Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová



Pod pojmom feudalizmus chápeme spoločenský, politický a ekonomický systém prevažne spätý s európskym stredovekom, ktorého hlavnou črtou je tzv. lénny systém. Samotný pojem feudalizmus sa začal používať v 19. storočí, keď sa obdobie pred Veľkou francúzskou revolúciou označovalo ako „feodal regime“. Čoskoro vznikol rozdiel v chápaní feudalizmu: Karol Marx a marxistickí historici ho definovali ekonomicky, cez vlastníctvo výrobných prostriedkov, výrobné vzťahy a výrobné sily, nemarxistickí historici feudalizmus chápali ako systém organizácie a udržiavania spoločenskej moci v stredoveku. V súčasnosti sa pojem feudalizmus používa predovšetkým vo východnej Európe; anglickí, francúzski a bývalí západonemeckí historici uprednostňujú pojem stredovek. Základom pojmu feudalizmus je latinské slovo feudum, čiže léno, pričom léno bol majetok, alebo úrad spojený s dôchodkami, ktorý lénny pán (napr. kráľ, arcibiskup, barón) udeľoval svojmu vazalovi (lénnikovi, lat. feodatus) výmenou za sľub vernosti a poskytovanie osobných služieb. Postupne sa tak vyvinul lénny systém, akási pyramída lénnych vzťahov, na vrchole ktorej stál panovník, ako prvotný udeliteľ léna a pod ním rôzni šľachtici a duchovní, ktorí léno im pôvodne pridelené postupovali ďalším osobám. Najnižšiu vrstvu tvorili ľudia obrábajúci zem, poddaní. Tí nedostávali pôdu ako léno, ale len na užívanie, za čo odvádzali svojmu pánovi tzv. feudálnu rentu (nájomné) v trojakej podobe: naturálnej (poľnohospodárske produkty), peňažnej (určitý finančný obnos) a pracovnej (určité množstvo odpracovaných dní na feudálovom majetku).


Počiatky feudalizmu môžeme vidieť už v období konca Rímskej ríše, keď kvôli nedostatku pracovných síl v poľnohospodárstve vznikol kolonát, prenájom malých dielov pozemkov tzv. kolónom. Kolóni prenajatú pôdu obrábali a za jej užívanie boli voči majiteľovi pôdy zaviazaní určitými povinnosťami. Kolóni neboli slobodní nájomcovia, ale ľudia pripútaní k pôde, pretože prideleným majetkom nemohli disponovať (predať ho ani vymeniť), a ich deti ho museli obhospodarovať po nich. Prvé zákonné ustanovenia o kolonáte pochádzajú z obdobia vlády Konštantína Veľkého, išlo však len o právne ukotvenie už existujúceho stavu. V období sťahovania národov Európu zaplavili germánske kmene vedené náčelníkmi, ktorí sa obklopovali družinou. Po usadení na dobytom území náčelník udelil svojim bojovníkom – družinníkom do držby pôdu, za ktorú mu boli povinní vojensky slúžiť. Táto pôda bola udeľovaná doživotne, alebo dedične, pričom na dediča prechádzala vojenská povinnosť otca. Už počas vlády franského panovníka Karola Veľkého vyšiel zákon, podľa ktorého nikto nemohol stáť mimo lénneho systému. Vo východnej časti Európy, ktorá nebola priamym dedičom tradícií Rímskej ríše dochádza tiež ku vzniku lénnych vzťahov, no oneskorene.


Záver feudalizmu v západnej Európe prichádza ku koncu stredoveku a súvisel so zámorskými objavmi, pokrokom v technológiách, koncentráciou kapitálu a vznikom bankovníctva, ale i s uplatňovaním písaných zákonov. Od 15. storočia taktiež dochádza k narúšaniu feudalizmu v dôsledku morových epidémií, ktoré vyľudnili celé oblasti, a znamenali zmeny vo vlastníckych a výrobných vzťahoch. Úplný zánik feudalizmu priniesli novoveké revolúcie a uplatňovanie ideálov rovnosti ľudí pred zákonom. I tu je však rozdiel medzi východnou a západnou Európou: kým na západe postupne dochádza k deštrukcii feudálnych vzťahov a vzniku občianskej spoločnosti (prvými lastovičkami boli anglická a nizozemská revolúcia), východ upadá do tzv. druhého nevoľníctva. Feudáli totiž nedostatok pracovných síl spôsobený vojnami, epidémiami a sociálnymi nepokojmi riešili zákonným uvrhnutím poddaných do nevoľníctva, čo znamenalo predovšetkým celoživotné pripútanie k pánovej pôde. Koniec nevoľníctva prinieslo až osvietenstvo; v našich pomeroch ide o zákon Jozefa II. z r. 1781, no v Rusku pretrvalo až do r. 1861. Zrušenie poddanstva priniesli v Habsburskej monarchii revolučné roky 1848/49. Obdobie feudalizmu delíme podľa určitých charakteristických znakov na niekoľko kratších časových úsekov:


  • raný feudalizmus (5.-11. stor.)


  • rozvinutý feudalizmus (12.-14. stor.)


  • neskorý feudalizmus (15.-17. stor.)



Pre naše územie požívame túto periodizáciu:


  • genéza feudalizmu (do vzniku Nitrianskeho kniežatstva)


  • včasný feudalizmus (do 1200)


  • rozvitý feudalizmus (1200-1526)


  • neskorý feudalizmus (1526-1785)


  • rozkladajúci sa feudalizmus (1785-1848).

     



Počiatky európskeho feudalizmu teda siahajú do obdobia zániku Západorímskej ríše a sťahovania národov. Pojem sťahovanie národov má svoj širší a užší význam. V najširšom slova zmysle ním chápeme migráciu etník, ktorá prebiehala v časovom rozpätí približne od 3. tisícročia pred Kr. do cca 10. storočia po Kr. v priestore Európy, Ázie a Afriky. V užšom zmysle slova tento pojem označuje presuny rôznych kmeňov v časovom rozsahu zhruba od vpádu Hunov do Európy r. 375 a príchodom Longobardov do Itálie r. 568. Podľa niektorých názorov sa však záverečná etapa sťahovania národov viaže až s ukončením migrácie starých Maďarov a Vikingov v 10. storočí, a to preto, že až v tomto období sa ustálil etnický obraz Európy a po ňom sa v Európe natrvalo už žiadne etnikum neusadilo. Podľa tradičných názorov počas sťahovania národov zohrávali hlavnú úlohu germánske kmene, ktoré počas stáročného putovania prechádzali obrovské vzdialenosti. Nie vždy sa sťahovali celé kmene; niekedy odišla len určitá časť (bojové zložky kmeňa) a zvyšok kmeňa zostal na pôvodnom území a v mnohých prípadoch boli pohltené inými etnikami. Bojové zložky kmeňa podnikali koristnícke výpravy, vstupovali do vojenských služieb rímskej armády, alebo sa pripájali k iným kmeňom.


 Putujúce kmene teda neboli etnicky homogénne, dokonca sa stávalo že príslušníci toho istého kmeňa bojovali na znepriatelených stranách. Príčin sťahovania národov – tohto obrovského etnického pohybu - je niekoľko a nie všetky boli dodnes objasnené. Všeobecne sa za ne považujú zmeny podnebia (u germánskych kmeňov, ktoré chladnejšie a vlhkejšie podnebie podnietilo hľadať priaznivejšie životné podmienky), rast počtu obyvateľstva, ktorý spôsobil nedostatok pastvín pre zväčšujúce sa stáda, vyčerpanie pôdy obrábanej primitívnym spôsobom. Vpád Hunov z mongolských stepí r. 375 spôsobil tlak na slovanské a germánske kmeňové zväzy, ktoré sa pohli z pôvodných sídel na východe na západ a snažili sa získať pôdu na území Rímskej ríše. V tomto období už Rímska ríša čelila dlhodobej kríze a nebola schopná dostatočne ochrániť svoje hranice, predovšetkým severnú hranicu, ktorú pred Germánmi dovtedy spoľahlivo chránil Rýnsko-dunajský limes Romanus. V roku 375 podľahli Hunom germánske kmene Ostrogótov a Vizigótov, ktoré boli usadené v oblasti Čierneho mora a Rumunska. Väčšina Ostrogótov sa dostala pod nadvládu Hunov, no Vizigóti ušli na územie Rímskej ríše. Cisár Valens ich usadil v Thrákii, ale dostávali sa do neustálych sporov s ústrednou mocou. V r. 410 pod vedením náčelníka Alaricha dobyli a vyplienili Rím a odtiahli do juhozápadnej Galie (Francúzsko), kde sa pokúsili založiť štát s centrom Toulouse - Tolosánska ríša – r. 507 ju zničili Frankovia, ktorí prinútili Vizigótov odísť na juh do Španielska, kde vládli až do r. 711, keď ich ríšu rozvrátili Arabi. Pred Vizigótmi sa však už začiatkom 5. storočia v Španielsku usadili germánske kmene Vandalov, Alanov a Suébov, ktorých odtiaľ po niekoľkých rokoch vytlačili práve Vizigóti. Kmene Vandalov, Svébov a Alanov prelomili rímsky limes na Rýne pri meste Mohuč a v priebehu niekoľkých rokov spustošili Gáliu a Hispániu.


