Kultúra ranostredovekej Európy. Románsky sloh

Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

Raný stredovek definujeme ako obdobie trvajúce zhruba od 5. do 11. storočia. Medzníkmi sú nám pritom zánik Západorímskej ríše r. 476 a rok 1000. Ranostredoveká Európa nebola jednoliatym územným celkom, ale tvorilo ju množstvo štátnych a predštátnych útvarov, ktoré vznikali, zanikali a menili sa v priebehu tohto dlhého časového úseku, pričom najvyššiu úroveň mali krajiny, ktoré v minulosti patrili do Rímskej ríše a boli tak súčasťougrécko-rímskej civilizácie (štáty na území bývalej Itálie, Galie, Hispánie, Panónie, i samotná Byzancia). Tu sa vytvorili najlepšie predpoklady na uchovanie materiálneho i duchovného dedičstva antiky. Okrajové oblasti Rímskej ríše, ako aj oblasti, ktoré s ňou boli v susedstve (Germánske a sčasti Slovanské zeme), boli antickou kultúrou zasiahnuté len v malej miere; územia ležiace mimo vplyv antiky (veľká časť Slovanov, Škandinávia), rozvíjali svoju vlastnú, domácu kultúru.

Pri formovaní ranostredovekej kultúry zohrávala významnú úlohu kresťanská cirkev – jediná inštitúcia rímskej správy, ktorá prežila politickú smrť Rímskeho impéria. Kresťanské učenie spolu so štúdiom pohanských antických autorov tvorilo v tej dobe základ vzdelanosti. Spolu so šírením kresťanstva do všetkých kútov Európy, šírila sa aj táto forma vzdelanosti, pričom misionári (väčšinou mnísi) často prijímali a používali aj kultúrne dedičstvo miestnych obyvateľov. Príkladom je nám vývoj v Írsku, kde sa spojením tamojších predkresťanských a rímskokresťanských kultúrnych prvkov vytvorili svojrázne umelecké diela (predovšetkým z dielní knižných iluminátorov), ktoré obdivujeme dodnes. Írski misionári boli mimoriadne aktívni a pôsobili i v odľahlých oblastiach Európy, kde prinášali svoje kultúrne dedičstvo. Strediskami vzdelanosti a kultúry sa stali kláštory. Tam sa prepisovali diela antických i kresťanských autorov, tam sa vzdelávali budúci kňazi a učenci. Okrem kláštorných škôl existovali aj školy pri biskupských sídlach, kapitulách a farské školy. Najvýznamnejšími vzdelancami úsvitu stredoveku, ktorí zosobňovali to najlepšie z antiky a kresťanstva boli Cassiodorus (490-580), Boethius (480-524), Izidor zo Sevilly (560-636) a Beda Venerabilis (672-735). Väčšina obyvateľstva, vrátane vysokopostavených osôb, však bola v tomto období negramotná.

