Slovenské autonomistické hnutie

Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

Krátko po vzniku prvej československej republiky sa ozvali hlasy, nespokojné s postavením Slovenska v novom štáte. Rozpory medzi centralizmom, ktorý presadzovala ústredná vláda v Prahe a politickou samosprávou, ktorá bola cieľom predstaviteľov najsilnejšej politickej strany na Slovensku – HSĽS, určovali do veľkej miery politické dianie v medzivojnovom Československu. Idea jednotného československého národa, na ktorej bola postavená filozofia nového štátu, bola už v začiatkoch jeho existencie prekonaná – veď už pred prvou svetovou vojnou väčšina národne uvedomelých Slovákov doma i v zahraničí považovala český a slovenský národ za príbuzné, nie však identické národy. Nemalú úlohu zohrával samozrejme stáročia trvajúci odlišný vývoj oboch častí štátu. To, čo rezonovalo v „českých ušiach“ pri vyhlásení republiky – napr. volanie po odčinení Bielej hory a tristoročnej cirkevnej poroby, nemalo na prevažne katolíckom Slovensku žiadnu odozvu, ba priam naopak, predstavitelia slovenských katolíckych kruhov sa s takýmito názormi nemohli stotožniť a právom sa obávali, že by sa v pražskom parlamente mohli prijímať proticirkevné zákony. Preto sa prirodzenými zástancami autonómie stali práve slovenskí katolícki politici, združení v Slovenskej Ľudovej Strane, neskôr premenovanej na Hlinkovu Slovenskú Ľudovú Stranu (HSĽS). Autonomisti sa opierali predovšetkým o Pittsburghskú dohodu z mája 1918, podľa ktorej Slovensko malo mať v spoločnom štáte svoj vlastný snem, administratívu i súdy. Počiatky autonomizmu môžeme vidieť už v r. 1919, keď sa Andrej Hlinka, ktorý bol poslancom Národného Zhromaždenia, vydal na mierovú konferenciu do Paríža, kde sa chcel dovolávať autonómie pre Slovensko. Bol však vyhostený a po návrate do vlasti zbavený poslaneckého mandátu, ktorý však znovu získal vo voľbách r. 1920.

Predstavitelia zahraničných Slovákov, predovšetkým Slovenskej Ligy, ktorí sa považovali za garantov slovenských záujmov, takisto stáli na základoch Pittsburghskej dohody a požadovali jej naplnenie. Pravda je však taká, že v počiatkoch prvej ČSR si i samotní predstavitelia SĽS uvedomovali, že Slovensko nie je ešte na autonómiu pripravené, preto predstavitelia klubu SĽS pri rozprave o novej ústave vyjadrili svoj postoj tak, že síce prijímajú centralistickú ústavu, no do budúcnosti sa autonómie nevzdávajú. Ústava prvej ČSR z r. 1920 bola teda prísne centralistická – v porovnaní s pomermi v Uhorsku však prinášala Slovákom nebývalé podmienky na národný a kultúrny rozvoj a predovšetkým dôsledne zavádzala demokratické zriadenie štátu. To, že Slováci neboli naozaj na autonómiu pripravený, dokazuje aj pomerne malý počet mandátov, ktorý SĽS získala vo voľbách r. 1920. Už na prelome rokov 1920/21 sa však situácia začala meniť a k myšlienke autonómie sa pridal nový rozmer – sociálny. V tomto období začali širšie ľudové vrstvy pociťovať nielen dôsledky povojnovej hospodárskej krízy, ale aj negatívny vplyv vytvorenia spoločného československého trhu na slovenské hospodárstvo, ktoré nebolo schopné tomu českému konkurovať. K tomu sa pridala i nespokojnosť s priebehom pozemkovej reformy, ako aj obavy, ktoré vznikli po rozštiepení sociálnej demokracie na „pravicovú“ ČSSD a „ľavicovú“ komunistickú stranu. V lete r. 1921 vyšli postupne z kruhov SĽS tri konkrétne návrhy zákona o autonómii, ktoré vypracovali poslanci Ferdiš Juriga, Ľudovít Labay a Vojtech Tuka. Všetky tri vychádzali z princípu suverenity slovenského národa a požadovali vytvorenie zvláštneho zákonodárneho a výkonného orgánu pre Slovensko. Rozdiel bol len v miere kompetencií, ktoré zostávali spoločným česko-slovenským orgánom. Ani jedným z návrhov sa však parlament nezaoberal. Volanie po autonómii však upevnilo pozíciu SĽS, ktorá v župných voľbách r. 1923. Pôvodné uhorské župy, boli totiž reformou z r. 1923 zmenené na 6 tzv. veľžúp, ktoré sa podľa rakúskeho vzoru delili na okresy.

