Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová.

 

 

Dejiny našich slovanských predkov nám pomáhajú spoznávať archeologické i písomné pramene. Prvýkrát sa so Slovanmi, ako s hotovým etnikom, stretávame v byzantských historických prameňoch, hlavne v dielach historikov Prokopia a Jordana. Podľa Jordana, píšuceho v 6. storočí, Slovania tvorili početné obyvateľstvo oblasti siahajúcej od prameňov rieky Visla na severe, k Mursijskému jazeru na juhu a k rieke Dneper na východe. Jordanes spomína tri rôzne skupiny Slovanov: Sclavini (považovaní za západnú vetvu Slovanov), Anti (považovaní za východnú vetvu) a Veneti (umiestňovaní na sever slovanského osídlenia). Tieto údaje síce vymedzujú pomerne presne oblasť osídlenia Slovanov, nehovoria však nič o ich predchádzajúcich sídlach, ani o ich pôvode. Preto už v počiatkoch historického bádania o Slovanoch vznikali rôzne teórie o ich pôvode. Dne sú najrozšírenejšie dve teórie: migračná – teda, že Slovania prišli na svoje dnešné územia z nejakej pravlasti a autochtónna teória, podľa ktorej je pôvod Slovanov v Panónii a strednom Podunajsku. V období posledných päťdesiatich rokov k poznaniu pôvodu Slovanov prispeli i výsledky archeologického bádania. Migračnú teóriu pôvodne vytvoril český etnograf Lubor Niederle. Ten sa opieral o zistenia poľského botanika a kultúrneho vedca Rostafinskeho, podľa ktorého pravlasť Slovanov muselo byť územie bez buka, smrekovca a tisa, pretože vo všetkých slovanských jazykoch sú názvy týchto stromov prevzaté z cudzích jazykov. Podľa zistení A. L. Pogodina (1901) územiami s najstaršími slovanskými názvami riek sú juhoukrajinské územia na Dnestri - Podolie a Volyň medzi Bugom a Dneprom. Niederle upresnil lokalizáciu tohto územia na základe výsledkov archeologického výskumu. Podľa Niederleho Slovania opustili toto územie z dôvodov zmeny podnebia v 2.-3. storočí po Kr.

 

Pri archeologickom bádaní sa pritom berú do úvahy spoločné charakteristické znaky slovanského prostredia 6. storočia, ktoré už je zdokumentované. Ide o žiarový pohrebný rítus, jednoduché zahĺbené štvorcové príbytky s ohniskom alebo pecou v rohu a jednoduché, v ruke zhotovené nádoby tzv. pražského typu. Tieto znaky sa hľadali v oblasti pripisovanej Slovanom v starších archeologických vrstvách a archeologický výskum napokon dokázal prítomnosť všetkých troch znakov v oblasti približne od rieky Pripäť po stredný Dneper už pre 4. a 5. storočie. Autochtónna teória kladie pôvod Slovanov na územia strednej a východnej Európy, kde Slovania sídlia aj dnes. Po zisteniach archeológov, ktoré dokazovali prítomnosť Slovanov v už spomínanej oblasti Pripäť – Dnester síce migračná teória na čas prevládla, no k oživeniu autochtónnej teórie (ktorú razil už ruský kronikár Nestor v 12. storočí), prispel významný ruský jazykovedec Oleg N. Trubačov, podľa ktorého etnogenéza Slovanov prebehla približne v dnešnom Maďarsku a južnom Slovensku. Tento názor zastáva menšina autorov, na Slovensku napríklad P. Mačala (Etnogenéza Slovanov v archeológii, 1995), podľa ktorého Slovanov možno vo východnej Európe doložiť už po roku 1000 pred Kr.