Vandali vedení náčelníkom Geiserichom sa preplavili do Afriky, v r. 429 dobyli Kartágo a založili nezávislé kráľovstvo. V snahe ovládnuť Stredomorie sa dostávali do konfliktov s Rímom a podarilo sa im ovládnuť Korziku, Sicíliu a r. 455 vyplieniť Rím (od tejto udalosti sa odvodzuje pomenovanie vandal pre niekoho, kto všetko ničí). Ich ríšu dobyl až vojvodca cisára Justiniána I. Belisar r. 534. Súčasne s postupom germánskych kmeňov sa Rímska ríša dostávala do konfliktov s Hunským kmeňovým zväzom, vedeným vynikajúcim vojvodcom Atillom. Veliteľovi rímskeho vojska Flaviovi Aetiovi sa síce za pomoci Vizigótov podarilo Attilu poraziť v bitke na Katalaunských poliach r. 451, postupnej deštrukcii Rímskej ríše však nemohol zabrániť. Ani Attilova ríša však dlho nevydržala, po jeho úmrtí r. 452 počas svadobnej noci s germánskou princeznou, sa rozpadla. Rozpad Húnskeho kmeňového zväzu viedol k oslobodeniu Ostrogótov spod ich nadvlády.


Ostrogóti odtiahli na Balkán, kde sa usadili ako rímski federáti (spojenci). Východorímsky cisár Zenón ich v r. 489 vyslal do západnej časti ríše, kde vládol po zosadení posledného cisára Romula Augustula (476) vojvodca Odoakar, aby skoncovali s jeho vládou. Ostrogóti vedení Theodorichom Veľkým obsadili územie Itálie a vytvorili ríšu s centrom v Ravenne. Theodorich bol síce formálne podriadený cisárovi v Konštantínopole, v skutočnosti však vládol ako suverénny panovník. Svoju moc postavil na koexistencii Gótov a Rimanov. Za jeho vlády boli postavené pozoruhodné stavebné diela neskorej antiky. Na jeho dvore pôsobil významný filozof Boethius (kráľ ho r. 525 neprávom obvinil zo zrady a bez súdu dal popraviť). Východorímsky cisár Justinián I. sa pokúsil Ostrogótsku ríšu podriadiť svojej moci. Od r. 536 proti nej viedol jeho vodca Belisar vojnu (zámienkou boli náboženské rozpory medzi Gótmi, ktorí vyznávali ariánsku podobu kresťanstva a Rimanmi, ktorých vyznaním bola ortodoxia) Ostrogótska ríša v nej napokon r. 554 podľahla. Zbytky rímskej vlády v severozápadnej Galii odstránil v r. 486 ďalší germánsky kmeň – Frankovia, ktorých pôvodné sídla boli na pravom brehu Rýna. Delili sa na horných Frankov (Porýnskych) a dolných Frankov (Sálaskych). Porýnski Frankovia sa usadili na strednom toku Rýna. Kráľovstvo Sálskych Frankov vzniklo v polovici 5. storočia na území Belgicka, v oblasti mesta Tournai. R. 481 sa v Tournai stal kráľom zakladateľ dynastie Merovejovcov Chlodovik. Pod jeho vedením Frankovia postupne ovládli celú Galiu, porazili Vizigótov, Alemanov a Burgundov a vytvorili veľkú ríšu, ktorá ako jediná pretrvala a postupne ovládla celý západogermánsky svet. Šikovným politickým ťahom bolo prijatie ortodoxného krstu Chlodovikom r. 496/7 (niektoré pramene uvádzajú r. 498). Chlodovik takto získal podporu cirkvi a Galorímských vládnucich vrstiev, čo prispelo k rýchlejšiemu splynutiu oboch etník. Germánsky pohyb však nesmeroval len na kontinentálne územia Rímskej ríše, ale postupne prenikal aj na územie Británie. Prvé skupiny Frízov, Anglov, Sasov a Jutov z dnešného severného Nemecka a Dánska tam začali prenikať už koncom 4. storočia. Začiatkom 5. storočia Rím z Británie stiahol svoje vojenské posádky a čoskoro nato tamojšia rímska správa úplne zanikla. Germánske kmene postupovali ďalej do vnútrozemia a zatláčali domáce keltské obyvateľstvo. Z tohto obdobia pochádza legenda o kráľovi Artušovi, ktorý bol údajne vodcom Keltov v boji proti germánskym dobyvateľom. Germáni však čoskoro ovládli celý ostrov a vytvorili 7 kráľovstiev: Wessex, Essex, Sussex, Kent, Mercia, Northumbria a Východné Anglicko. Pôvodné keltské obyvateľstvo bolo zatlačené do okrajových oblastí, jeho časť sa po r. 450 usadila v Bretónsku. Koncom 8. storočia začali nájazdy z Dánska, s ktorými najúspešnejšie bojoval wessexký kráľ Alfréd Veľký (871-901). Na európskom kontinente medzitým došlo k novým posunom obyvateľstva. Ázijský nomádsky kmeňový zväz Avarov, sídliaci v oblasti Sibíra, totiž prišiel pod tlakom Turkov o svoje územia a vydal sa smerom na západ. Tam sa stretol s germánskym kmeňom Langobardov, ktorý sa v priebehu 5. a 6. storočia premiestnil z dolného Labe na Moravu a potom do Panónie. R. 568 sa Langobardi tlačení Avarmi pod vedením kráľa Alboina presunuli do severnej Itálie a založili tu svoju ríšu. Tá pretrvala až do druhej polovice 8. storočia, keď si ju podmanil franský panovník Karol Veľký.