Tento samosprávny hybrid prispel k byrokratizácii štátnej správy a nenaplnil slovenské očakávania. Nespokojnosť s ním však okrem iného priniesla SĽS volebné víťazstvo a posilnenie pozícií pred parlamentnými voľbami r. 1925. Požiadavka autonómie, ktorá mala byť východiskom zo zlej hospodárskej situácie priniesla SĽS (už premenovanej na HSĽS) vo voľbách r. 1925 23 poslaneckých mandátov a miesto najsilnejšej politickej strany na Slovensku. Zároveň sa HSĽS v októbri 1926 stala členom vlády tzv. panskej koalície, ktorú pod vedením českého agrárnika Antonína Švehlu vytvorila spolu s nemeckými agrárnikmi a nemeckými kresťanskými socialistami. Vo vláde získala HSĽS post ministra zdravotníctva, ktorý obsadil dr. Jozef Tiso a ministra pre unifikáciu. Za vlády panskej koalície bola zrealizovaná reforma verejnej správy, ktorá priniesla nové, tzv. zemské (krajinské) zriadenie. Celá ČSR bola rozdelená na štyri zeme/krajiny: českú, moravskosliezsku, slovenskú a podkarpatskoruskú. Samosprávu malo vykonávať krajinské zastupiteľstvo s výkonnou zložkou, tzv. krajinským výborom. Orgánom štátnej moci bol krajinský úrad, na čele s krajinským prezidentom, podriadeným ministrovi vnútra. Administratívna reforma však neprispela k prehĺbeniu slovenskej autonómie, ale len k ďalšej byrokratizácii.

Českí predstavitelia považovali touto reformou problém autonómie za vyriešený. Vo voľbách do krajinských zastupiteľstiev r. 1928 HSĽS zvíťazila a získala i miesto krajinského prezidenta. Už od r. 1926 sa však v samotnej strane začína vytvárať opozičný prúd, ktorý bol prostredníctvom Vojtecha Tuku previazaný s predstaviteľmi iredenty v Maďarsku a Poľsku a vykazoval fašizujúce tendencie. V r. 1923 začala v rámci HSĽS pod vedením Alexandra Macha a Vojtecha Tuku fungovať polovojenská organizácia Rodobrana, ktorá sa otvorene hlásila k Mussoliniho fašizmu. Úrady ju zakázali, no v roku 1926 obnovila svoju činnosť, predsedníctvo HSĽS ju prijalo za súčasť strany a začala vydávať rovnomenný časopis Rodobrana. Popredný predstaviteľ fašizujúceho krídla v HSĽS Vojtech Tuka bol pritom agentom maďarskej vlády, ktorej cieľom bolo vrátiť Slovensko do Uhorska. Keď sa HSĽS stala súčasťou vlády panskej koalície naskytla sa mu príležitosť „dokázať“, že s Čechmi sa nedá vychádzať a jediným riešením pre Slovákov je znovu sa spojiť s Maďarmi. Vďaka jeho pôsobeniu sa situácia v strane tak vyhrotila, že jej hrozil rozpad: proti Tukovi totiž vystúpili starí, predvojnoví členovia strany, ako F. Juriga, či F. Tománek, ktorí však boli nakoniec za svoj postoj z HSĽS vylúčení. Napätie však neustalo, pretože pri príležitosti Nového roku 1928 napísal Tuka do Slováka článok „V desiatom roku Martinskej deklarácie“, v ktorom narážal na tzv. „tajnú klauzulu“ Martinskej deklarácie, podľa ktorej sa po desiatich rokoch mal štátoprávny pomer Čechov a Slovákov znovu dohodnúť. Podľa Tuku teda pokiaľ by do 30.10.1928 (čiže desiateho výročia prijatia Martinskej deklarácie) nedošlo k úprave česko-slovenského pomeru, stane sa československá moc nad Slovenskou protiprávnou a nastane tzv. vacuum iuris – právne vákuum, čiže štát sa rozpadne.