Prvá snaha o vzkriesenie antickej kultúry a vzdelanosti prišla až s vládou Karola Veľkého, nazývame ju karolínskou renesanciou. Obrovská ríša, ktorú vytvorili Karolovci, potrebovala pevný a organizovaný správny systém, ktorý by vytvorili a riadili vzdelaní ľudia; preto Karol Veľký povolal na svoj dvor najvýznamnejších vzdelancov svojej doby. Osobným Karolovým učiteľom bol Alkuin z Yorku, ktorý založil pri panovníckom dvore školu, pracoval na úprave latinského textu Biblie a venoval sa reforme vtedy už nečitateľného a ťažkopádneho písma na úhľadnú karolínsku minuskulu. Popri ňom na Karolovom dvore pôsobili básnik a historik Paulus Diakonus, historik Einhard, autor Karolovho životopisu, či básnik Theodulf. Z Karolovej iniciatívy sa začala vytvárať sieť škôl popri biskupstvách a kláštoroch, v ktorých sa vyučovalo tzv. sedem slobodných umení: gramatika, rétorika, dialektika, aritmetika, geometria, astronómia a hudba. Tento školský systém ovplyvnil európsku vzdelanosť na niekoľko storočí. V architektúre sa upatňovali vzory z dôb rímskeho cisárstva (kaplnka v Karolovom sídle v Aachen), vysokú úroveň dosiahlo maľovanie (iluminácia) a viazanie kníh (Evanjeliár Karola Veľkého). Svojráznym kultúrnym vývojom prechádzalaByzantská ríša,ktorá bola vlastne pokračovaním Východorímskej ríše. Na jej území sa nachádzali štyri z piatich kresťanských patriarchátov (Konštantínopol, Alexandria, Antiochia, Jeruzalem). Myslitelia, učenci a umelci Byzancie pokračovali v rozvíjaní antickej kresťanskej filozofie, teológie, slovesného i výtvarného umenia. Svoj myšlienkový svet rozšírili predovšetkým medzi Slovanov (byzantzská misia), na ktorých evanjelizáciu sa zameriavali misionári z mníšskej republiky na hore Athos v Grécku. V 10. a 11. storočí vznikali v byzantskom prostredí pokusy o zosumarizovanie všetkého ľudského poznania – písali sa rozsiahle encyklopedické diela (napr. Michael Psellos – teológ, filozof a historik, autor diela Všetka učenosť). Byzantské výtvarné umenie dosiahlo svoj vrchol v 6.,7. storočí, keď vznikali jeho najvýznamnejšie stavby, vyzdobené nádhernými mozaikami: chrám Božej múdrosti v Konštantínopole, postavený cisárom Justiniánom, či severotalianska Ravenna, s prekrásnym chrámom San Vitale, s mozaikami zobrazujúcimi cisára Justiniána a cisárovnú Theodoru.

V 10. a 11. storočí prišlo k ďalšiemu rozkvetu európskej kultúry. Tzv.románske umenie poznáme ako prvý umelecký sloh, ktorý výtvarne i myšlienkovo zjednotil stredovekú kresťanskú Európu. Keďže vzorom mu bolo antické umenie starovekej Rímskej ríše, i meno dostal podľa Ríma (po latinsky Roma). Keďže základným prvkom románskej architektúry je polkruhový oblúk, nazývame ho tiež oblúkovým slohom. Predovšetkým vo Francúzsku, Nemecku, Španielsku, Portugalsku, Taliansku, ale aj v severnej a strednej Európe sa v období okolo r.1000 začali objavovať románske baziliky, centrálne stavby, halové kostoly a opátstva. Medzi charakteristické znaky románskeho slohu patria masívne, kamenné steny stavieb, ktoré sa stavali hlavne z neopracovaného alebo otesaného prírodného kameňa. Typická je valená a rebrová klenba. Pôdorys bol viazaný geometrickými vzťahmi, vytvárali ho štvorcové polia. Nosným i ozdobným prvkom bolistĺpy: oblé, skrutkovité, či osemhranné, v hornej časti zakončené hlavicou kubického, či kalichovitého tvaru vyzdobenou rastlinnými a fantastickými živočíšnymi motívmi. Do budovy sa vstupovalo cezportál, ktorý tvoril taktiež oblúk, niekedy vyplnený kruhovými pásmi, tzv. archivoltami. Románske stavby mali malé okná, v hornej časti zakončené oblúkom, ktoré sa stavali blízko seba, oddelené len stĺpmi (tzv. združené okná). Okná bývali zasklené farebnými mozaikovými sklami; keď cez ne svietilo slnko, jeho lúče vytvárali v chráme slávnostnú, tak trochu nepozemskú atmosféru. Stavbami typickými pre románsky sloh boli rotundy (malé stavby kruhového pôdorysu), jednoloďové kostoly(malé, vidiecke kostolíky obdĺžnikového tvaru ukončené polkruhovitým výklenkom – apsidou), baziliky (trojloďové kostoly s dvoma vežami) a katedrály (veľké chrámy pri biskupských sídlach). Sochárstvospočiatku tvorilo len súčasť architektúry. Prevládal ornamentálny a figurálny reliéf v plošnom ponímaní. Figurálna výzdoba chrámov sa sústredila na témy zo Starého a Nového zákona ako aj zo života svätých. Takisto maliarstvo sa uplatnilo hlavne pri výzdobe vnútorných stien chrámov. Vzorom tu boli byzantské maľby so svojou farebnosťou a tvarovosťou. Pre maliarstvo i sochárstvo boli typické figúry so strnulým výrazom, ktoré boli nehybné, statické.

