a bez predsudkov. Skutočnosť nesmieme prikrášľovať – nesmieme jej pripisovať žiadne nepravdivé vlastnosti.
A ako D. Hume vníma „ja“ (myslí sa individualita, človek)?. „Ja“ je niečo, čo sa skladá z rôznych pocitov, vnemov, ktoré poznávame zmyslami. „Ja“ môže byť náladové, piskľavé, múdre, nemusí mať rado iných. „Ja“ je teda zložené z rôznych jednoduchých pocitov alebo vnemov. Tieto vnemy sa však v „ja“ neustále striedajú veľkou rýchlosťou. (je to akoby „ja“ bol film. Po zhliadnutí filmu viem povedať aký bol – dobrý, zlý, poučný, ... . Tak je to aj s „ja“ – neustále ho dopĺňajú rôzne vnemy, ktoré ho charakterizujú a odlišujú od iných.)
V otázkach etiky sa Hume ukazuje tiež ako empirista, keď tvrdí, že ľudia bez ohľadu na to akí sú majú cit pre dobro a cit pre utrpenie iných. Keď sa rozhodujú či pomôcť druhému nerobia to rozumom, ale svojimi citmi. Tí čo tak nerobia sú jednoducho zákerní. Hlavné dielo, ktoré D. Hume napísal bolo: „Rozprava o ľudskej prirodzenosti“.
Otázky na zopakovanie:
1. Čo je to empirizmus ?
2. Čo je to agnosticizmus?
3. Ako chápe D. Hume „Ja“ (individualitu, človeka)?
4. Existuje podľa Berkeleyho hmota? – ako?
5. Ako chápe Berkeley Boha ? – vysvetlite
6. Ktoré problémy D. Hume nechce riešiť a prečo?
7. Ako človek správne pozná? (Hume)
8. Ako vzniká skúsenosť ? ako ju delíme?
9. Čo je to solipcizmus?
Použitá literatúra:
Kolektív autorov, Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis, Brno, 2002
A. Martinská Vavrová, Príprava na maturitu – náuka o spoločnosti, Príroda, Bratislava, 2009
I. Paulička, Všeobecný encyklopedický slovník, Ottovo nakladatelství, Praha 2005