Tento článok samozrejme vyvolal búrlivé reakcie i diskusiu v parlamente, HSĽS sa však za Tuku postavila. Pre čs. štátnu moc, ktorá o Tukovom spojení s maďarskou vládou už dlho vedela, to však bola príležitosť k zákroku proti nemu. Tuka bol zbavený poslaneckej imunity, súdený za špionáž a vlastizradu a odsúdený na 15 rokov väzenia. Ako protest proti Tukovmu odsúdeniu vystúpila HSĽS v októbri 1929 z vlády. Nasledovali predčasné voľby, ktoré ukázali, že hoci je stále najsilnejšou stranou na Slovensku, stráca svoje pozície; prišla o 4 poslanecké mandáty a rozdiel medzi ňou a druhou najsilnejšou stranou – agrárnou – sa zmenšil. Politický neúspech sa predstavitelia strany rozhodli riešiť podaním druhého návrhu na autonómiu. V máji 1930 predložili návrh, ktorého autorom bol dr. Karol Mederly a bol veľmi umiernený. Predpokladal iba rozšírenie ústavou zaručenej autonómie Podkarpatskej Rusi (ktorá sa však v skutočnosti nikdy nerealizovala) na Slovensko. Návrh, samozrejme, nezískal dostatočnú podporu. Po ďalšom neúspechu sa cieľom HSĽS stalo vytvorenie tzv. autonomistického bloku. Na Slovensku totiž nebola jedinou stranou, ktorá mala v programe jeho samosprávu. Z autonomistických pozícií vychádzala tiež Slovenská národná strana (SNS), ktorá však ako strana evanjelikov nemala širšiu podporu. V r. 1923 sa začal v strane angažovať popredný slovenský básnik a evanjelický kňaz Martin Rázus, ktorý sa po zavedení krajinského zriadenia stal poslancom krajinského snemu. Práve on sa stal predstaviteľom autonomistov v SNS. K spolupráci medzi HSĽS a SNS došlo v r. 1932, keď spolu vystúpili proti novým pravidlám slovenského pravopisu, ktoré vykazovali počešťovacie rysy. V októbri 1932 obe strany vydali tzv. Zvolenský pakt, v ktorom odmietli ideu československého národa a vyhlásili, že trvajú na zahrnutí Pittsburghskej dohody do ústavy. Keď sa v máji 1935 konali posledné voľby v prvej ČSR, HSĽS v nich kandidovala spolu s SNS a blokom poľských a rusínskych autonomistických strán. Koalícia bola vo voľbách úspešná, no pri delení mandátov vznikol medzi SNS a HSĽS spor a Zvolenský pakt tým zanikol.

Rok 1935 priniesol vo vývoji ČSR niekoľko zlomov. Predovšetkým, medzinárodná situácia vyzerala hrozivo: v okolí ČSR už nebol ani jeden demokratický štát, v každom vládla nejaká forma diktatúry. Hitlerovské Nemecko drzo porušovalo jedno ustanovenie Versailleskej zmluvy za druhým, Veľká Británia a Francúzsko sa tomu len nečinne prizerali. V ZSSR zúrili Stalinské čistky, Poľsku vládol diktátor Pilsudski, Maďarsku Horthy, Mussoliniho Taliansko zaútočilo na Etiópiu. V tejto situácii sa v ČSR rokovalo o zostavení vlády: na miesto premiéra sa napokon prvýkrát v dejinách dostal Slovák – agrárnik Milan Hodža. V decembri 1935 bol pre ťažkú chorobu nútený abdikovať prezident Tomáš Garrigue Masaryk. On sám za svojho nástupcu označil blízkeho spolupracovníka, vtedajšieho ministra zahraničných vecí, dr. Edvarda Beneša. Beneš však bol známy svojím neskrývaným čechoslovakizmom. O prezidentovi však mal rozhodovať parlament, v ktorom malo HSĽS nie zanedbateľné postavenie. Strana sa napokon rozhodla Beneša podporiť, no očakávala za to politickú odmenu: autonómiu. V tejto dobe však už v HSĽS získalo prevahu fašizujúce krídlo, ktoré na zjazde v Piešťanoch r. 1936 opustilo demokratické pozície a prijalo program pod heslom: „Jeden národ, jedna strana, jeden vodca“. Samotný Milan Hodža, predseda čs. vlády si uvedomoval, že volanie po autonómii ma racionálne korene a treba ho vypočuť, dokonca i prezident Beneš bol otvorený jednaniam. V ich predstavách však šlo skôr o decentralizáciu moci, posilnenie právomocí krajinských zastupiteľstiev. Pod vplyvom medzinárodnej situácie, predovšetkým po Anšluse Rakúska v marci 1938 a pod tlakom západných mocností, ktoré žiadali, aby predstavitelia ČSR vyšli v ústrety menšinám a ich požiadavkám, nakoniec vznikol projekt nazývaný „národnostný štatút“, ktorý čs. vláda prijala v júli 1938. Štatút predpokladal pomerné zastúpenie národností v štátnych službách, hospodárskom živote a školstve, a zakotvoval právo používať menšinový jazyk ako úradný tam, kde menšina tvorila aspoň 15% obyvateľstva. Ďalej sa mali posilniť právomoci krajinských zastupiteľstiev a krajinských výborov. Hodža dúfal, že tento projekt sa bude dať použiť aj pre riešenie slovenskej otázky, jeho názor však nenašiel odozvu, pretože nevychádzal z princípu suverenity slovenského národa a rozsah ním poskytovanej autonómie bol nedostatočný.