Medzi prvé najstaršie stavby románskeho slohu patria kláštory v švajčiarskom St. Gallene a talianskom Monte Cassine. Idey románskeho umenia sa šírili rôznymi spôsobmi, ale k najvýznamnejším patrili cesty pútnikov do Santiaga de Compostela (miesto hrobu apoštola Jakuba) v Španielsku a do Ríma. Popri týchto trasách rástli početné stavby a pútnikom slúžili ako učebnice nového slohu, či už pri konštrukciách chrámov, zostavách tympanónov, symbolikách sôch alebo nástenných maľbách. Zvlášť významné sú stavby stredovekého Francúzska, krajiny, ktorá už v tomto období dokázala svojou kultúrou ovplyvňovať veľkú časť Európy. Vo francúzskom Cluny sa nachádzala bazilika sv. Petra a Pavla, ktorá bola dlhú dobu najväčším kresťanským kostolom. Ďalšie významné stavby sú opátstvo v Caen a katedrály v Nevers a v Arles. Významnými sú i talianske románske stavby: patria medzi ne stavby na „Poli zázrakov“ v Pise, bazilika sv. Marka v Benátkach, San Miniato al Monte vo Florencii, alebo katedrály v Cefalú a Monreale, ako aj ďalšie románske objekty

Osobité miesto patrí katedrále sv. Jakuba v Santiago de Compostela v Španielsku. Ako jedna z najvýznamnejších stavieb románskej Európy bola predurčená stať sa vzorom a ovplyvniť kresťanskú kultúru nielen na Pyrenejskom polostrove. Veľká Británia, kde katedrály a benediktínske opátstva vznikali najprv pod vplyvom normanskej kultúry a neskôr vďaka cisterciánom aj iných oblastí Francúzska, je krajinou, kde sa zachovali významné doklady rôznych fáz románskeho umenia (Canterbury, Rochester, Ely, Kent...). Na Slovensku patrí medzi najvýznamnejšie predrománske pamiatky kostol sv. Margity Antiochejskej v Kopčanoch pri Skalici, ktorý je najstaršou stojacou cirkevnou stavbou v strednej Európe. Pochádza najneskôr z 9. storočia a vznikol v súvislosti s vybudovaním veľkomoravského hradiska Valy v Mikulčiciach. Ďalej sú to základy veľkomoravskej baziliky na Bratislavskom hrade – taktiež z 9.storočia, či veľkomoravská jednoapsidová rotunda v Ducovom pri Piešťanoch. Medzi významné románske pamiatky patria: kostol sv. Štefana v Párovciach pri Nitre, rotunda 12 apoštolov v Bíni, rotunda v Skalici, kláštory v Hronskom Beňadiku, Diakovciach, Bzovíku, Jasove a Banskej Štiavnici, tehlová benediktínska bazilika v Diakovciach, ktorá je zvláštna tým, že nemá priečnu loď a veže má na západnej priečelnej strane, benediktínska bazilika v Krásnej nad Hornádom, katedrála v Spišskej Kapitule - románska trojloďová stavba z 13. storočia, kostolík sv. Juraja v Kostoľanoch pod Tríbečom, kde sú zachované najstaršie a najrozsiahlejšie nástenné maľby u nás a malé jednoloďové kostolíky s apsidou, ktoré stavali feudáli, napr. kostolík v Drážovciach, Jalšovom, Gáni, Gemerskom Jablonci atď.