 Avari medzitým ovládli veľkú časť Panónie a Balkánu. Podrobili si tam už usadené slovanské obyvateľstvo a využívali ho v bojoch ako tzv. befulci – bojovníkov v prvých líniách vo svojich koristníckych výpravách. Práve títo bojovníci sa neskôr vzbúrili proti avarskému panstvu a pod vedením franského kupca Sama r. 623 vytvorili vlastí kráľovstvo, schopné čeliť aj franskému tlaku – viď. víťazstvo v bitke pri Wogastisburgu r. 631 nad vojskom franského panovníka Dagoberta. Centrum ich ríše – kaganátu – bolo v oblasti dnešného Debrecína. Avari dokázali šikovnou politikou lavírovať medzi Byzantskou ríšou, Frankami, Slovanmi a Peržanmi a profitovať z ich konfliktov. Ich ríšu rozvrátil až Karol Veľký. Prvé slovanské kmene začali do Európy prichádzať v 5. storočí. Za ich pravlasť sa považuje územie medzi Dneprom a Vislou. Postupne prenikali na územie Byzantskej ríše, kde sa usadili na Balkáne a Peloponézskom polostrove. Na západe sa dostali až po rieky Sála a Labe, kde sa stretli s germánskym obyvateľstvom. Na naše územie začali Slovania prenikať v 5. storočí, Karpatskú kotlinu a Zadunajsko osídľovali postupne do 7. storočia. Medzi posledné veľké etnické pohyby v Európe patria vikingské vpády do severnej a západnej Európy od konca 8. storočia a príchod Maďarov do Panónie v 10. storočí.



Otázky:

 

1. Vysvetli pojem feudalizmus.


2. Vysvetli pojem lénny systém.


3. Aká je periodizácia feudalizmu na našom území?


4. Vysvetli pojem sťahovanie národov.


 5. Popíš priebeh vytvárania prvých germánskych kráľovstiev.



Zoznam použitej literatúry:


 Kol. aut.: Dejiny európskeho stredoveku, Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2006

 

Kol.aut.: Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1996

 

Hečková, J;Marci, Ľ.; Slneková, V.; Nagy, Z.: Dejepis (pomôcka pre maturantov), Enigma,Nitra, 2007