 

Do kultúrne a etnicky pestrého prostredia ranostredovekého Slovenska začali prvé skupiny Slovanov prichádzať zo svojich pôvodných sídlisk pravdepodobne v poslednej tretine 5. storočia nášho letopočtu. Najprv osídlili oblasť východného Slovenska a ich migračný prúd ďalej postupoval smerom na východ a juhovýchod. Časť Slovanov prenikla na naše územie aj severným prúdom spoza Karpát. Najstarší slovanskí obyvatelia nášho územia, ktorí patrili ku skupine západných Slovanov, sa vo svojej novej vlasti stretli s usadenými obyvateľmi pôvodnej, púchovskej kultúry i s obyvateľstvom rímsko-barbarského kultúrneho okruhu, ktoré malo pestré etnické zloženie. Slovania si pôvodných obyvateľov postupne podmanili, takže tí nakoniec splynuli s novým slovanským živlom. Podľa výsledkov dlhodobých výskumov najstarší slovanskí obyvatelia Slovenska žili v rodovom zriadení. Väčšou spoločenskou jednotkou bol kmeň, v ktorom pôvodne pretrvávali pokrvné zväzky medzi jeho príslušníkmi. Na čele kmeňa stál náčelník, volený hlavnými predstaviteľmi jednotlivých rodov (starešinami), prípadne zhromaždením dospelých mužov (večou). Slovanská rodina bola monogamná, náčelníci a členovia ich okruhu však mávali aj viacero žien. Obydlia starých Slovanov tvorili jednoduché, do zeme zahĺbené príbytky s jednou miestnosťou. Steny boli z dreva, alebo prútia vymazaného hlinou, strecha mala sedlový tvar. Domy sa vykurovali väčšinou kamennými krbmi. V blízkosti domu sa nachádzali do zeme vyhĺbené obilnice, ktoré slúžili na uskladnenie obilia, a ktoré svedčia o tom, že Slovania na našom území sa venovali poľnohospodárstvu. Ich hospodárenie bolo extenzívne.

 

Podobne ako ostatné národy včasného stredoveku, aj Slovania používali dvojpoľné obrábanie pôdy, ktorú rozdelili na dve časti: jedna sa rozorala dreveným (neskôr železným) radlom a osiala, druhá ležala úhorom. Nasledujúci rok sa časti pôdy vymenili. Naši predkovia pestovali všetky druhy obilia, olejnaté rastliny, strukoviny, ovocie, zeleninu aj technické plodiny ako ľan a konope. Chovali dobytok, kone, hydinu, ovce a ošípané. Zaoberali sa aj lovom a zberom lesných plodín, známi boli brtníctvom – vyberaním medu lesných včiel. Starí Slovania boli aj zruční remeselníci: z obdobia ich príchodu na naše územie sa zachoval tzv. pražský typ keramiky, čo bola jednoduchá keramika bez ozdôb, alebo s jednoduchým zdobením hustými vlnovkami a vodorovnými ryhami, ďalej spracúvali kože a kožušiny a textil, vytvárali predmety z dreva, kameňa i kostí. Remeselná činnosť sa vykonávala v rámci domácej výroby, špecializácia sa najprv prejavila v hutníctve, kováčstve a kovolejárstve.

 

Slovanské náboženstvo môžeme spoznávať na základe etnologických, jazykovedných a archeologických výskumov, správy o ňom nám zanechali i súdobí autori. Byzantský historik Prokopios vo svojom diele Bellum Goticum opisuje slovanské náboženstvo takto: “Vyznávajú jedného boha, tvorcu blesku a pána všetkého, a obetujú mu dobytok a rôzne zvieratá. O osude nič nevedia a neuznávajú, že by mal nejakú moc nad človekom. Ale keď im hrozí smrť, chorým alebo do boja idúcim, sľubujú, že ak vyviaznu, ihneď prinesú bohu obetu za svoje zachránenie. Keď sa tak stane, obetujú čo prisľúbili a domnievajú sa, že si touto obetou zabezpečili záchranu. Uctievajú i rieky a nymfy a niektorých iných démonov. Všetkým obetujú a pri obetách konajú veštby.“ Veľa informácií o slovanskom náboženstve obsahuje dielo ruského kronikára Nestora, Povesť dávnych liet. Nestor spomína bohov Perúna a Velesa. Slovo o pluku Igorovom z konca 12. storočia prináša niektoré informácie o bohoch Chorsovi a Stribogovi. Slovanské náboženstvo bolo vo svojej podstate polyteistické. Ich panteón tvorili hlavné božstvá Perún – boh blesku a hromu, Veles – boh dobytka, Svarog – boh ohňa, slnka a vojny, Mokoš – boh/bohyňa lásky a plodnosti, Triglav – trojhlavý boh, a ďalší bohovia a démoni. Slovania boli presvedčení, že svet vznikol z ohňa. Oheň bol pre nich posvätným živlom, ktorý predstavoval očistnú silu a Slovania ho mali vo veľkej úcte. Tá sa dodnes zachovala v symbolike preskakovania vatier. I zvyk maľovať na Veľkú noc kraslice ako symbol znovuzrodenia pochádza z predkresťanských čias. V slovanských hroboch sa často našli kuracie kosti a hlinené vajcia.