V reakcii na Hodžove snahy HSĽS samotná predložila svoj tretí návrh slovenskej autonómie, ktorý vypracovali mladí ľudáci: Ferdinand Ďurčanský, Martin Sokol a Aladár Kočiš. Návrh v podstate znamenal pretvorenie ČSR na konfederáciu. Podanie návrhu v parlamente sprevádzali masové akcie: návšteva predsedu Slovenskej ligy Petra Hletka, ktorý so sebou priviezol údajný originál Pittsburghskej odhody, návšteva u ťažko chorého Andreja Hlinku, ktorý ako poslanec návrh podpísal, demonštrácia v Bratislave 5. 7. 1938. Pri príležitosti demonštrácií a komunálnych volieb HSĽS predstavila svoje poriadkové ozbrojené formácie, ktoré niesli názov Hlinkova Garda. 16. augusta 1938 zomrel Andrej Hlinka a na predsednícke miesto zasadol dovtedajší podpredseda strany, dr. Jozef Tiso, predstaviteľ umierneného krídla HSĽS. Treba si uvedomiť, že všetky tieto udalosti sa diali zároveň s dlho pripravovanou deštrukciou Československa, ktorú ako Hitlerova piata kolóna vykonávala Sudetonemecká strana Konrada Henleina. Československá vláda sa teda nachádzala v dvojitom tlaku, jednak zo strany slovenských autonomistov, jednak zo strany Henleinovcov, ktorí ju vydieraním spojením s tlakom predstaviteľov Veľkej Británie a Francúzska (misia lorda Runcimana), prinútili postupne uznať všetky ich požiadavky. 5. septembra 1938 nakoniec vláda prijala všetky body sudetonemeckého Karlovarského programu, ktorý československým Nemcom priniesol v štáte nebývalé postavenie. Ani to však nestačilo, 15. 9. 1938 na schôdzi s britským premiérom Chamberlainom Hitler vyslovil požiadavku, aby ČSR odstúpila Nemecku svoje pohraničné územia s prevahou nemeckého obyvateľstva. Pod tlakom Veľkej Británie a Francúzska 21. 9. čs. vláda s touto žiadosťou súhlasila a vzápätí odstúpila. Nová vláda generála Syrového musela čeliť ďalším Hitlerovým nárokom, ku ktorým sa s územnými nárokmi pridali aj Poľsko a Maďarsko. 25. 9. Syrového vláda ďalšie požiadavky odmietla a vyhlásila mobilizáciu. Následne začalo jednanie so Slovákmi, pretože v prípade vojny chcela vláda mať na svojej strane uspokojené Slovensko.

Deklaráciu podpísanú v Žiline formálne ratifikovalo Národné Zhromaždenie Republiky Česko-slovenskej ústavným zákonom 299/1938 z 22. novembra 1938 ako Zákon o autonómii Slovenskej krajiny.

Otázky:

1 Prečo boli slovenskí predstavitelia nespokojní s postavením Slovenska v rámci ČSR?

2. Čo požadovala pre Slovensko Pittsburghská dohoda?

3. Akú úlohu zohral v autonomistickom hnutí Vojtech Tuka?

4. Prečo neznamenalo vytvorenie krajinského zriadenia uspokojenie autonomistických požiadaviek?

5. Kedy došlo k fašizácii HSĽS?

6. Ktorý návrh autonómie sa nakoniec realizoval?

Zoznam použitej literatúry:

Kol. aut.: Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 2000

Rychlík, J.: Češi a Slováci ve 20. století 1914-1945, Academic Electronic Press, Bratislava, 1997

www.wikipedia.sk, www.wikipedia.cz