 

Známe je i uctievanie zeme, ktorá dávala nielen úrodu, ale aj liečivé kamene a byliny. Starí Slovania prechovávali veľkú úctu k svojim mŕtvym predkom. Duša po smrti v rôznych podobách opúšťala telo človeka a odchádzala do lesov, riek, alebo do slnka, mesiaca, hviezd, preto Slovania po smrti otvárali okno, aby mala kadiaľ odísť a hneď ho zasa zatvorili, aby sa nevrátila. Duše ľudí, ktorí zomreli predčasne, na seba brali podobu víl, rusaliek, svetlonosov, či bludičiek, ktoré zavádzali ľudí do záhuby v hlbokých lesoch a močiaroch. Duša mŕtveho predka sa často stala ochrancom domu a ľudia sa k svojim predkom modlili, prosili ich o priazeň a ochranu gazdovstva. Veľká pozornosť sa preto venovala pohrebnému rituálu: svojich mŕtvych Slovania pochovávali spaľovaním, ich popol do urien. Tie potom pochovávali do plytkých hrobov, niekedy nad hrobom postavili mohylu. Pohreb sprevádzala zvláštna slávnosť, tzv. tryzna, pohrebná hostina sa nazývala strava.

 

Život Slovanov usadených na našom území narušil príchod Avarov, nomádskeho etnika ázijského pôvodu, pochádzajúceho z oblasti západnej Sibíri. Tí sa dali do pohybu okolo polovice 6. storočia, keď si časť z nich podrobili východní Turci. Avarské skupiny, ktoré zo Sibíri utiekli, sa v roku 558 dostali do čiernomorských stepí a po roku 568 vtrhli do Panónie a podmanili si tamojších Slovanov a Slovanov v blízkom okolí. Porazili i germánskych Gepidov a usadili sa v oblasti rieky Sáva. Neskôr si vytvorili stredisko v okolí Debrecína. Ich ríša sa nazývala kaganátom, na ich čele stál vojvodca – kagan. O spolužití Avarov a Slovanov na našom území sa dozvedáme z Fredegarovej kroniky, franskej kroniky, spísanej v 7. storočí v Burgundsku. Podľa Fredegara Slovania museli slúžiť ako predvoj avarského vojska – tzv. befulci; keď Avari s vojskom viedli útok proti ktorémukoľvek kmeňu, stavali svoje zhromaždené vojsko na obranu táborov, Slovania však bojovali. Ak sa víťazstvo klonilo na avarskú stranu, Avari zaútočili, aby sa zmocnili koristi, ak však Slovania boli porážaní, podporovaní pomocným vojskom Avarov znova nabrali síl. Okrem iných násilností Avari každoročne prichádzali k Slovanom prezimovať, na lôžka si brávali manželky Slovanov a ich dcéry a nútili Slovanov odvádzať im poplatky. Synovia Avarov, splodení z manželiek a dcér Slovanov, sa však začali proti Avarom búriť.

 

V r. 623 prišiel na slovanské územia obchodovať Frank zo senonského kraja menom Samo, poddaný kráľa Chlotara. Samo sa spolu s ostatnými kupcami pridal ku vzbúreným Slovanom, v boji preukázal veľké schopnosti a vzbudil tak obdiv a vďačnosť Slovanov. Tí si ho zvolili za kráľa. Samo panoval 35 rokov a za jeho vlády Slovania úspešne vzdorovali avarskému tlaku. Samo mal 12 slovanských žien, s ktorými mal 22 synov a 15 dcér. Za panovania merovejského kráľa Dagoberta sa Samo dostal do konfliktu s Franskou ríšou. Jeho poddaní totiž usmrtili veľký počet franských kupcov a olúpili ich o tovar. Kráľ Dagobert žiada riadnu náhradu. K dohode však nedošlo, a keď sa Sycharius, franský vyslanec, snažil získať diplomatické víťazstvo pomocou vyhrážania, Samo, už urazený, mu odpovedal známe slová: „Aj pôda, ktorú máme, patri Dagobertovi, aj my patríme jemu, ak, pravda, nariadi zachovávať s nami priateľstvo". Sycharius odpovedal: „Nieje možné, aby kresťania a sluhovia Boží uzavierali priateľstvo so psami". Samo na toto povedal: „Ak ste vy sluhami Božími a my psami Boha, vtedy vy neprestajne proti nemu konáte, a my sme si vzali dovolenie zubami vás roztrhať". Dagobert rozkázal, aby vojsko z Austrálie, ku ktorému sa pridali aj Langobardi, vytiahlo proti Samovi a Slovanom, v bitke pri hrade Wogastisburg, r. 631, boli však porazení. K Samovi sa pri jeho vzbure pridalo i knieža Dervan z kmeňa lužických Srbov. Počas Samovej vlády Slovania prekračovali hranice Franskej ríše a plienili oblasti Durínska.

 

O polohe Samovej ríše sa dodnes vedú spory, predovšetkým vzhľadom na skúposť písomných prameňov. Podľa poľského historika G. Labudu sa nachádzala v Korutánsku (územie na pomedzí dnešného Rakúska, Slovinska a Talianska), ktoré bolo vtedy osídlené Slovanmi. Podľa českého archeológa Z. Klanicu, sa ríša nachádzala v južnom Poľsku, čo však vyvrátili archeologické nálezy. Vzhľadom na archeologické pamiatky nie je možné zistiť presný rozsah Samovej ríše, bádatelia sa však zhodujú v tom, že k protiavarskému odboju Slovanov muselo dojsť na severozápadnom pohraničí Avarského kaganátu. Tu prichádza do úvahy oblasť na dolnom toku rieky Moravy, na území medzí Devínom a Bratislavou, prípadne oblasť Viedne. Južné Slovensko patrilo už do Avarského kaganátu, čiže Samova ríša sa mohla nachádzať v západnej časti Slovenska, ďalej sa tiahla cez Moravu do Čiech až za hranice Durínska. Ani lokalizácia Wogastisburgu dodnes nie je vyriešená. Lokality, o ktorých sa uvažovalo sú okrem iného Bratislava, Viedeň, Mikulčice, Hostýn na Morave, Znojmo, Melk (Rakúsko), Rubím u Podbořan v Čechách, Úhosť u Kadane (Česko), Staffelber a Burk (Bavorsko).

 

Po Samovej smrti r. 658 sa jeho ríša – kmeňový zväz západných Slovanov, rozpadla. Slovania pravdepodobne znovu upadli pod avarskú nadvládu, ktorú ukončil až Karol Veľký svojimi protiavarskými výpravami v r. 791-796.

 

 

Otázky:

 

  1. Popíš teórie pôvodu Slovanov.

  2. Čo je typickým znakom slovanských archeologických nálezov?

  3. Popíš slovanské náboženstvo.

  4. Ktorá kronika zmieňuje konflikt Slovanov s Avarmi a príbeh kupca Sama?

  5. Aké sú názory na lokalizáciu Samovej ríše a kde sa pravdepodobne nachádzala?

 

 

Zoznam použitej literatúry:

 

kol.aut.: Dejiny Slovenska I., VEDA, vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1986

kol.aut.: Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 2000

Fredegarova kronika o Samovej ríši, In:

web.klasici.sk

Štefanovičová, T.: Počiatky slovenských dejín, In: www.dobrodruh.sk

www.wikipedia.sk